Časť prvá: Odhodlanie a príprava
„Človek, ktorý chce, dokáže čokoľvek. Alebo zomrie.“
Citát som si samozrejme vymyslela, nechce sa mi obťažovať s autorskými právami, ale pre zmenu si to žiadalo niečo wanabe múdre na úvod. Táto blogová séria bude totiž o tom, ako som zabehla svoje prvé „ultra“ preteky a čo ma naučili.
Prvé, čo som sa naučila je, že akúkoľvek dlhú vzdialenosť sa chystáš bežať, vždy, ale že vždy-vždy sa nájde idiot, ktorý už bežal dlhšiu. A ak nie, raz sa určite nájde. Preto ak som si pred rokom myslela, že 50 je mega veľa kilometrov, teraz som zistila, že 50-ka, patrí do kategórie „krátke ultra“. Oxymoron ako z učebnice vysokej školy života, ale nevadí.
Ďalším novým poznaním je, že ľudské a obzvlášť moje chute sú nekonečné a dajú sa variovať na množstvo spôsobov. Ale k tomu sa ešte dostanem.
A aby som našla niečo do tretice, tak to podstatné čo som sa naučila je: „k*rva musíš bežať!“. Teda, týmto heslom (a videom) ma ráno počastoval kamoš Marek, ktorý mal bežať v ten deň predo mnou, ale po rokoch tréningu so záťažovým pupkom ho v kľúčových mesiacoch zabudol zhodiť tak nešiel vôbec.
Že tento môj nápad bol mierne za hranicou možností a zdravého úsudku si uvedomujem, keď si plán bežeckého batohu kreslím na papier, aby som nezabudla nič podstatné a všetko malo svoje miesto. Ešte si živo pamätám, ako som sa chystala na prvé bežecké preteky. Mala som vtedy odbehnúť svojich prvých 10 kilometrov a nervozita by sa dala krájať. Ešte večer pred pretekom som si všetko dôkladne nachystala, aj keď úplne nerozumiem, čo som si na 10 kilometrov vlastne chcela chystať. Stačí si nezabudnúť číslo a podprsenku, čo ťa neudusí ale udrží všetko na mieste.
Aj prvý polmaratón bol pre mňa veľkým zážitkom. Pekne poctivo večer pred štartom sme varili cestoviny, lebo v časopise písali, že je to dobré. Na prvom dlhom traily som od nervozity zažila záchvat úzkosti. Ale aj tak je na tých prvých razoch niečo skvelé, čo to robí nezabudnuteľným. Keď nevieš do čoho ideš, čo od toho očakávať, všetko nové, nepoznané. Na prvý krát je to vždy najlepšie. Teda. Neplatí to o sexe, to je prvý krát len nutné zlo, ale nie o tom som chcela.
Aj keď si rada skáčem do reči, skúsim to zobrať poporiadku. Kým sa dostanem k tomu, prečo som na tridsiatom siedmom kilometri jedla vianočku s nutelou a kyslou uhorkou, skúsim sa vrátiť k tomu, prečo som si vybrala túto disciplínu. Úplne jednoducho za to môže zlý vzor, ktorým mi boli kolegovia, vďaka ktorým dnes nosím štatút otužilca. Rok pred tým, ako sa toto celé udialo ma totiž takmer ukecali na jeden ultrabeh. Nejakým omylom som vtedy zažila rozum a nešla som, ale vízia vo mne ostala.
A s víziou mi ostávali už len dve možnosti. Začať trénovať podľa seba, predlžovať vzdialenosti, dať do toho maximum, tri krát sa prepáliť a raz takmer umrieť alebo si zaplatiť poriadny tréningový plán, trénovať rozumne a perfektne pripravená nastúpiť na štart. Vybrala som si druhú možnosť. To by som ale nebola ja, keby aj popri perfektnom programe neskončím tri krát odpálená a raz takmer prídem o život. Detaily už v starších článkoch tu:
Program by bol, poďme si vybrať preteky. Túto vec som nechávala voľne plynúť, evidovala som dve 50-ky, jedna však bola príliš skoro a druhá mala prevýšenie, ktoré sa už zle vyslovovalo, nieto bežalo. Vďaka vynálezu facebooku mi ale do pozornosti padlo Zázrifské Pobehaňä, ktoré bolo aj dosť neskoro aby som niečo natrénovala, aj dosť „rovinaté“ aby som stihla prísť do cieľa (rozumej 2600 metrov).
Odhodlaná som sa teda rozhodla prihlásiť. O svojom pláne som povedala ďalším podobne narušeným kamarátom. A vďaka mojej aure sa dvaja z nich rozhodli svoje prvé „ultra“ absolvovať na rovnakej akcii.
Nastal čas sa tešiť a obávať zároveň a popri tom aj niečo trénovať. Tréningy zahŕňali hlavne veľa pomalých dlhých behov. Kým na začiatku som pretáčala panenky pri pohľade na tie rozpisy, ku koncu to už bolo skôr „Jéj, dnes mám krátky beh, len 90 minút.“ Nenávidené intervaly na dráhe časom vystriedali intervaly do kopca, ktoré ma nepochopiteľne bavili. A ešte som chodila do kopca kráčať. Tak aby som sa udržala v nízkej intenzite ale zároveň niesla záťaž. Nemožné, povedala som si a išla som do toho kým kamoši sa váľali pri jazere pod tým kopcom.
Najdlhší tréning, ktorý som absolvovala trval štyri a pol hodiny, odbehla som počas neho 31 kilometrov. Keďže som si v ten týždeň trochu odpálila nohy v gyme, brala som to ako nácvik tej druhej polovice. A ešte bolo v ten deň asi 40 stupňov, takže „ťažko na cvičisku“ som si odfajkla.
Čím bližšie bol dátum pretekov tým viac som sa vyhovárala zo spoločných bežeckých akcií či pretekov a trénovala sama. Množstvo malých pretekov som musela okresať na nevyhnutné minimum. Korona mi k tomu kráse dopomohla a zrušila mi celý jarný program. Nevynechala som iba dve letné akcie, ktoré mi extrémne prirástli k srdcu a to Kordícky extrém a Quadrathlon Krpáčovo.
Kordícky extrém ma v rámci prípravy naučil dve veci, a to že ak bude nonstop pršať asi to bez poriadnej bundy psychicky nezvládnem. Tou druhou bolo, aký je to pocit odbehnúť 26 km s prevýšením cez 1000 metrov, čo mal byť prvý, menší okruh trate. Ako za ním odbehnúť ešte 30 kilometrov s prevýšením cez 1300 metrov som sa už ale nenaučila.
Quadrathlon ma nenaučil nič, ale veľa skúseností a rád som načerpala od parťáka Lukáša, ktorý už onakvejšie závody bežal. Z jeho tipov a trikov som si do hlavy vryla hlavne to, že na občerstvovačke sa nemám zbytočne zabávať, lebo síce je pekné si urobiť prestávku a podebatiť, avšak občerstvovačky budú tak štyri a keď si to vynásobíš desiatimi minútami hneď máš o 40 minút horší čas. A to je už dosť. Hlavne, ak sa idem naháňať s časovým limitom.
Áno prosím pekne, na „ultra“ pretekoch sa už neobčerstvuje tak, že v behu si vezmeš pohár s vodou a potom sa snažíš tou vodou neudusiť udržiavajúc konštantné tempo. Keďže „ultra“ sa už beží tak pol dňa až celý, niekedy aj viac, tak sa na občerstvovačke normálne zastavíš, ponúkneš sa zo širokého výberu bufetu, doplníš si vodu na ďalší úsek, prihodíš nejaký kus keksu, posťažuješ sa čo ťa bolí a poberieš sa ďalej.
Áno dobre, priznávam. „Ultra“ som si vybrala hlavne kvôli tomu jedlu. Behať a žrať, veď to je sen!
Ale späť k príprave. Ďalšou dôležitou súčasťou je vybavenie. Kedysi som sa nechala počuť, že beh je super šport, stačí ti kúpiť poriadne tenisky a ideš. Keď som robila už asi piatu online objednávku vecí, ktoré nevyhnutne potrebujem som sa tomu len z chuti smiala.
Akože, odhliadnuc od toho, že tých dobrých tenisiek samozrejme potrebujem päť párov, lebo však PO-TRE-BU-JEM, tak ďalšie nákupy hodnotou prevýšili aj hodnotu môjho bežeckého botníka. A áno, do práce vlastním jedny topánky na každé ročné obdobie …
Prvé, čo som dokupovala, a teraz naozaj neuveríš, boli, …
…počkaj si…
… bežecké tenisky! Lebo samozrejme z asfaltu som zliezla len nedávno a jediné trailové tenisky, ktoré som vlastnila spôsobovali zliezanie nechtov na nohách. Tak poďho vyberať. V akcii som našla jedny, čo mali v názve „ultra“, tak som sa rozhodla, že budú tie správne. A našťastie aj boli.
Ďalej je vhodné vlastniť bežecký batoh. Ten som našťastie už mala, len bol kus menší ako by som potrebovala. Nuž ale slečna MacGiverová aj do 5 litrového batoha natlačí 10 litrov vecí. Plus mi naň maminka našila gumičky na uchytenie paličiek a tak sa z neho stal svetový unikát.
Po lekcii z Kordík som sa následne pustila do výberu bežeckej bundy. Po dlhom analyzovaní parametrov, porovnávaní cien a konkurenčných ponúk som si nakoniec vybrala oranžovú. Povinnou výbavou je aj vlastný pohárik, tak som k bunde doladila aj ten a ešte som prikúpila aj jednu malú fľašku na extra zásobu vody. Tú mali len žltú.
V predpísanej výbave bola ešte izotermická fólia, tú som našla v starej auto lekárničke a tak som ušetrila necelé dve eurá. Výbavu som doplnila aj o základnú lekárničku nevynechajúc lieky od bolesti a vazelínu.
Pri pohľade na ceny bežeckých paličiek som si vybrala (áno oranžové, ale nie to je dôležité) turistické s rozumným pomerom váha-cena. A aby som teda bola kompletná ešte som si prikúpila tričko na trail, ktoré síce nie je nevyhnutné, ale potešili ma jeho extra úložné priestory na jedlo, ktoré vykompenzovali nedostatky batohu, protišmykovú úpravu pod batoh a zips odvetrávajúci hruď.
No a ešte to jedlo. Ak by mi náhodou bolo málo to, čo nájdem na občerstvovačkách, mala som zbalenú celkom slušnú zásobu od energetických tyčiniek, cez gély, želé cukríky, soľné tablety, magnézium až po rožky s nutelou. Ak by som sa musela v lese zabalená v izotermickej fólii prebaviť pri čakaní na horskú záchrannú službu aspoň by som mala čo jesť. Tá možnosť bola totiž dosť reálna, najmä ak uvážime, že ide o mňa.
A poslednú vec ešte! K novej výbave som si dopriala aj nové nechty. Tak ako neznášam neónové farby na nechtoch, tak som si z recesie dala urobiť tie najneónovejšie oranžové aké som kedy videla. A ešte rúž som si pribalila. Taký čo údajne vydrží celý deň, reku urobím mu záťažový test. Nevadí, že v bežný deň mám pery nafarbené iba ak do fialova od mrazu, teraz som šla do toho vo veľkom štýle. Toto totiž nebude len taký hocijaký zážitok, tento bude ULTRA.
Ale o tom už nabudúce …