Skúšame: Otužovanie

„Vám musí j*baaať!“

Ako malé dievča, už je to za nami. V telke som s úžasom každú zimu sledovala reportáže o ľadových medveďoch. To bolo ešte v čase, keď sa tejto aktivite venoval len Martin Babjak a úzky okruh mužov v strednom veku. Aspoň tak som to vnímala.

Vždy som tak trochu túžila byť tou jednou ženskou čo sa tam v tej reportáži mihla. A keď si niečo veľmi želáš a tvoje srdce je čisté, tak jedného dňa …

Teraz sa musím máličko posunúť v čase a priestore. Niekam okolo roku 2016. Dvakrát v živote ma to zlákalo navštíviť vešticu. Raz z čistej zvedavosti, a druhýkrát z čistej zvedavosti. Pri prvom raze mi odporučila zmeniť prácu a keďže som to tak nejak cítila aj ja, tak som prácu zmenila. Druhýkrát som bola zvedavá čo povie, keďže môj život nabral mierne turbulentný smer. No a okrem toho, že netrafila nič z oblasti srdcových záležitostí, financií a rodinného života mi poradila aby som zmenila prácu. Doteraz si pamätám ako som sa pýtala z práce skôr a šéfka mi so smiechom povedala nech utekám, ale nieže mi povie, že mám zmeniť prácu.

A tak som prácu zmenila.

Nebolo to až tak pre radu veštice, potrebovala som nový vzduch. A tak som sa pobrala od tvrdej ocele za vôňou toaletného papiera. A prvého decembra som ako nádejný fluktuant nastúpila do novej práce. Vyfasovala som počítač, kanceláriu a kolegov. Prevažne mužský kolektív bola vítaná zmena, nieže by s babami nebola sranda. Chalani sa mi od začiatku páčili, pili veľa kávy a smiali sa na veciach, ktoré vôbec nie sú vtipné. Proste ideálny kolektív.

Už prvé dni som započula, že sa nejaké kúpanie spomína, až som sa normálne opýtala. Na môj údiv mi bolo povedané, že áno, chodia sa kúpať, neďaleko fabriky na potok, zajtra idú, mám sa pridať. Opýtala som sa, či pred tým sa nemám pol roka v studenej vode sprchovať, lebo že to do piatku už asi nestihnem. Kolega Mišo ma vysmial a povedal mi, že to sa iba tak hovorí, a že mám prísť a vyskúšať. Hovorím si, dobre teda. 

A tak som nešla.

Nieže by som mu neverila, keby ho poznáte nemôžete mu nedôverovať, ale hralo vo mne viacero pochybností. Teda, keď máš tak 5-6 osobností a začnú sa hádať, vyzerá to asi takto:

Jana, veď tam umrieš.

Ale tak vždy si to chcela skúsiť.

Ale robíš tam týždeň, naozaj ťa musia hneď vidieť v plavkách?

Nechceš najprv schudnúť?

Bude to sranda.

Kedy to povedal, že sa stretávajú?

Kde to tam vlastne je? Veď ja zablúdim. Mám ísť pol hodinu skôr?

Mám si zobrať aj šľapky?

Potrebujem čiapku?

Doriti, asi sa bojím.

Keď potom prišli chalani do práce tak ma rovno sfúkli, kde som bola. Tak som prisľúbila, že budúci piatok už určite pôjdem. To už po dvoch týždňoch v novej práci je v pohode. Či?

Vo štvrtok pri obede mi to pripomínali. Dohadoval sa len Mišo a Kamil, viac asi nikto nepríde. Hovorím si, no fajn, tak akurát aby ma vládali vytiahnuť a zároveň nie príliš veľa publika.

V piatok ráno si balím plavky a uterák. Ešte venčím Fefe a všímam si, že pri dome máme billboard s reklamou na doplnok výživy. Na obrázku je nie práve šťastne sa tváriaci otužilec a nápis „ide to aj inak“. Je toto znamenie? Doriti. Ale už som rozhodnutá, idem.

Vyrážam s časovou rezervou, takže na parkovisku čakám o to viac, že všetci meškajú. Po chvíli však prichádza Kamilove auto, potom Mišo, a ďalšie auto, a ďalšie, … Takže, na moje prvé kúpanie prišlo publikum v zložení: Kamil, Mišo, dvaja kolegovia, ktorých mená som si nepamätala, ďalší, s ktorým som sa ešte nestihla zoznámiť, bývalý kolega, kamarát ja už neviem koho a tuším, že ešte asi traja cudzí ľudia. Dievčatá by ste hľadali márne.

Nikdy pred tým a už ani nikdy potom sa už takýto počet členov nepodarilo dať dokopy. Údajne to bola len zhoda náhod. Za tri roky som sa nerozhodla, či tomu mám veriť. Ale každopádne som sa stala prvou zamestnankyňou, ktorá otužuje.

Bolo mi totálne divné, keď sme sa začali vyzliekať do plaviek. Počasie, že človek by si skôr ešte jednu bundu prihodil, ale ty len zhadzuješ. Geniálnym nápadom bolo zabaliť si ponožky do bundy, aby veľmi nevychladli. Chalani už po jednom vliezali do vody a plávajúc krúžili po jazierku. Bosými nohami som sa postavila na kraj (lebo tie šľapky som si nevzala) a odhodlane som sa nadýchla. Vošla som po pás, ešte jeden nádych a ponorila som sa. Zrazu som sa už nadýchnuť nevedela. Studená voda ti stiahne pľúca a na chvíľu vyrazí dych. Zalapala som po dychu a chvejúcim sa hlasom upozornila plávajúcich chalanov na to, že som to zvládla. Okamžite po tom som trielila von. Kým sa oni dočvachtali ja som sa zatiaľ v súkromí altánku prezliekla. V práci som sa musela samozrejme doobliekať, lebo tie malé háčiky na podprsenke proste nedokážeš so skrehnutými rukami používať. Po litri horúceho čaju som si začala cítiť všetky časti tela.

A nevedela sa dočkať, kedy pôjdeme znova.

V sobotu ráno som ešte išla na bežky a po nich som strávila týždeň so soplíkom v posteli. O to ťažšie sa mi teraz šíri osveta o tom, že vôbec nemusíš začínať pol roka studenou sprchou. Našťastie poznám ďalších ľudí, ktorí to zvládli v zdraví.

Ako napríklad moja Linduška.

K otužovaniu som sa zas vrátila až v januári, po doliečení sa a Vianociach. Každým pokusom som predlžovala pobyt vo vode. Asi na šiesty pokus som pokorila magickú hranicu dvoch minút. A urobila si prvú fotku na instagram. A sociálne siete sú mocný nástroj a tak sa aj ďalší ľudia dozvedeli, že mám túto poruchu. Takto som zistila, že v mojom okolí sú ďalší otužilci a vybrala sa vyskúšať s nimi aj inú vodnú nádrž. A tiež sme si urobili fotky a povešali ich po internetoch. Až sa jednému z partie ozvala Linda. Vizuálne som ju poznala z gymu, ale inak sme sa celkom míňali.

Keď s nami prvýkrát išla bolo mi až zvláštne, že berieme babu. Už som sa tak zžila s mužským kolektívom, že som si musela pripomínať, že pri prezliekaní je vhodné sa otočiť. Ale tešila som sa, že nebudem sama. A tešila som sa, že berieme nováčika, konečne ním nebudem ja.

Povyzliekali sme sa teda do plaviek a naskákali do vody. Linda robila to isté, len ešte popri tom nastavovala kameru. A tak sme už všetci stáli v polkruhu vo vode a čakali na jej „poprvé“.

Vynárali sa mi spomienky na môj vyrazený dych a nebudem klamať, že som sa nevedela dočkať ako uvidím tvár človeka, ktorému sa to deje.

Linda prekročila drevenú dosku tvoriacu hrádzu a stúpila jednou nohou do vody. Hneď na to aj druhou. Ani som sa nenazdala a už čupela pri nás. Žiaden vyrazený dych ani nič. Len mykla plecom a hlesla „hm, v pohode“. Po dvoch minútach jej chalani povedali aby opustila vodu, že jej na prvýkrát stačí.

No poraziť ma šlo. Tak ona si sem dokráča a na prvýkrát si v pohodičke posedí dve minúty, akoby sa nechumelilo. Náladu mi spravilo, že aspoň triašku v aute dostala. A tak sme sa my dve dali dokopy. Teda, až potom čo to chalani flákali a boli sme nútené chodiť samé. Spojila nás rovnaká psychická porucha. A ešte ochota robiť jedna druhej fotky až kým nebude spokojná. Ale to už je iný príbeh. Teda veľa iných príbehov.

Dobrá rada na záver

A už keď som otvorila túto tému a ešte sa nájde niekto, koho som neodradila, nedá mi to nespomenúť pár dobrých tipov a trikov.

Prvou radou je, nikdy sa nepretekaj. Asi sa budeš aj tak pretekať ale potom zistíš, že som mala pravdu. Každý má hranice niekde inde, a keď si telo pýta ísť von, treba ísť von. Sama som sa takto zabudla vo vode nejakých 7 minút pri mínus 7 stupňovom vzduchu. Dobrý pocit z rekordného času mi vydržal asi do momentu kým som si v aute neohrievala nohy pod Lindiným zadkom. Farba sa mojim chodidlám vrátila až po dlhej teplej sprche.

Takže aj keď ma zas nejaký nováčik serie, aj tak pozbieram sebaúctu a vyleziem skôr ako si ublížim.

Druhou dobrou radou je, chodiť v skupine. Aj dvaja sú málo, ale vždy lepšie ako jeden. Čím viac ľudí, tým väčšia šanca, že ťa z vody vytiahnu skôr ako ťa budú musieť z bahna na dne vyhrabávať potápači. Zároveň väčšia skupina znamená väčšiu srandu.

Tretím tipom, je len pripomienka, dávaj pozor, kam si kladieš mokré plavky. V zime bývajú kovové a aj rôzne iné povrchy lepkavé. Tak ako nechceš aby ti odpalovali jazyk zo zábradlia, nechceš si ani trhať primzrnuté plavky z kameňa. Takže rada jednoduchá: neklaď plavky na miesta, ktoré by si neoblizoval.

No a najlepšia rada na záver. Vyslovene odporúčam kombinovať kúpanie s inými formami otužovania. Ideálnym spôsobom je chodiť po vonku v šortkách uprostred zimy. Napríklad venčiť psa. Úprimne neviem, či to pomáha, ale človek zvyknutý na chlad s tým problém nemá a za tie pohľady to stojí. Veľmi dobre sa mi tiež osvedčilo chodiť si v tomto outfite do tesca po nanuk. V januári.

Ale aj ak nevyhľadávaš pozornosť, ľudia si z času na čas nájdu spôsob, ako ti dať najavo, že tvoje konanie je tak trochu excentrické. Ako milý chlapík, ktorý nás raz videl z auta ako vyliezame z vody. Len stiahol okienko a na pozdrav nám zakričal: „Vám musí je*aaaaaať!“