Janka, my sme ozaj v Nórsku?
Tak sa to začalo. Pred šiestou ráno zvoní budík. V obývačke čakajú zbalené a presne vyvážené tašky podľa predpisov nízkonákladovej leteckej spoločnosti. Ešte na chvíľu zavolám Fefe k sebe a zaborím nos do jej mäkkej srsti. Viem, že keď už vstanem, nie je cesta späť. Čaká ma dlhý presun z BB do BA, tam obed a ďalší presun do Viedne. To všetko v 30 stupňoch, dlhých nohaviciach, bunde uviazanej okolo pása a takých turistických topánkach.
Balenie bolo v celku epické. Ešte pred OTKD som bola u Lindy po jej veci a mali sme u mňa všetko zbaliť tak, aby sme dodržali rozpis 1×10 kg ruksak, 2x taška správnych rozmerov a 2x príručný ruksak. Keď som k nej prišla, akurát sa po milióntykrát s rodičmi dohadovala, že plynovú bombu nemôže zobrať do lietadla. K tomu ju mama nútila zbaliť si kopu ďalších zbytočností. Začínajúcu hádku som ukončila poďakovaním a prihodením všetkého do tašky. Linda na mňa zagánila. O to viac sa smiala, keď všetko ostalo u mňa doma. Vlk celý – ovca sýta. Ďalší problém nastal, keď som uvidela stan, v ktorom sme sa mali ubytovať. Niečo medzi detským iglu a slnečníkom.
„Veď do tohto nám hneď naprší,“ hovorím.
„A ty chceš stanovať, keď bude pršať?“ oponuje Linda
„A ty vieš, kam ideme?“
Na moje naliehanie sme zahájili akciu zháňania stanu. Večer sa mi to, našťastie, podarilo.
Cestou ku mne sme nakúpili dehydrovanú stravu (rozumej vifon) a pustili sa do balenia. Dúfali sme, že 10 kg batožina bude kufor, ale keďže len s najnutnejšími vecami vážil 13, vyhral to veľký turistický batoh. Tam sme natlačili stan, kozmetiku a ďalšiu výbavu nevhodnú do príručnej batožiny. Oblečenie, stravu a Lindinu obrovskú karimatku sme vytetrisovali do zvyšných tašiek. Už len ťukes a môžeme začať.
Ráno 7:30 sme už sedeli v autobuse a smerovali do hlavného mesta. Prvé spoločné selfíčko a ide sa. Vo Viedni na letisku ešte dokúpime dve pollitrovky Jägermeistra, ktoré by sme už do pôvodnej batožiny nezmestili.
Ako sedíme v lietadle, už nám je jasne, že teraz sa už definitívne nedá otočiť. Len ja a Linda. Letíme na sever. Preč od augustových horúčav v ústrety dažďu a dlhým večerom. Smer je jasný: Bergen, Nórsko.
Plán je jednoduchý: prežiť. Popri tom chceme čo najviac naturistikovať, kempovať, variť si len tak v prírode, spoznať nové miesta, ľudí, prírodu.
Časový harmonogram máme načrtnutý len nahrubo (respektíve na kuchynskej utierke). Kým ja som ešte behala po Slovensku, Linda dávala dokopy nejaký itinerár toho,čo chce vidieť. Ubytovanie máme len na prvé dve noci a potom predposlednú noc niekde v Stavangeri. Medzi tým je vzduchoprázdno a na poslednú chvíľu požičaný stan.
Taška praská vo švíkoch pod množstvom sáčkového jedla, ktoré trepeme so sebou a v ruksaku sa mi mrvia Horalky. Život v Nórsku je drahý, a my to chceme (respektíve musíme) zvládnuť low cost.
“Janka, my sme ozaj v Nórsku?”
“No, a bez dozoru.”
“Tak to sme v prdeli.”
…výbuch smiechu…
Heslom tohto tripu sa stáva: “Stále spolu, stále nažive.”