Poviedka: Sny

Pár dní pred koncom zimného semestra zastavil Roman Violu na chodbe.

„Čo robíš na Silvestra? Vlastne to je jedno, zruš všetky plány, vybavil som chatu na Liptove.“

Kým s Viola nadýchla už nemala inú možnosť. Aj tak mala byť len doma. A potrebuje sa trochu zresetovať, veď sa len učí a cez víkendy pracuje. Pravdou však bolo, že aj keby ju volal na nútené práce, považovala by to za skvelý nápad. Lebo Roman. Teraz si to ešte neuvedomovala, ale bola v tom až po uši. Aj keď racionálne si to vždy zdôvodnila, že má konečne parťáka na hory.

„A zober si aj lyže, tamtá banda lenivá má svalovicu aj keď sa vozia na lanovke. Vybehneme pár kopčekov.“

„No lenže ja som chudobný študent, Roman, ja mám len také staré lyže po strýkovi. Otec financuje frajerky a mama je rada, že si niečo privyrobím, ledva utiahneme moju školu, nieto aby mi kupovala drahú výstroj.“

„Veď sa tu nevykrúcaj ako na súde. Tipujem, že aj na tých starých latách lyžuješ lepšie ako všetci moji kamaráti dohromady. Tak pôjdeme ako za starých čias, s lyžami na batohu. Nejaké snežnice ti zoženiem, budú asi podobného dáta ako tvoje lyže, ale teba to predpokladám nerozhodí.“ Šťuchol ju pod rebro a bolo dohodnuté.

Vianoce si Viola užila s rodinou. Filip prvý krát prišiel predstaviť priateľku, takže už s mamou tušili, že to bude vážne. Mierne pripití vaječným likérom sa smiali na starých spomienkach, aby tak Filipa dokonale znemožnili pred jeho vyvolenou. Potom si spolu pozreli Popolušku a sladké koláče prekladali orieškami aby prejedení zaspali pod dekami v obývačke.

Ako ubehli Vianoce, nastal čas aby Viola vyrazila na chatu. Zbalila si všetko potrebné, vrátane lyží z múzea a nasadla na autobus. Časť cesty pôjde takto, potom prisadne k chalanom do auta a spoločne sa dovezú na chatu. Roman zorganizoval pomerne veľkú partiu. Väčšinou to boli jeho kamaráti zo školy, tých už poznala. Niektorí z nich si doviedli priateľky, niektorí ďalších kamarátov a tak vznikla partia asi pätnástich ľudí, ktorí sa medzi sebou takmer nepoznali.

Viola sa snažila zorientovať v tejto skupine, aj keď mená zabudla skôr, ako ich vyslovili. Jej pohľadu neušlo, že tu chýba Eva, Romanova priateľka. Podskočilo jej srdce ale nemala odvahu sa opýtať. Pomohol jej jeden z chalanov, ktorý tresol Romana po chrbte so slovami „No čo Romčo? Starý rok končí, tak si aj starú frajerku poslal k vode?“

„Jola, tvár sa neutrálne, len sa tvár neutrálne.“ Išlo jej hlavou ako kráčala po schodoch a trhalo jej kútikmi úst.

Viola dostala miesto v izbe na poschodí s ďalšími dvoma babami. Obe boli spolužiačky z Romanovho ročníka, nepoznala ich ale zdali sa jej fajn. Zhodila si tašku na poslednú voľnú posteľ a vošla do kúpeľne. Umyla si tvár a pri pohľade do zrkadla sa pokarhala. „Len si zase nič nenamýšľaj lebo budeš zas revať!“ Utrela sa a zbehla dole do spoločenskej miestnosti.

Roman ju okamžite informoval, nech sa začne baliť, zajtra vyrážajú na východ slnka. Bolo by teda dobré mať veci už pripravené. Jej spolubývajúce sa na neho škaredo pozreli, nechceli si rušiť spánok jej skorým budíkom. Nemali ale na výber. A Viola tiež nie. Tak namiesto zoznamovania sa vybehla naspäť hore a vyberala veci, v ktorých by mohla zvládnuť túto výpravu.

Budík zvonil už o štvrtej. Viola aj tak skoro nespala, bola nervózna z toho, čo ju čaká a tiež z báb, ktoré neboli nadšené, že ich zobudí. Budík zaklapla skôr ako vydal druhý tón, potichu sa postavila, zo stoličky zobrala pripravené oblečenie a bosá docupitala na chodbu. Dievčatá sa ani nepohli a pokojne spali ďalej. Na chodbe bola druhá kúpeľňa, kde sa dala dokopy a obliekla. Batoh a lyže už mala pripravené dole. Tam ju čakal aj Roman s makovníkom a kávou. V tichosti sa najedli a vyrazili.

Výstup bol dosť náročný, snehu bolo veľa a v snežniciach sa nechodí práve najpohodlnejšie. Okrem toho mala na chrbte batoh, v ktorom niesla ťažké lyžiarky, kopec náhradného oblečenia a na ňom ešte veľké staré lyže. Napriek tomu sa bavila ako už dávno nie. Vyrážali za úplnej tmy a smiali sa pri predstave, ako všetci na chate ešte zborovo chrápu. Čím boli vyššie, tým viac svetla prenikalo od slnka, čo sa dralo z východu. Zároveň však bolo stále chladnejšie. Ako sa blížili na hrebeň, vietor fúkal čoraz silnejšie. Oblečení boli dobre, ale tváre si ani necítili.

Dorazili práve včas, keď si prvé lúče našli cestu spoza kopca. Viola ostala ohromená tým výhľadom. Počuť bolo len vietor a na zamrznutých tvárach pocítili jemné teplo. Viola prižmúrila oči a onemená sa kochala tým výhľadom. Taká obyčajná vec, ktorá sa deje každé ráno. A pritom tak neskutočne výnimočná.

Otočila sa na Romana, aby mu poďakovala, že ju zobral. Ani si nevšimla kedy sa postavil úplne k nej a len čo pootočila hlavu sklonil sa k nej, rukavicou jej nemotorne odhrnul vlasy z tváre a pobozkal ju. Viola ani nemohla uveriť, že sa to deje. Vetrom ošľahané pery sa jej razom rozmrazili. Akoby zastal čas a ten bozk trval večne.

Bozk zakončil ešte malou pusou, potom sa odtiahol a pozrel na ňu. Viola otvorila oči.

A uvidela Viktorovu tvár.

Našťastie si nevšimol jej prekvapený výraz, ktorý mala na tvári, kým si uvedomila, že to bol len sen. Bola sobota, Viktor sedel na okraji postele a budil ju bozkom. Všimla si, že už má oblečenú košeľu a nohavice.

„No konečne, už som myslel, že ťa ani bozkom nezobudím Snehulienka.“

„Dobré ráno, a kam zas ideš?“

„Mám dnes ešte klienta. Idem predvádzať jeden byt a potom pracovný obed. Ver mi, že radšej by som ležal s tebou.“ Vstal a pokračoval v zapínaní gombíkov na košeli.

„Je krajšia ako ja?“ vyčítavo na neho pozrela Viola a sadla si na posteľ.

„Prosím?“

„Či je krajšia ako ja. Je mi jasné, že nejdeš predávať byt. Tieto tvoje víkendové predaje sú podozrivo neúspešné.“

„Violka, prečo už na to nemôžeme zabudnúť?“

„Neviem prečo na to nemôžem zabudnúť. Proste ti už neviem tak veriť ako kedysi. Tiež ma nebaví byť takto podozrievavá.“

„Ja viem, a ty vieš, že ma to bude navždy mrzieť.“ Opäť si k nej sadol a pohladil ju po chrbte.

Je to už asi rok, odkedy Viola našla Viktorovi v telefóne správu od inej ženy. Nemusela byť ani podozrievavá, vyskočila na ňu, keď ju Viktor poprosil, aby mu urobila fotku na instagram. Zabudol si milenku naučiť, že má písať len v pracovnej dobe.

Dovtedy žila v predstave, že majú skvelý vzťah. Navzájom sa neobmedzovali, nevyčítali si veci. Nelipli na pozornosti toho druhého. A o to viac pozornosti si venovali, keď boli spolu. Každý žil svoj sen o skvelej práci, každý mal aj svoje záujmy a priateľov. A preto ich konverzácie nikdy neviazli, stále bolo čo spoznávať na človeku, s ktorým žiješ. Ako Viktor rád hovoril, boli ako dvojité W. Každé V sa dá použiť aj samostatne, ale spolu sú akosi viac sexy.

Pre Violu bol Viktor viac ako len manžel. Bol jej princom, ktorý ju zachránil. Zjavil sa tam úplnou náhodou a zabránil najhoršiemu. Aj keď asi ani nevedel, čo vtedy pre ňu urobil.

Lenže tá správa zmenila všetko. Viktor sa nepokúšal niečo zamlčať a hneď sa jej priznal. V tú noc sa celú rozprávali. Plakali a vykričali si celý svet, potom spomínali na všetko čo prežili, smiali sa cez slzy a stále dookola otvárali problémy. A ráno ostalo ticho. Viola už nemala silu ďalej pokračovať. Bez slova sa pokúsila urobiť zo seba človeka a odišla do práce.

Viac ako týždeň mlčali a obchádzali sa.

Nakoniec mu odpustila. Bratovi nikdy nedokázala vysvetliť prečo. Vždy jej to vyčítal, okrem tejto ženy vraj Viktora videl kadekto s kadekým, takže Filip bol presvedčený, že ten hajzel strieda ženy ako na bežiacom páse. Viola po tom nikdy nepátrala. Dovtedy na to nemala jediný dôvod a ani povahu. Potom to zas nechcela vedieť. Chcela mu ešte veriť.

Sama dobre vedela, že v živote nie sú veci len čierne alebo biele. Kým si Viktora pustila k sebe zažila kadečo, tiež sa voči nemu cítila previnilá. A tak mu ešte skúsila odpustiť.

Len niekedy ju prepadli pochybnosti. A Viktor si niesol svoju vinu, tak sa len vždy pokúsil prečkať jej hnev a nedať jej ďalšiu zámienku.  

Dnes to bolo rovnaké. Viktor trpezlivo počkal, kým Violu prejdú obavy, dal si s ňou rannú kávu a potom sa už ponáhľal do práce.

Keď za sebou zavrel dvere, naliala si do úst posledný hlt a šálku odložila do drezu. Vrátila sa rovno do postele. Veľmi rýchlo sa vrátila k starému životu, v práci takmer vysedela dieru a nevedela si oddýchnuť ani od športu. Tak sa dnes rozhodla, že bude mať lenivý deň. A chcela sa ešte na chvíľu vrátiť k svojmu snu.

Zauvažovala sa. Na tej chate skutočne boli, aj na východ slnka išla s Romanom. Ten hollywoodsky romantický koniec si ale domyslela len jej hlava.

***

„Hej Fialová, nažer sa snehu!“ skríkol Roman a hodil jej snehovú guľu rovno do tváre.

Viola vypľula kus snehu a okamžite sa zohla a rukami formovala ďalšiu guľu ako odvetu.

„Volám sa Viola a sneh budeš žrať ty!“ celou silou hodila guľu ale minula. Roman sa rozosmial.

„Ach vy ženy a farby. Si Fialová a hotovo, nabudúce si snáď zaželáš aby som ťa volal Magenta alebo čo?“

„Keď tak, tak Cyklámenová.“ Zohla sa po ďalšiu guľu a teraz už trafila presne. Guľa pristála Romanovi v oku a už mu tá hra neprišla taká vtipná. Zase raz mu pošramotila ego. S jemne urazeným Romanom zlyžovali dole a vrátili sa na chatu. Primrznutá krusta na snehu sa lámala pod lyžami a oni kreslili oblúky do zasneženej lúky. Kryštály snehu odrážali prvé ranné lúče, ktoré nebo farbili do oranžova. Ten zážitok stál aj za jej boľavé srdce.

Kým ostatní ešte lyžovali na oficiálnom svahu, stihli sa osprchovať a začali chystať kapustnicu. Nový rok mal prísť len o pár hodín.

Silvestrovská oslava vyzerala ako každá iná. Veľa alkoholu, nejaké spoločenské hry, pár jedincov sa pozvracalo už pred polnocou. Viola sa nejako nevedela dostať do nálady, len sedela v kresle a pozorovala čo sa deje. Mala práve svoju samotársku chvíľu a v spoločnosti ju držal len blbý pocit z výnimočnosti polnočného odpočítavania, ktoré aj tak nestihnú. Občas si ju chalani vybrali za cieľ a musela s nimi vypiť, takže alkohol jej pomaly stúpal do hlavy. Zodvihla sa z kresla a snažila sa rovným krokom prejsť na WC na chodbe. Chladnejší vzduch ju málinko prebral. Popri umývaní rúk si nechala studenú vodu prúdiť na žily na rukách a tak sa jej rozjasnil zrak.

Ako vychádzala z kúpeľne vrazil do nej Roman.

„Hej Fialová, kde si zmizla?“

„Môžem ísť na záchod pane?“

„Veď môžeš, ja len že si tu a nie tam.“ Nesúvisle trepal Roman, jazyk sa mu už plietol.

„No ty si už dobre opitý.“ Zasmiala sa Viola. „Ináč mám takého strýka, tiež sa volá Roman a tiež takto pije.“ Podpichla ho.

„Nebodaj ti pripomínam tvojho strýka?“

„To som nepovedala.“

„Veď by som sa čudoval, že sa ti strýko páči.“

„Čo?“ vyplašene sa opýtala Viola, lebo už vedela, kam tým mieri.

„Ale veď sa nedorábaj, jasné, že sa ti páčim.“

Kým stihla Viola úplne vypleštiť oči a očervenieť snáď až do fialova, už mal Roman jazyk v jej ústach. Vrhol sa na ňu tak, až ju pritlačil o stenu. Viola bola stále prekvapená ale zároveň by si aj poskočila od radosti, keby teda nemala práve inú robotu. Roman to bral útokom a rukou sa jej snažil dostať pod tričko. Ona ho svojou rukou nenápadne blokovala. Už tam stáli niekoľko minút v tej istej pozícii, Viola nechcela ani prestať, ale ani mu dovoliť viac. Alebo teda chcela, ale asi nemala chcieť. Nakoniec si povedala, že rozum už dnes nechá tak a radšej ho tou rukou chytila za zadok.

Ďalej to už bol len vír udalostí, Roman po chvíli nahmatal dvere vedľa nich a zatiahol Violu do jeho izby. Strhali zo seba kusy oblečenia a zvalili sa do postele.

Spoza dverí len matne počuli kamarátov odpočítavať začiatok nového roka.

***

Zobudila sa na to, že má uschnutý jazyk. Zavrela ústa a pokúsila sa naštartovať tvorbu slín. Hlava ju bolela, akoby ju mala vo zveráku a žalúdok sa tiež netváril nadšene. Ležala ale vedľa Romana, tak ju tá opica až tak netrápila. Ten ešte tvrdo spal, vykĺzla z postele, že sa pôjde napiť. Navliekla si nohavičky, ktoré prekvapivo rýchlo našla a prvé tričko, ktoré bolo pohodené pri dverách.

Ako kráčala do spoločenskej miestnosti žalúdok sa čoraz viac žiadal vyprázdniť, no odolala. V kuchynke si nabrala pohár vody a schuti sa napila.

„Vidím, že to berieš rad radom“ ozvalo sa z gauča a Viola až nadskočila ako sa zľakla. Úplne zabudla na Romanovho spolubývajúceho. Áno, toho s ktorým sa naposledy vyspala. Kvôli nim spal na gauči. Ostala stáť ako prikovaná, najradšej by sa prepadla.

„Veď pokoj, pohoda, o nič nejde. Len si ho moc nevysnívaj, je to hovado.“

Nevedela čo mu má na to povedať a ani nemusela. Žalúdok sa jej skrútil a v okamihu vyvrátila jeho obsah do drezu.

***

Ako na to myslela opäť precítila tú hanbu, podvedome si vytiahla paplón až cez hlavu. Ale spomenula si aj na to, ako neskutočne bola vtedy šťastná. Bolo to už dávno. Vtedy nesnívala o ničom inom, len, že Roman by mohol byť ten pravý. Keď si k nemu vtedy ľahla naspäť, bola to len chvíľa nádeje. Zobudil sa zas ten starý Roman. Tváril sa, akoby sa nič vážne nestalo. Dlho potom ju ešte ťahal za nos, raz si ju ani nevšimol, inokedy bol pre ňu všetkým. Ale vždy len na chvíľu. Príliš krátko aby mu úplne uverila, ale príliš dlho aby ju to znova bolelo.

Trvalo to roky, kým si Viola uvedomila, že Roman nie je jej sen. Ale nikdy to neoľutovala, mala vďaka tomu tie najlepšie zážitky a po tom všetkom nakoniec aj dobrého kamaráta.

„Mala by som sa dnes aspoň osprchovať“ pomyslela si a vstala z postele. Pohľad jej padol do kúta, kde boli opreté jej lyže. Od tej nehody sa ich nedotkla. Ach, ako veľmi vtedy snívala, že raz si takéto kúpi. A teraz na nich takmer prišla o život.

„Tuším by som si mala začať dávať pozor na to, o čom snívam.“