Stále spolu, stále nažive
Ďalšia túra bola opäť z kategórie “nuž nevadí”. Cieľom bol vrch s názvom Prest. Cesta na vrchol mala byť dlhá asi 7,5 kilometra s výrazným prevýšením.
Ráno bolo celkom náročné, vstávali sme okolo šiestej, všade v kempe bolo ešte ticho. Cez stenu stanu bolo počuť jemné mrholenie. To ale začalo až v noci, večer bola obloha jasná, čo umožnilo vzduch vychladiť na príjemných 7 stupňov. Ponaučením pre mňa bude, že spacák na 10 stupňov komfort, 5 stupňov limit je len marketingový ťah, zima mi v ňom bola nielen túto, ale aj tie ďalšie noci a to si myslím, že chladu ešte kúsok znesiem. Odhadujem, že na hranici podchladenia som si pospala nejaké 2 hodinky, potom sa mi zázrakom opätovne spustil krvný obeh.
Mokrý stan bolo treba vyriešiť, pretože musel byt presunutý na ďalšie táborisko. A tak sme ho drzo rozvešali vo WC búde cez kabínky, kde za hodinku pekne stiekol z vody a uschol. Za ten čas sa nám podarilo zvrtnúť raňajky – ovsenú kašu – a z jedného ešusu sme ju v aute zožrali. S novým elánom sme sa natiahli do sexy plášteniek a vyrazili smerom za dobrodružstvom. To opäť začalo hľadaním nástupu na túru, ktorý sme tentokrát našli už na druhý pokus a museli sa pritom spýtať len jedného domáceho. Túra začínala prehliadkou krásneho vodopádu a pokračovala strmo do kopca cez les. To by ešte bolo fajn, keby v tom lese nie je meter vysoká tráva a úzky chodník. Z môjho nepremokavého mundúru mi trčali len lýtka a tie prvé pocítili dotyk nórskej vody. Čím sme išli dlhšie, tým viac sme sa prepotili aj pod pláštenkami, čiže ich zmysel sa pomaly, ale isto vytrácal.
Podarilo sa nám nájsť aj schránku s knihou návštev, podľa ktorej sa tu poslední turisti premleli pred dvoma dňami. Našli sme v nej ešte nejakú mincu a tampón, tak sme tam radšej nenechali nič.
Pozitívne bolo, že sme zistili ako vlastne vyzerajú nórske turistické značky, čo sa nám pri prvej túre nepodarilo. A tak sme šli pekne podľa nich, až sme zrazu nešli. Proste značky skončili. Nech sme sa akokoľvek rozhliadali, od poslednej značky viedla iba jedna cesta a na tej už tie červené machule chýbali.
Vyliezli sme z lesa a ocitli sme sa pri nejakej farme … nechápem, ale oni naozaj majú všade nejaký domček alebo búdku. Ty si myslíš, že ideš divočinou, predieraš sa lesom a zrazu komplet hacienda. Dom tu síce bol, ale signál tu nebol, takže nás nemohla zachrániť Google mapa. Ešte tu bola cesta, tak sme skúsili ísť po nej. No a neuveríte, cesta viedla k tej istej vyhliadke, kde sme boli deň predtým. Dnes tam ale bolo minimum turistov a žuvajúc gumené medvedíky sa nám ten výhľad páčil akosi viac. Dážď-nedážď pláštenky išli dole a my sme mali druhú šancu urobiť si fotky. Tentokrát sme ani nemuseli predstierať, že sme na moste samé.
Na pokračovanie v ceste na vrchol už nebolo síl, najmä keďže to vyzeralo tak, že ešte hodný kus pôjdeme po asfaltke. A tak sme sa vybrali smerom dole, síce po asfaltke, ale dole. Druhýkrát sa nám v tom lese už blúdiť a brodiť nechcelo. Po asi 500 metroch Linda podotkla, že trochu dúfa, že sa niekto z motorizovaných návštevníkov vyhliadky zľutuje a vezme nás. Ja som dúfala v to isté, ale keď som sa pozrela na tie dve mokré čudá, čo z nás ostali, asi by som tiež nezastala.
Po návrate do kempu sme obsadili miestnu kuchynku, kde sme rozvešali naše mokré veci a naplnili si bruchá poctivým wifonom. Vôbec neviem, prečo nám po hodine naznačili, že by sme mali hádam aj odísť. A tak sme teda veci rozvešali v aute, topánky hodili Linde k nohám pod vyhrievanie, zapli kúrenie na maximum a pokračovali za ďalším bodom programu z plánovača kuchynskej utierky.
Aby Linduške nebolo málo, cestou sme narazili na nádherný, mohutný vodopád. Asi bol naozaj jeden z tých lepších, lebo bol síce uprostred ničoho, ale bol tu s ním aj stánok so suvenírmi. A kde sú suveníry, tam sa treba odfotiť. Tak som teda hodila blinker, strhla volant a odparkovala. Príjemné sme spojili s užitočným a bola som obhliadnuť miestne sociálne zariadenie. Nie, že by nórske hajzle boli nejak špeciálne fascinujúce, ale za túto službu sa tu dalo platiť kartou. Áno, normálne približne 1 euro, priložíš kreditku a močíš. Keď si len spomeniem ako Linda behala po bystrických bankách a zháňala hotovosť, ktorú sme tu len nasilu míňali. Aspoň tá jedna nórska koruna deravá sa mi teraz hompáľa na krku.
Toaletu sme teda zvládli, suveníry obzreli, ale nechali bohatším turistom, vodopád vychutnali pohľadom aj zvečnili iPhonom a nasadli do auta. Ja som naštartovala swifťa a Linda navigáciu. Tam už bol koniec nášmu blúdeniu, čakali nás zástupy turistov – išli sme totiž za tým, čo na vás prvé vyskočí z Googlu keď zadáte “norway hiking” – Trolltunga (jazyk trola – skala trčiaca z útesu nad fjordom).
Linda odvážne predpovedala, že od šiestej ráno by už nemalo pršať … no uvidíme … sadli sme stále premočené do auta a zapli vyhrievanie sedadiel. Kde budeme spať sme nevedeli, dôležité však bolo niečo iné. Stále spolu, stále nažive.