Slnko sa ledva približovalo k horizontu a v meste vládol pokoj. Len Viktor sa zobudil, ako mu cez škáru vo dverách svietilo do očí svetlo žiarovky. Rozospatý pozrel na hodinky, ktoré ukazovali len pár minút po piatej. Z kuchyne počul, ako sa Viola snaží potichu pripraviť raňajky. Hrnce sa jej však s buchotom vysypali zo skrinky, museli zobudiť minimálne pol bytovky, takže denný limit na naštvaných ľudí už mala splnený aj na nedeľu. A to sa víkend len začal.
Keď Viktor vošiel do kuchyne stála nad kopou hrncov v kŕčovitej póze so zaťatými zubami a nevinným pohľadom.
„Zobudila som ťa?“ opýtala sa zahanbene.
„Fakt sa to pýtaš?“ rypol do nej Viktor. „Čo vlastne vyvádzaš takto ráno?“
„Prepáč, nestihla som ti povedať, asi som už spala keď si prišiel. Idem trénovať na tie preteky.“
Viktor si spomenul, ako mu spomínala, že sa chystá na niečo extra šialené, ale pripadalo mu to trochu ako vtip. Veď 100 kilometrov je veľa aj autom. Len sa pousmial a poškrabal sa na hlave, čo mu blond vlasy ešte viac rozstrapatilo. S láskou pozoroval svoju ženu, ako sa mení, z tej krehkej krásky v ružových pyžamových šortkách a voľnom tričku, z ktorého jej trčalo jedno plece, na bojovníčku s čiernymi vlasmi vypnutými do prísneho vrkoča, čo do bežeckej vesty vkladá gély a tyčinky, ako keby si balila granáty na misiu. Už len čierne čiary pod očami jej chýbali.
Vzrušoval ho pohľad na túto silnú ženskú, čo sa nezastaví pred žiadnou výzvou. Zabudol na únavu a vrhol sa na ňu, bozkával ju tak vášnivo, že jej z rúk vypadli všetky veci, čo si balila. Hroznový cukor, energetické gély a tyčinky sa rozsypali po celej kuchyni. Ani nevedela ako, nadvihol ju a posadil na kuchynskú linku.
Viola ho chcela zastaviť, už chcela vybiehať, ale potom si uvedomila, že vlastne o nič nejde, čas je relatívny. Napätie z nej opadlo a úplne sa mu poddala. Nohy mu omotala okolo drieku a rukami bez váhania sťahovala jeho tričko. On urobil to isté. Trochu sa zasekol pri tom, ako jej dával dole bežeckú vestu a obaja sa tomu zasmiali. No hneď sa zapozerali navzájom do očí a pokračovali tam, kde prestali. Bolo to rýchle a živelné, keď skončili Viktorovi padla hlava na jej plece a zhlboka dýchal. Viola mu dala pusu na čelo a zasmiala sa.
„Tak, teraz nás už susedia budú neznášať úplne.“
Viktor sa tiež rozosmial, ešte raz ju pobozkal a už ju nechal, aby si znova obliekla všetky tie veci a išla trénovať. Dávno vedel, že jeho žena nejakých 100 kilometrov zvládne ako nič, ešte sa pri tom bude usmievať, robiť fotky, nájde si kamarátov, zachráni vtáčika či srnku a možno aj celý svet. Jeho rozprávková bytosť.
„Ako dlho asi budeš preč?“
„No, dnes to vidím tak na štyri až päť hodín behu. Plus presun. Keďže si ma zdržal, tak do poludnia to určite nestihnem.“
„No prepáč.“ Povedal jej vyčítavo.
„Neondej sa, vieš že to bol žart.“
„Viem, ty sa neondej. A bež už, asi využijem čas a zbehnem do kancelárie.“
Viola len pokrútila hlavou, cez víkend by ju do práce nikto nedostal. Teda, už teraz nie, kedysi si tam odsedela svoje, dnes už si mohla dovoliť maniere. Ale aj keď Viktorovi nerozumela, rešpektovala, že prácou žije. Milovala ho aj keď vedela, že sú každý z iného vesmíru. V nejakej rovine sa však ich vesmíre stretávali a to stálo za to. Tak, ako dnes ráno.
Videl, že ho nechápe a vedel, že keby vie celú pravdu nechápala by ho ešte viac. Takto je všetko v poriadku. Ešte raz sa pozrel na Violu, ako si opäť balí svoj bojový batôžtek a nemohol sa vynadívať na tú silu a odhodlanie. Ale tešil sa, ako sa vráti večer, opäť si dá to pyžamo a unavená sa k nemu pritúli, a bude potrebovať jeho ochranu.
***
Keď dorazila na miesto, slnko už bolo nad horizontom. Vzduch bol ešte chladný, takže ani jej sa nechcelo vystúpiť z teplého auta. Poobzerala sa okolo, ešte tu nebol nikto, celé mesto spalo. Na obed, keď sa vráti, bude parkovisko plné, niekomu veľmi zlepší náladu, keď mu uvoľní miesto.
Ešte raz sa zhlboka nadýchla a vystúpila. Auto zamkla a kľúč si starostlivo zapla do vnútorného vrecka vesty. Ponaťahovala sa, ešte si chcela vychutnať ten pokoj okolo seba, ktorý o chvíľu naruší jej pravidelný dych. Zapla hodinky, lebo čo nie je na Strave, to si neodbehol, a pomaly sa rozbehla.
Snažila sa nemyslieť na to, čo ju čaká, doteraz na takéto behy nemala čas, väčšinou si šla len tak neorganizovane zabehať ráno na hodinku. Cez víkendy skôr chodila po horách, alebo lyžovať. Lenže tá ponuka od Romana ju zastihla v tomto zvláštnom období. Nemala pocit, že by to robila kvôli nemu, takých výletov už zažila dosť, ale nemala ani pocit, že to robí pretože by to bola jej túžba. Práve naopak, beh brala len ako relax a preteky ju nikdy nelákali.
Bol to len taký pocit, akoby mala niečo dokončiť. Ani sama nevedela prečo, ale za tých pár mesiacov od nehody si celkom zvykla, že máločo dáva zmysel. Tie slová uja Fera o tom, ako kus jej duše ostane v horách, tie sny s Romanom, to že ho nevie dostať z hlavy, tie pocity vo vode a dom starej mamy, čo k nej prehovára. Nevedela z toho poskladať nič. A tak prestala skladať a nechala sa viesť svojimi pocitmi. A keď jej pocity jej vraveli, že sa má prihlásiť na stokilometrový beh, tak sa má prihlásiť na stokilometrový beh. Aj keď už len vysloviť to, znie ako úplná blbosť.
Chodník bol úzky a prerastený koreňmi stromov, takže musela sledovať každý krok, aby zle nestúpila. Nemala čas myslieť na nič iné. Len pravidelný nádych a výdych, ľavá a pravá. Len občas hodila okom na hodinky, nezaujímalo ju tempo, sledovala len čas. Po vyše dvoch hodinách sa otočí a bude bežať naspäť, keďže bude asi unavenejšia a pôjde pomalšie, nechávala si na druhú polovicu časovú rezervu.
Od Romana dostala množstvo rád ako má trénovať. Hlavne si musí zvyknúť počas behu jesť a nepovracať sa. Tým si nebola istá. Rozpísal jej, ako často má čo jesť a piť, študovala ten zoznam dlho aby si všetko zapamätala. A aj tak vedela, že dodrží nanajvýš prvé dva body, potom si pôjde svoje. Detailista bola v práci, v prírode bola punkáč, nikto jej nebude hovoriť, čo má robiť.
Po polhodine vybrala hroznový cukor a zjedla dve tabletky. Zapila ich vodou. Zdalo sa jej, že je to zbytočné tak skoro, veď sotva začala. Ale poslúchla radu. O ďalšiu pol hodinu už aj mala pocit, že by niečo zjedla a tak vybrala kúsok tyčinky. Odhryzla si a pokúšala sa popri tom stále bežať. Opäť sa poriadne napila. Vzduch bol stále príjemne svieži a slniečko hrialo cez koruny stromov, na ktorých pučali prvé listy.
Po pár minútach vybehla z lesa a dostala sa na rozľahlé lúky. Už sa nemusela pozerať pod nohy, chodník bol stále úzky ale ušliapaný do hladka. Zapozerala sa na horizont a zasnívala sa. Teraz nesnívala o minulosti ani nepremýšľala nad budúcnosťou. Len tak hľadela do diaľky a nechala prírodu nech ju vedie. Úplná očista.
Lenže pri tom úplne zabudla na dobré rady a nič nezjedla, zabudla sa aj napiť. Keď jej napadlo skontrolovať hodinky, ukazovali, že beží už dve hodiny a dvadsať minút. Najvyšší čas sa otočiť. V duchu si zanadávala a v momente sa zvrtla. Až teraz sa jej duša vrátila naspäť do tela a pocítila, že je hladná. Rýchlo sa napila a z vesty vytiahla tyčinku. S každým sústom jej bolo o málinko lepšie, lenže už bolo aj tak neskoro. Svaly nejaký čas nedostali energiu a ani neboli zvyknuté na taký dlhý beh. Každý krok bol ťažší.
No nemala veľa možností, najkratšia cesta bola tá, ktorou sem prišla. Musí pokračovať. Keď už fyzické sily dochádzali, vedela, že musí nájsť tú psychickú. Veď ako sa hovorí, keď myslíš, že už viac nemôžeš, si len v polovici svojich možností.
„Hlavne sa teraz nesústreď na to, čo ťa ešte čaká a ako to ešte bude bolieť. Teraz si tu a teraz musíš urobiť tento krok. Zvládla si už aj horšie veci.“
***
Viktor jej pomohol zapnúť náhrdelník, aby tak dotvorila finálny dokonalý vzhľad. Bledomodré šaty ľahkého strihu jemne naznačovali krivky jej vysokej postavy. Dlhé čierne vlasy mala starostlivo učesané do zdanlivo nedbalého vrkoča. Zapozerala sa do zrkadla. Ľadovo modré oči sa na ňu pozerali späť. Navonok vyzerala pokojná, no vnútri bola ako uzlík nervov. Pôvodne na Romanovu svadbu ani nechcela ísť, no nakoniec si povedala, že sa tomu musí postaviť čelom.
V najhoršom ju zachránil Viktor, aj keď pravdepodobne, by to prežila aj sama. Tvoje telo chce žiť aj keď ty sám už nechceš. Asi by do seba nedostala dosť liekov a alkoholu, aby to ukončila. Asi by sa ráno zobudila a mala tú najhoršiu opicu na svete, ale zobudila by sa. To, že tam Viktor bol jej však otvorilo oči. Ako sa roky hnala za niekým, kto pri nej nebol, keď to potrebovala najviac. A ako nevidela, kto pri nej naozaj stojí len preto, že ho nepovažovala za dosť úžasného pre jej lásku. A bola vďačná za túto lekciu.
Napriek tomu, že si vážila Viktorovu pomoc, dnes to bola ona, kto si musel pomôcť. Viktor tam bude stáť tiež, ale bude to ona, kto bude držať neveste závoj. A len ona to môže ustáť. Lebo nikdy sa nemôže spoľahnúť na to, že tam niekto bude. Vždy sa musíš spoľahnúť len sám na seba. Zhlboka sa nadýchla a usmiala sa na svoj odraz v zrkadle. „To zvládnem.“
Na svadbe bolo množstvo ľudí, Roman pozval všetkých kamarátov, takže nevedeli, s kým sa skôr zvítať. Všetok ten hurhaj okolo toho Violu úplne zbavil myšlienok na jej vnútorný boj. Lebo aj keď už prešiel nejaký čas, ešte stále sa na Romana pozerala inak. A ešte bude chvíľu trvať, kým na neho úplne zabudne. Chce to len čas. Deň za dňom.
Skôr ako sa presunuli na hostinu, organizovalo sa ešte fotenie a gratulácie mladomanželom. Viola spolu s Viktorom stáli v rade, v rukách držala kvetinu, Viktor obálku. Keď bola na rade, povedala svojej kamarátke:
„Gratulujem ti, ste spolu krásni. Zobrala si si toho najlepšieho, tak si to váž.“ A pobozkala ju na obe líca.
Romanovi povedala to isté, len v opačnom garde. A myslela to úprimne. Aj keď to stále bolelo. Keď uvidela rad ľudí, ktorý ešte čaká na podanie ruky, šepla Viktorovi, že si musí odskočiť a klusom zmizla na WC, šaty si pridržiavala obomi rukami, aby sa jej nezaplietli pod nohy. Kabínku za sebou zavrela a chrbtom sa oprela o dvere.
„Doriti!“
Ešte stále to bolelo. Tvár sa jej skrivila do grimasy a z oka vypadla veľká slza. V tom sa ale nadýchla. Vyšla z kabínky a vreckovkou si zotrela slzu. Napravila si make-up a ešte raz sa na seba pozrela. „Jola, ale už dosť!“
Uvedomila si, že sa tam vtedy mohla ešte raz zrútiť, rozplakať. V najšialenejších predstavách mohla urobiť scénu a vykričať Romanovi všetko. Mohla ujsť a všetko nechať tak, stratiť sa, odísť preč z krajiny a začať nový život. Mohla sa hlúpo vyhovoriť, že jej je zle od žalúdka a nechať Viktora nech ju vezme domov. Alebo sa mohla hodiť o zem ako malé dieťa a nechať veci, nech sa len dejú. Nemohla ovplyvniť situáciu, ale mohla si vybrať, ako sa zachová.
Veľkých scén už ale bolo dosť. Teraz musí ukázať najväčšiu silu. A nemusí ju ukazovať nikomu, stačí, že ju ukáže sama pred sebou.
Keď po obrade nevesta hádzala kyticu, trafila Violu priamo do tváre. Viola nevedela, či sa má skôr spamätať z tej facky, alebo z toho, čo sa práve stalo. Pozrela sa na muža v svadobnom obleku a potom na muža, ktorý si ju práve predstavoval oblečenú v svadobných šatách. Ešte nedávno, by najprv bežala za prvým a až po milióntom odmietnutí by sa šla zotaviť k Viktorovi.
Dnes jej pohľad ostal zabodnutý na ňom.
***
Na auto sa takmer vrhla. Tá cesta naspäť bola príšerná. Momenty, kedy mala v hlave prázdno sa v sekunde menili na tie, že už nevládala urobiť ani krok. Emócie sa menili ako na hojdačke, s jedným krokom jej to bolo smiešne, pri ďalšom sa jej tlačili slzy. Hnevala sa na seba, hnevala sa na všetko.
Bola taká zničená, že nevládala ani sadnúť do auta. Len si vybrala fľašu so športovým nápojom, sadla si na zem a oprela sa o auto. Ruky si oprela na kolená a hlavu zvesila. Prstom vypla aktivitu na hodinkách a pozrela sa na sumár. Odbehla niečo viac ako štyridsať kilometrov. Pokrútila hlavou a opäť ju zvesila.
„Načo toto robím?“ Opýtala sa samej seba. Odpovede sa nedočkala, len niekde v hĺbke duše vedela, že odpoveď existuje.
***
„Ja ti to stále hovorím, ty nie si normálna.“ Počastovala Ivana svoju kolegyňu hneď, ako jej v pondelok zhrnula svoje zážitky.
„O to sa ani nesnažím. Ale dosť už o mne, zaujíma ma tvoj partnerský život. Osviež trošku dušu vydatej ženy nejakou príhodou.“
„Koza. Tak minule si nechcela detaily a teraz sa vypytuješ.“
„Dobre, nemusíš hneď hovoriť, ako ste to robili na balkóne, ale tak zvedavá som. Ako sa to vyvíja.“
„Ale však stále dobre. Ešte stále mi ten chlap pripadá ako z iného vesmíru, neverila som, že niekto tak úžasný môže existovať. Teda akože okrem mňa, samozrejme.“
„Skromná ako vždy!“
„To teda. Ale vieš čo je sranda? Pamätáš si na toho môjho bývalého, čo mi vtedy po mesiaci randenia oznámil, že sa necíti na vzťah a zmizol?“
„Jasné. Ale dúfam, že nechceš naznačiť, že by Peter bol taký istý.“
„Nestraš! Ale on sa mi normálne cez víkend ozval. Ja si len tak sedím, nikomu nič nerobím, kávička, cigaretka na balkóne a zrazu cink. Správička.“
„Od neho? Neverím!“ zhíkla Viola.
„Počkaj, ešte som neskončila.“
„No hovor, hovor!“ Viola už bola celá v napätí.
„Tak ešte ako bonus sa mi ozval aj ten chalan, čo som s ním bola minulé leto pár krát vonku. Vieš ten, čo sa mi nejako nepáčil, ale rozumeli sme si. A kým som si stihla uvedomiť, že je vlastne skvelý, tak sa na to vykašľal. Tak teraz mi písal, že či by sme nešli na kávu. Chápeš? Čo sa to deje?“
„To nevymyslíš, tak teraz keď si našla niekoho skvelého sa ti všetci ozvú. Akoby nejaká sila vesmíru vedela, že si šťastná a snaží sa ti to pokaziť.“
„Hej, presne.“
„Dúfam, že ani neuvažuješ, že by si sa teraz vykašľala na Petra. Nestojí ti to za to, sa nimi zapodievať.“
„Veď ja viem, len možno som zvedavá, čo chcú.“
„Iva! Ani ma neštvi.“ Viola zvýšila hlas.
„Ale len taký čertík vo mne mi hovorí, aby som im niečo vrátila. Vieš, aspoň tomu hajzlovi sa pomstiť.“
„Haha ty potvora.“ zasmiala sa Viola ako videla v Ivaniných očiach toho diabla, čo ju pokúša.
„Vieš, len tak ho trochu natiahnuť a odkopnúť, nech vie, aký je to pocit.“
„Áno, zaslúžil by si to smrad. Ale vieš čo? Nechaj to na ten vesmír. Nestojí ti to za to, zbytočne budeš pokúšať osud, ešte sa ti to vypomstí. Isto ho nejaká nechala tak skúša, či ho ešte čakáš s rozkročenou náručou.“
„Asi máš pravdu.“ Sklamane odsúhlasila Ivana a z očí sa jej vytrácalo odhodlanie na pomstu.
„Určite mám pravdu. Niekedy najlepšie, čo môžeš urobiť, je neurobiť nič. A bez ohľadu na to, či si alebo nie si s Petrom, nestojí ti to za to otvárať staré sračky.“
Ivanu aj tak trochu štvalo, že má Snehulienka pravdu. Samú seba videla, ako sa s ním stretne, v najlepších šatách, teraz, keď je sama so sebou spokojná a nevisí na každom jeho slove. Dajú si kávu, on bude čakať viac, ona ho na rozlúčku pobozká na líce a odíde. A už ju nikdy v živote neuvidí.
Ale Viola mala pravdu. A ona je teraz so sebou spokojná a nepotrebuje si to dokazovať. Má silu ísť ďalej aj bez pomsty. On jej vtedy naštrbil sebavedomie, odkedy sa to stalo, pri každom ďalšom čakala, kedy jej urobí to isté. Cítila sa taká slabá a bezcenná. Ale dnes vedela, že aj vďaka tomu má dnes silu ísť ďalej.
Nemuseli si to ani povedať, obe zažili momenty, kedy sa cítili na pokraji síl. A obe si uvedomovali, že vždy to zvládli a to ich urobilo silnejšími. Iva už vie, že sa nenechá oklamať nejakým hlupákom a Viola dávno prestala vkladať nádej do boja o Romana. A tiež už bude vedieť, že keď jej tréner povie, že má priebežne jesť a piť, tak bude. Možno.