Vraj stratený deň je taký, kedy si sa neusmial. Našťastie smiať sa je vždy na čom. Začínam však nadobúdať pocit, že stratený je týždeň, kedy nevymyslím nejakú hlúposť. Plnenie tohto záväzku mi ide excelentne, ak aj náhodou nejde, ono si ma to dokáže nájsť samo. A takto si ma našlo aj dlho vysnívané nocovanie v prírode.
Že prečo až teraz? Nuž dôvody sú dva. Prvým je absencia parťáka s rovnakou poruchou a druhým, že sa trochu bojím. Medveďov, diviakov, lesných víl a škriatkov. Prečo sa teda do toho púšťam? Veď tie víly zákerné naozaj netreba podceňovať. No lebo ako hovorí staré indiánske príslovie, „If you can´t beat fear, do it scared.“
Som taká pokojná, že v momente zaspávam. Cítim, ako pomaly myšlienky ustávajú a prichádza spánok .
Čo? Ja zaspávam? Akože bez strachu a tak?
Naaah. Toto uvedomenie sa ma opäť vracia do bdelého stavu. Môj parťák už zvukmi naznačuje hlboký stav hybernácie, takže viem, že si už nepokecám .
Prehodím sa na bok a snažím sa zaspať ale stŕpne mi pravá ruka. Tak sa otočím a zdriemnem, kým si cítim ľavú. Takto prerotujem celú noc ,
No, ale poporiadku.
Základom je plán.
Ťažko sa totiž niekam spontánne ide, keď musíš nespontánne týždeň obvolávať známych a zháňať každú drobnosť. Zachránila ma korona a výpredaje a tak som sa stala hrdou majiteľkou obrovského čierneho batohu, tzv. hatižáku. A aj všetky potrebnosti doňho som prikúpila a predzbalená som čakala na signál.
Prvý plán prerušilo počasie, potom neviem čo a nakoniec zas ešte niečo. Už mi aj tých peňazí začínalo byť ľúto, utešovala som sa myšlienkou, že taký stan sa nekazí, jesť nepýta a dokonca som mu aj v mojom mikropriestore našla trvalé bydlisko. V tom sa mi však podarilo pozvať sa na výlet.
Áno, schopnosť sama sa pozvať je moja obľúbená. Je to veľmi jednoduché, stačí sa pri zmienke nejakej akcie navrhnúť, že vaša prítomnosť môže celú akciu obzvláštniť. Pre úspešné pozývanie sa treba mať dostatok drzosti a schopnosť rozlíšiť, kedy je človek vítaný, a kedy už otravný prívesok. Zároveň tiež oceňujem ľudí, čo sa vedia pozvať, nie vždy mi totiž napadne, že aj Jozef Mrkva má v sobotu voľný čas a naozaj nerada počúvam umrnčané „prečo ste ma nevolali?“ Sa pozvi sám a ideš.
Ale späť k výletu. Plán to bol super, len sa zrušil. Počasie bolo nestále a spať pod širákom vraj nie je dobrý nápad. Pche, nevedia čo je to sranda. Amatéri.
Vymiať sa im môžem, nič to nemení na tom, že som ostala sama s mojim napoly zbaleným hatižákom. Našťastie mi ostal aj kamarát Škrabo, ktorému tiež bolo ľúto zrušenej akcie. A tak hybaj akciu preplánovať. Amatérov necháme spať doma a poďme si po svojom.
Času na veľkú túru už nebolo, tak sme si len jednoducho urobili z hôr hotel a vybehli do najbližšej útulne v Hiadelskom sedle. Od parkoviska to bola krátka, asi hodinová prechádzka, blbý pocit českého turistu sme chceli zahnať výstupom na Prašivú na ďalší deň.
Čo si zbaliť?
Pokúšam sa do hatižáku zbaliť všetky veci. Je dosť veľký, tak verím, že nebudem nútená pripínať veci navrch. Okrem smalťáku, ten je príliš štýlový na balenie dovnútra. Vtrepem dnu spacák aj karimatku, výbavu na varenie a najnutnejšie oblečenie. Zapla som ho. Dám si ho na chrbát a míňam zrkadlo. Vyzerá to, akoby som na chrbte niesla petržalský panelák. Doprdele. Vyberám karimatku a pripínam ju na miesto na to určené. Batoh sa výrazne znížil a ja dokážem prejsť cez dvere. Zároveň je to aj vizuálne príjemnejšie ako pôvodný stalaktit.
Do ďalšej tašky zbalím veci, čo nesiem k rodičom a do ďalšej turistické bagandže. Niekedy pomedzi to si fénujem vlasy, lebo medvede majú radšej vôňu marhuľového šampónu ako bežecký pot.
Takže, na chrbte mám obrnený transportér, s ktorým si zhodím všetky veci z poličiek v chodbe. V jednej ruke mam dve tašky s vecami a do druhej beriem vodítko, na konci ktorého je pes. Otváram dvere a brblajúc ich opäť zatváram. Doriti. Krtkova torta. Lebo keď žiješ sama a v robote nemáš kolegov, je ideálne uprostred týždňa piecť krtkovu tortu. Tak nedojedenú časť ešte rýchlo balím ako úplatok za stráženie dinga. Prosím, nechcite vedieť v ktorej ruke som ju niesla do auta.
Môj parťák doma medzičasom zaspal a baliť sa začal 15 minút pred tým ako sme mali ísť na nákup. Keď ho prídem vyzdvihnúť ešte po byte pobehuje (aspoňže oblečený) a hľadá vianočné svetielka a do nádobky presýpa Granko. Keďže on pri online nákupoch minul dva krát toľko peňazí ale batoh si nekúpil, pripína všetko čo sa dá na svoj malý ruksak.
Okrem iných potrebných vecí sme ešte zbalili knihy. Áno, knihy, na čítanie. Ja viem na čo myslíte, you nasty bastards 😉
Stavíme sa ešte po pečivo v Lidli a po mlieko v automate a vyrážame. Teda ešte sa medzi časom vraciame po kraťasy (facepalm). Ale meškanie máme len pol hodinu.
Radšej stretnúť medveďa
Kempovanie bolo vždy moje hobby, mám naň všetky potrebné hard aj soft skills. Ale moje skúsenosti nesiahajú za hranicu autokempingu (a jednej noci v Nórsku). Vo voľnej prírode mám dosť rešpekt pred veľkými chlpatými spoločníkmi a nemyslím tým tých pánov s pupkom, čo si v saune šúchajú žinkou päty.
Výber parťáka sa v tomto smere javí ako ideálny. Jeho pokoj a racionálny pohľad na vec ma upokojuje, až tak, že si dokážem užívať podvečerný šum lesa, spev vtákov a tanec lesných víl.
Auto nechávame v Korytnici a v prijemnom podvečernom slnku sa vydávame v ústrety dobrodružstvu. Na to, že ja mám na chrbte tandemový padák a Škrabo vianočný stromček máme celkom svižné tempo. Za niečo vyše hodinky skladám čiernu pomstu z chrbta a tešíme sa, že altánok nie je obsadený.
Škrabo vylezie po schodíkoch a hlavou nakúka hore, ja mu podávam karimatky keď nám za chrbtami niečo zamrmle. Od ľaku povyskočím tak, že tiež nazriem do budúcej spálne.
Medveď? Pomyslím si. Nie, je to horšie, toto je lesná stráž. O ich existencii som už počula, ale nevedela som, že sa dajú takto ľahko stretnúť.
Áno, dajú. Najmä, keď nocuješ pár metrov od ich chaty.
Pokiaľ vieme, toto miesto je na nocľah legálne, tak nás jeho záujem prekvapil. Dozvedáme sa, že už 15 minút nemáme čo behať po horách ale máme byť buď doma alebo teda ubytovaní v tomto luxusnom zariadení.
Keďže nevyzeráme ako mentálny dezoláti, čo plánujú nočný výstup na prašivú tak sa pán upokojí. 15 minút meškania nám odpúšťa za 15 minút poučenia o návštevnom poriadku národného parku.
Pokračujeme teda vo vybaľovaní spacákov a inštalácii vianočných svetielok keď zrazu niečo prefrčí okolo prístrešku. Z vnútra sme nemali šancu niečo vidieť, takže môj tip je buď obrovský jeleň alebo obrovský diviak. Škrabo tipuje bicykel. Konkrétne e-bajk. Značku a model už ale nevedel povedať tak ostávame pri mojom odbornom názore.
Netrvá dlho a dobehne aj pán strážca pýtajúc sa, či sme videli toho cyklistu.
No ale bol to ozaj diviak ten cyklista keď tak rýchlo jazdi po nociach kde nemá. Pán strážca využije aj druhú príležitosť na socializáciu a opäť nám porozpráva pár príhod. Rozpráva zaujímavo, ale môj žalúdok má na vec iný názor. Tak sa nenápadne vzdialim a postavím vodu na polievku.
Napapaní sa poberáme do nášho luxusného apartmánu. Prístrešok sme vyzdobili vianočnými svetielkami, ktoré zároveň slúžia ako lampička na čítanie. Vyberám knihu. Kráľovná severskej krimi je ideálne čítanie, keď sa v lese bojíš. Najmä tá kniha, kde už v úvode behá bosé dievčatko bez očí po zasneženom lese. Pocítim túžbu stretnúť toho medveďa. Knihu teda odkladám, ešte prehodíme pár slov a poberám sa spať.
Medveď a ani tie lesné víly sa do rána neobjavili.
Aby bol zážitok dokonalý ráno si urobíme kakavko a pohostíme sa buchtami. Nastal čas opustiť náš hotel v lone prírody. Hatižáky sme vyniesli až na Prašivú, kde sme si urobili prašivú kávu. Domov som prišla unavená a s modrinami na kľúčnych kostiach. S čiernym pomstiteľom si musíme k sebe ešte nájsť cestu. A ja si toto leto snáď nájdem cestu na viac ciest po horách. Rok 2020 nám všetkým dal citróny a je na nás urobiť z nich citronádu. Ja to vidím skôr na citrónovicu.