Deň prvý: Sójové rezne
Plán našej dovolenky bola turistika. To môže byt celkom sranda, ak zvolíte destináciu ako Bergen. Pri pristávaní sme si všimli, že práve neprší. Ako sme však vystrčili nosy z lietadla, situácia sa zmenila. Po žeravej Viedni nás príjemne schladil nórsky dážď.
Auto sme prvý deň ešte nemali, tak sme sa museli dostať k ubytovaniu spôsobmi verejnej dopravy. Samozrejme, ani jedna z nás sa neunúvala si o tom niečo dopredu prečítať. A tak naše kroky smerovali k informačnému stánku, kde nám pani stroho poradila, že vlak, dole schodmi a ideš. Smer a kde vystúpiť nám už pani nebola ochotná prezradiť. A ako kúpiť lístky tiež nie. Keď sme sa rozhliadli, zistili sme, že smer z letiska je len jeden a lístky nám vypľuje automat. Hovoril aj anglicky, tak sa nám podarilo niečo kúpiť. Vlak prišiel skôr ako sme stihli zistiť, kam až sa odviezť. Rýchlo sme naskočili, že veď uvidíme. Keď máš google, tak máš všetko. Asi sme prišli o srandu s mapou a vypytovaním sa, ale za pár minút som preverila pešie trasy k ubytovaniu z rôznych zastávok a našla tú najlepšiu. Stačilo už len vystúpiť a kráčať s googlom.
Hneď ako sme vystúpili, okrem fontány, ktorá mala pripomínať dážď (asi v tých dňoch, keď omylom nepršalo), sme zbadali aj partičku futbalistov. Linda, asi opantaná z cesty a nadšenia, že sme tu, zrazu vykríkla: „Aha, Janka, futbalisti! My si tu nájdeme frajerov!“ Vďaka výbuch smiechu, ktorý nasledoval, sa na nás aj chlapci otočili, ale radšej nám nevenovali viac pozornosti. No však nevadí, vysokých, blonďavých Nórov tu ešte bude.
Bývali sme na kopci, čo v Bergene nie je nezvyčajné. Lenže my sme na ten kopec kráčali dve a ťahali sme 5 kusov batožiny. Ja som teda vyfasovala veľký ruksak na chrbát a na predok malý ruksak. Linda si dala krížom cez seba cestovné tašky a na chrbát svoj malý ruksak. V polovici cesty sme si to vymenili a zistili, že ani jedna nemala lepšiu variantu.
Naša izba obsahovala poschodovú posteľ a skriňu a ešte kus miesta na zemi. Hneď z príchodu sme si hrkli Jägermeistra a vybalili komplet celú výbavu. Bolo totiž treba preplánovať uloženie obsahu. Do lietadla bolo rozhodujúce rozmiestnenie podľa hmotnosti, takže vedľa seba v taške mohli ležať ponožky, spacák a wifonka. Teraz sme potrebovali skôr vedieť, kde čo je, takže ponožky šli k nohavičkám a wifonky k horalkám.
Našli sme aj turistickú mapu, ktorú na poslednú chvíľu zohnal Lindin otec. Rozbalili sme ju a začala som študovať, čo na nej teda máme. „Nooo, takže teraz sme asi 5 centimetrov od mapy južne“. Tušíme správne, mapa Grónska by nám pomohla rovnako. Tak sme ju teda zbalili a na turistiku v okolí sme sa opýtali domáceho.
Po prvej noci, ešte v teple prenajatej izby, sme si odhodlane nahodili pláštenky a vydali sa za prvou túrou. Pôvodne sme mali predstavu zdolať všetkých 7 mountains (kopce, ktoré obkolesujú Bergen), ale po detailnejšom štúdiu trasy a predpokladanom trvaní túry asi 15 hodín sme prešli na plán B: dáme tie dva najznámejšie.
Začínať sme mali najvyšším vrchom Ulriken. Aj napriek odporučeniu domáceho sme navigáciu nenastavili k miestnej nemocnici, kde trek začínal, ale priamo na Ulriken a ako také ovečky išli, kam nás ujo google viedol. Cesta bola dosť jednoznačná, nedalo sa kde stratiť. Až do momentu, kým sme sa stratili. Nie až tak, že by musel prísť po nás vrtuľník, ale tak, že sa nám už nechcelo pokračovať. Zachránil nás až miestny pán, ktorý v miestach, kde sme my robili vrcholovú turistiku, venčil v gumákoch psa. Zaviedol nás na pôvodnú trasu, odkiaľ sme už na druhý či tretí pokus trafili.
Na vrchole sme si štrngli horalkami a pobrali sa najkratšou cestou dole. Ten druhý kopec nebol zas tak ďaleko, ale naša morálka bola. Ak by ste boli v Bergene a chceli navštíviť tieto dva vrcholy, na jeden ide asfaltka a na druhý lanovka. Selfíčka vyzerajú lepšie, keď vám netečie make-up.
Tu na Slovensku by ma v daždi nenapadlo sa niekam trepať do hôr, no v najdaždivejšom meste Európy sme na výber veľmi nemali, a tak sme s tým proste bojovali. Ono ešte keď sa máš kde osušiť je to stále dobre. Na našej ceste nás ešte čakali aj horšie (teda smiešnejšie) zážitky.
Ale čo som vlastne chcela … že mohli sme ísť za tie prachy na 10 dní do Bulharska ležať na pláž a rum s kolou popíjať. Ale keď si za týždeň odvykneš od všetkého toho komfortu, čo máš doma, keď teplo v spacáku je luxus, ktorý si nemôžeš dovoliť, keď kúriš v aute ako blázon, aby ti uschli topánky, keď si miešaš rezance z wifonu s polievkou do hrnčeka a považuješ to za chutné jedlo, keď už tretí deň je jediná hygiena vlhčený obrúsok a deodorant a keď sa nemôžeš nasrať a len tak tresnúť dvermi (hlavne na stane je to obzvlášť ťažké), lebo ste v tom proste spolu … tak vtedy príde ten stav, keď ti unikne celá realita a stereotyp bežných dní.
A prečo sójové rezne? Do playlistu sa nám večer pri balení zamiešal tento hit od Medial Banana a nedostali sme ho z hlavy asi doteraz. Jedna zanôtila „medial ba-na-na“, druhá „na-na-na-na-ná“ a podľa rezkosti piesne sme vedeli, ako je na tom naša morálka. Refrén sa ešte možno nesie nórskym lesom. A v istom momente nám aj tie sójové išli na chuť. Ale to už je iný príbeh.