Časť druhá: Topiaci sa aj slamky chytí, odpadávajúci aj zubami zabrzdí
Toto je príbeh z môjho regeneračno-zoštíhľujúceho pobytu na oddelení infektológie. Prosím osoby s intoleranciou na čierny humor, nech scrollujú na ďalší príspevok.
Po preteku sa vraciam k rodičom po veci.
Kým sa vyzúvam, zložím sa na zem v chodbe a pokračujem v dehydratácii slzami. Ešte zabojujem a zvládnem sprchu a prezliecť sa. Rozmýšľam, či by mi daddy nezobral psa, ale skôr ako sa spýtam sa uisťuje, že zvládnem venčenie, tak to radšej nechávam tak.
Odveziem sa domov a líham si s diagnózou odpálený chrbát. Keď sa mi kus uľaví, pozbieram fotky, nahodím filtre a opustím sa na instagrame. Stále nie som schopná vstať a psa mi nakoniec venčí sused. K večeru sa odhodlám aj niečo zjesť tak objednávam zapekanú brokolicu a sladké gnochi. Donáška 2 hodiny. Žerem jogurt a suchú tortillu. Diagnóza stále chrbát.
Jedlo došlo! Preberám zásielku. Zežerem pol brokolice, vôbec mi neberie, tak prejdem na gnochi. Diagnóza sa koriguje: chrbát a hnačka. Jedlo teda nechávam jedlom a vyhodnotím, že dobrá diéta nikdy nie je zlá.
Sedem hodín večer a mňa napadne použiť teplomer. 38 celá dačo. Od 37,2 môj chrbát štandardne bolí ako sviňa. Finálna diagnóza: hnačka. Sestra mi píše, nech sa držím a upozorňuje na riziko dehydratácie. Pri večernom rýchlom venčení kúpim kolu, zapijem ňou tri sucháre a dva paraleny a odoberám sa odpočívať.
Neodpočívam tak dlho, ako by som chcela a už pred druhou ráno ma budí črievko. Začínam si uvedomovať reálnu hrozbu dehydratácie. Pijem vodu. Voda sa pýta von aj s ďalšou vodou. To mi už nejak nevychádza. Vlastne nejaký čas len chodím z WC skúšať to späť do postele. Až pri jednom sedení som nejak zle stupila a vstala som zubami o dlažbu. Akosi tak nacvičujem polohu dieťaťa, ešte uvažujem, že to rozmrvené v mojich ústach by mohla byt kachlička. Nepravdepodobné, ale nádej umiera posledná. Vstávam, hmatám chrup a sakra, sú to zuby. Raz mi tak kamoš Marek povedal, že len dve veci mi závidí: psa a zuby. Nuž, tak pes ešte napodiv žije.
Vstávam a pokračujem v pláne hydratácie. Zrazu hmla, ťažko na žalúdku, hlava sa mi moce, chcem si len zobrať vodu a ľahnúť. … aaaa klapka…
Zobudím sa v stabilizovanej polohe na dlážke v obývačke a kukám, že krv. Adrenalín strieľa až teraz, cez preteky som vôbec necítila tú tajnú silu, čo ťa udrží pri živote. Teraz ale presne viem, ako to funguje. Takéto racio si šliapať v bežnom živote by nebolo od veci. Asi som rozum zažila už pred kolapsom, lebo v ruke mám mobil (alebo ho tam mam stále). Nahmatám, odkiaľ mi uniká kvapalina, nachádzam uvoľnené tesnenie na brade. Nič strašné, krv je taká hustá, že sa čudujem, že sa zvládla rozprúdiť v mozgu a neostala som chillovat až do najbližšej návštevy. Sadnem si a volám si záchranku. Čakám a pohľadom kontrolujem psa. Spokojne leží v mojej posteli, asi nabrala pocit, že sme si túto noc prehodili úlohy a ja som si teda konečne vybrala spánok na zemi, kam podľa princeznej Fergie patrím.
Záchranka došla fakt rýchlo, nestihla som ani skontrolovať Facebook. Snažím sa zhrnúť podstatné fakty, avšak otázkami som prinútená priznať aj toho Sparťana, aj keď viem, že nápad ho predsa len dokončiť bol z kategórie „tebe musí j*baaať“. A musela som to priznať aj všetkým ďalším, keďže ako obvykle mám ruky bodkavé od modrín. Rodičom píšem, či by zbehli po psa, lebo to je teraz isto podstatne, nie že majú dieťa v špitáli.
Zašijú mi teda bradu, skontrolujú ma a uložia naberať silu z infúzií, až kým ráno neuvidia čo ďalej. Čo ma prekvapilo, že boli všetci strašne milí. Keďže som si to hodila opakovane na hlavu, rovno z rána som šla na CT, vyšetrila ma veľmi prijemná neurologička. Keďže mám skúsenosti len s transfúznou, kde sú všetci milý štandardne a keď tak počúvam hororové historky o tom našom zdravotníctve, aj som teda zneistela keď sa ma preventívne pýtala či viem kde som. Ale reku hovorí po slovensky a to by mi hádam neurobili, že by ma vzali do Zvolena. Tak som našťastie tipla správne mesto.
Blížili sa ale horšie správy. Zuby spraví zubár, brada sa zrastie aj sama ale teda hnačku by bolo fajn vyležať na infekčnom. Otec to zhodnotil, že no fajn, do Alcatrazu ťa posielajú. Keď som uvidela budovu, začala som tušiť. Z nového urgentu, kde by pokojne mohol pobehovať dr. House prichádzam do liečebne z filmu Trhlina. Po rýchlom prijímacom kolečku mi sestra oznámi, že teda tu je moja posteľ, tu je WC, kúpeľňa a na chodbu nesmiem. Návštevy môžu ísť na balkón, na ktorý ústi aj moje okno, samozrejme je na ňom sieťka. Tak už úplne chápem ten Alcatraz.
Po chvíli sa mi tu ale celkom páči, personál je ešte milší ako na urgente, kokteil mi namiešajú rovno do kábla na želanie, ešte aj vianočku z raňajok mi vybavili keď som bola hladná. Nieže by ten suchý chleba na večeru nebol vynikajúci, ale ako prvé jedlo dna to nebolo vončo.
Druhy deň mi začína chýbať strava z Nórska.
Teplota klesla a mne je už dobre. Začínam sa nudiť. Zachraňuje ma len telefón a tak si pošušlem na pár ľudí, nech mi deň lepšie prejde. Z práce si pýtam notebook a úlohy, avšak neúspešne. Večer mi už začína všetko vadiť. Náplasti na ruke ma svrbia, mám suché ruky a nemôžem sa ísť ani prejsť … a podobné problémy tretieho sveta. A tak si tu sedím a píšem a dúfam, že to možno niekomu príde vtipné. Lebo mne je.
Len dúfam, že ma rýchlo pustia domov, moje choroby vždy vyzerajú na začiatku tragicky a o chvíľu už neviem čo so sebou. Najprv dno a potom výstrel na Orbit. Len tentoraz som to dno prerazila … zubami …