Kráčam vonku, na vôdzke mám Fefe. Ak by ma silnejšie potiahla, neudržím ju. Nohy ma bolia tak, že ledva imitujem chôdzu. Pravá ešte tuší, čo má asi robiť, no ľavé koleno by sa radšej preklopilo dozadu, než by asistovalo pri klasickom kroku. Obuté mám sandále a teším sa z teplého počasia. Na pravej nohe ma bolia všetky nechty, ešte som do toho aj palcom zakopla o chladničku. Na ľavom ukazováku mám zas smiešny otlak úplne na jeho špičke. No nebolia ma len nohy. Svaly okolo rebier, ruky, chrbát. Na bruchu mám priečne šrámy, jeden presne na pupku, odretý od nohavíc, ďalšie tri menšie sú vyššie, odrel mi ich lem podprsenky. Všetko oblečenie, čo som mala na sebe mám odskúšané, prebehlo so mnou už kadečo. Ale včera to nebolo hocičo. Bola to kráľovská disciplína.
Maratón.
Maratón?
Áno. Maratón!
Tak ešte raz a pomaly. MA-RA-TÓN.
Ešte stále naplno neovládam emócie, keď si uvedomujem, čo som vlastne dokázala, slzy sa mi ešte vtisnú do očí. Ešte stále to spracúvam, myslím, že až teraz som si naplno uvedomila, čo to maratón vlastne je. Asi je to tak aj dobre, že moju prípravu sprevádzala táto naivita. Keď sa bežný hobby bežec rozhodne po tom, čo odbehne 10 kilometrov, že skúsi polmaratón, skúsenejší bežec ho uzemní, že polmaratón rozhodne nie sú dve 10-ky. A rovnako tak maratón nie sú dva polmaratóny. Je to jeden polmaratón a nekonečná prechádzka peklom. Ale to už predbieham.
Aké to teda bolo?
Banskobystrický maratón, je maratón večerný. Takže človek si večer pred tým nemusí pripravovať veci, na všetko má dosť času v deň pretekov. Dopriala som si teda dlhý spánok korunovaný chlebíkom vo vajíčku na raňajky, ako špecialita Rišovej kuchyne. Následne po tom, som si pripravila všetko dôležité – tenisky, číslo, tričko, nohavice, podprsenku, ponožky. Do vrecka nohavíc som strčila tri magnéziové tabletky a slúchadlá k telefónu. Hudbu síce na pretekoch nepočúvam, no ak je kríza veľká, možno dobre padne sa na chvíľu nakopnúť. Jedlo ani gély som si nebalila, však na občerstvovačkách toho bude dosť, môj žalúdok zvládne veľa.
Aby som bola pripravená, venovala som celý deň hydratácii a jedlu. Ionťáky som pila na striedačku s čistou vodou, takže bolo ťažké vzdialiť sa od WC. Vďaka neskorým výdatným raňajkám som si aj obed mohla posunúť na 3,5 hodiny pred štartom. Ako sa na maratónca sluší, menu boli špagety s paradajkovou omáčkou. Za tým ešte jedna tuba Kolatch a neskôr tyčinka Twix. Ešte pred odchodom z domu sme si s Rišom nakrájali jedno mango a kus melónu na zavodnenie. Voda je v teplom počasí základ, už viem čo je to dehydratácia a nie, ďakujem, nerosím.
Celý týždeň som sledovala predpoveď počasia na sobotu, najprv hlásili, že bude až 30 stupňov, potom zas ochladenie a dážď. Nekonečne som dúfala, že bude ten dážď. Čo tam po kolieskových disciplínach, keď ja nebudem umierať v teple. Ráno to aj vyzeralo, že ten dážď príde, no čím viac sa blížila hodina Há, tým viac sa „časilo“. Akokoľvek som chcela ísť v oficiálnom tričku maratónu, tak som ho aj hodila späť do batôžka a obliekla si tielko. Ešte o štvrtej som venčila Fefe a prosila slnko, nech aspoň zájde za oblak.
O piatej som sa pomaly pobrala z domu, aby som za polhodinku dokráčala na štart. Keď som bola asi v polovici cesty, začalo pršať. S pološialeným výrazom vďačnosti som pozrela na nebesá a čakala, kedy sa poriadne rozprší. Ako na potvoru však pršať prestalo a vyčasilo sa. Schopnosť manipulovať počasie teda stále nemám, nevadí. Ešte som si v rámci rozklusu vybehla dve poschodia v Európe na WC, kým som našla také, kde nie je rad na pol hodiny.
Na štarte ma čakala mama a sestra Dada s malým Daliborom. Okolo krúžil aj otec na biku. Stretávam ďalších kamarátov, čo ma stískajú a povzbudzujú. Z nášho tímu sme maratón išli bežať len dvaja, takže nebolo náročne zladiť sa na spoločnú fotku. Janči je náš nový člen, minulý rok bežal svoj prvý maratón a tento rok bol na štarte opäť, odhodlaný zvládnuť to pod 4 hodiny. To mi dodávalo nádej, že snáď to nebude také strašné, keď on to ide druhý krát a zdá sa, že dobrovoľne a s radosťou.
Ani neviem, ako sa to všetko zomlelo, len zrazu som stála v koridore na štart, obzerala sa okolo seba a nikoho nespoznávala. To mi ešte raz pripomenulo, že som tu nová, že do tejto partie zatiaľ nepatrím. Na ľudí okolo seba sa pozerám s veľkým rešpektom, pre mňa sú to Maratónci s veľkým M, aj keď o pár hodín zistím, že mnohých som predbehla, ďalší ani nedobehli do cieľa.
Hodinky naštartované, červené čísla na časomiere pomaly signalizujú 18:00. Zaznie štartový signál a koridor sa pohne. Maratóncov je necelá dvestovka, takže aj zo zadnej pozície prechádzam oblúkom len s 10 sekundovým mankom. Ten pocit po štarte zbožňujem, na pár sekúnd akoby sa mi zastavil mozog. Už neprepočítavam možnosti, neanalyzujem počasie, prípravu. V hlave mám nič, len ľavá noha strieda pravú, pozerám sa na ľudí naokolo, niektorých poznám, zakývam na pozdrav. Už niet cesty späť. Usmievam sa. Prvých pár metrov na akomkoľvek behu som naozaj šťastná.
Z môjho sveta ma vytrhne asi sto metrov po štarte Zuzka, ktorú stretnem na každých pretekoch. Ale že vždy, či sme v okolí Bystrice, v Košiciach, podľa mňa aj na Honolulu keby idem bežať tak tam bude. Zakývam jej a odpoveďou mi je moje meno s otáznikom, ktorý sa nedal prepočuť a veľmi prekvapený výraz. Je mi smiešne, ako to dokáže prekvapiť ľudí, čo ma nečakali v štartovom poli maratónu.
Ale teraz sa už musím sústrediť. Úloha číslo 1, neprepáliť úvod. Pozriem na hodinky, tempo niečo nad 5. Jana, prepaľuješ úvod, hovorím si. Trošku sa pribrzdím, aj tak prvý kilometer vyšiel ako najrýchlejší. Obzriem sa a Janči je za mnou. Uvedomujem si, že toto poradie nie je správne, jeho predpokladaný cieľový čas je lepší ako môj. Nechám ho dobehnúť na moju úroveň a bežíme spolu. Niečo ešte prekecneme a ja si stabilizujem tempo. Hľadám si také, kde budem cítiť pohodu. Prvé 4 kilometre bežíme stále spolu. Na prvej občerstvovačke už stojí Saša a masívne ma povzbudzuje. Keď ju míňame z druhej strany, opäť niečo kričí. Uvedomím si, že ju takto stretnem ešte desať krát. Chytí ma mierny záchvev sociálnej paniky. Veď toľko času netrávim ani s Rišom.
Ako sa blížime ku kruhovému objazdu, vidím, že moje stabilné tempo je už pomalé na to, aby Janči dobehol pod 4 hodiny, tak ho púšťam, nech si letí. Zvyšok kola dobieham v kľude sama, na jeho konci ma čaká prvý náramok. Za ním stojí moja rodina, otec ma natáča na video a vtipkuje, že už len 5 kôl. Tak dík.
V druhom kole mám čas všímať si ľudí, čo bežia so mnou. Je tu nejaký Paťo, čo má meno na chrbte a beží v drese svojho tímu, potom pán po 50ke, ktorý od pohľadu vyzerá, že už má nejaký ten maratón odbehnutý. Potom ešte jeden chalan v tielku so spoteným chrbtom. Všímam si ho preto, že z neho cítim urputnú snahu predbehnúť ma. Nechávam ho teda, nech ma paceuje, aj keď vedela by som si vo výhľade predstaviť aj krajší zadok. Vtedy som ešte nevedela, že všetci traja dobehnú za mnou. Prvý to vzdal Paťo a začal spomaľovať, v každej otočke som videla, že je ďalej a ďalej. Druhý odpadol spotený chrbát. Päťdesiatnik sa držal, už sme boli na trati vedľa seba tak dlho, že sa patrilo aj podebatiť, no veľmi sa nemal k slovu. Až vo výsledkoch som potom zistila, že bol z Rakúska, takže small talk by bol náročný.
Pred tretím kolom mi segra pri trati oznámila, že už sa ochladzuje, tak sa snažím presvedčiť samú seba, že naozaj. Sucho v ústach si to ale nemyslí, pijem priebežne na každej občerstvovačke, ešteže ich je dosť. Priebežne si beriem aj banány a kúsky citróna namáčam do soli pred tým, ako do nich zahryznem.
V treťom kole sa stále cítim dobre, tempo držím konštantné. Zrazu sa tesne predo mnou zrúti bežec na zem s kŕčom. Pristavím sa či je OK, dám mu jednu svoju magnéziovú tabletu, viac mu pomôcť neviem, tak sa vraciam k svojmu maratónu. Tempo stále držím konštantné, začína 5-kou, takže som spokojná. Akékoľvek myšlienky na to, že som v kľude, takto to bude až do konca hneď zaháňam. Ešte je do cieľa ďaleko. Za otočkou opäť vidím Sašu, neviem či ju ale idem toľko spomínať, lebo aj vám začne chýbať. O kúsok neskôr stojí pri trati môj predchádzajúci tréner Ivo aj s manželkou. Už si ma predtým všimli a teraz ma tak povzbudzujú, že celá Bystrica hore …ehm. Som rada, že ma videli ešte v tomto kole, myslím, že stále to vyzerá ako slušné maratónske tempo s úsmevom.
Kilometer pred koncom tretieho kola počujem, ako štartujú polmaratóncov, kontrolujem si s hodinkami, či vyrazili presne o ôsmej. Všetko sedí, pokračujem ďalej. Mierny zbeh na záver kola poteší, beriem tretí náramok a bežím za nimi. Teším sa, že čoskoro niektorých pomalších dobehnem, nebude na trati tak otupno.
Ako obieham odbočku k cieľu a vydávam sa na štvrté kolečko, čosi sa zmení. Akoby som si celý čas hovorila „dokážeš to, dokážeš to“ a zrazu blik a hovorím si „nie, toto nedáš“. Spätne si uvedomujem, že toto bola tá povestná stena, na ktorú maratónci zvyknú naraziť. No, lenže stena býva na 35-tom kilometri, nie na dvadsiatom druhom. Zas musím mať niečo skôr ako ostatní. Najprv s ňou ešte bojujem, bežím, no tempo sa zhoršuje a nedokážem s tým nič urobiť. Už sa aj v hlave fackám, akoby mi ešte pred štartom Noro neradil dať prvý polmaratón pomalšie ako druhý. No ale ako ja mám vedieť ako rýchlo pôjdem druhý polmaratón, keď som rok nebežala ani ten prvý. Nevadí, vyhovorím sa na začiatočnícku chybu.
Zatiaľ to vôbec nie je tragické, no ľuďom popri trati začínam poodhaľovať pravú tvár maratónu. Ako naschvál mi práve ide oproti celý polmaratónsky pelotón, kopec ľudí v ňom poznám, kývajú mi. Všetci natešení, vysmiati. Však sa vy dosmejete v treťom kole. Zrazu mi chýba doterajší kľud na trati, na chvíľu vyberiem slúchadlá a púšťam si vlastnú hudbu. Doprajem si 10 osviežujúcich minút a vraciam sa hlavou naspäť.
Keď v polovici kola míňam rodičov a Riša, pýtajú sa ma, ako sa mi ide. Skrčím tvár a len naznačím slová, ktoré si myslím. Otec sa nekašle a nahlas odčítava z pier: „Na pi*u?“. No, tak už to všetci vedia. Ešte kým sa mu stratím z dohľadu stihne poznamenať „Zase?“ a ja viem, že naráža na môj prvý polmaratón. Tentokrát to nesmie byť taký fail! Akože hranicu štyroch hodín nepokorím, to viem už od prvého kilometra. S tou som vlastne ani nepočítala, aj keď kto by sa naštval, keby sa zrazu spoja všetky vesmírne sily a konštelácia hviezd a čírou náhodou to dám? No dobre, asi by to rozhorčilo všetkých tých, čo na prekonanie hranice 4 hodín potrebovali XY maratónov. Akože mne sa takýto zázrak nikdy nestal, ale verím, že jedného dňa …
Späť k štvrtému kolu, otcova poznámka ma našťastie nerozhodí, ale nakopne. Viem, že už to nebude ani v tempe pod 6, čo bol môj optimistický cieľ, no stále to môže byť výborný čas. Ťapkám sa ďalej.
Ak som si v štvrtom kole myslela, že je to zlé, tak som rada, že nevidím do budúcnosti. Piate kolo je totálne peklo. Do cieľa ďaleko, v nohách už veľa kilometrov, na ruke veľa náramkov, zas tie isté ksichty popri trati. Ako som sa ZASE blížila k Saši, rozplakala som sa a nie preto že ju vidím. Akože normálne od únavy, bolesti, zúfalstva, všetkého. Možno preto, že to bola známa tvár, človek, ktorému môžem povedať, že to vôbec nie je dobré.
Za občerstvovačkou opäť vnímam, že na trati pribudli ľudia. Kým nás pár maratóncov zvládlo odhodiť svoju banánovú šupku na kraj, teraz som rada, že nie som v animáku. Po tej záplave šupiek by sa nedalo prebehnúť.
Ešte jednu milú spomienku z piateho kola mám na to, ako mi blikol 30-ty kilometer. Dala som ich v čase 3:03:33, čo uspokojilo môj matematický mozog. NO utrpenie nekončí. Ďalej sa stupňuje. Myslím, že zvyšok kola som plynule striedala beh, plač a kráčanie. Ako som prechádzala veľkým kruhovým objazdom, kde bolo najviac fanúšikov, zažila som si asi najhorší moment.
Zrazu ma všetci tí povzbudzujúci ľudia nenakopávali, nedokázala som sa usmiať na fotografa. Bolo to ako prechádzka uličkou hanby a nesplnených snov. Predstavovala som si, že pod tou cestou je ešte jeden tunel, v ktorom sa ukryjem pred pohľadmi ľudí. Ak aj nie, je bola som odhodlaná si ho vykopať.
Najhoršie bolo, že som sa blížila k mojej najväčšej fanúšikovskej skupine „Pani Karin a deti“, kde sa na ňu hrabe Peter Nagy. Vďaka nim ma všetci spolubežci poznali po mene, trieskali na bubny, decká si s každým ťapli rukou. Pri predstave, že ma uvidia takúto zlomenú, mi bolo ešte viac do plaču. Našťastie práve teraz boli otočení na druhú stranu a fandili ďalším bežcom. Všimli si mal len v poslednej chvíli, tak sme si letmo zamávali.
Tentokrát som ani to jedno malé stúpanie, čo je v každom kole nedokázala vybehnúť. Na jeho konci mi však bliklo na hodinkách, že tento kilometer mi trval len niečo cez 8 minút. To nie je na chôdzu vôbec zlé, pomyslela som si. V tom momente som konečne začala robiť to, čo mi ide najlepšie: počítať. Do cieľa ostávalo asi 9 kilometrov a ak by som ich aj všetky odbehla v tempe 7:00, stále to stíham do 4:30, čo bol čas, ktorý som prezentovala ako svoj cieľ, keďže som ho považovala za realistický. Takže dosť bolo opúšťania sa, je čas zapracovať na tom, aby som to dokázala. Ešte pár povzbudzujúcim ľuďom popri trati som stihla povedať, ako veľmi práve neznášam maratón, no koniec piateho kola už bol dobrý.
Výhoda toho, že na stenu narazíte už na 22. kilometri je, že na povestnom tridsiatom piatom môže prísť druhý dych. Keď bolo zle, v hlave som si vytvorila podivnú mantru „kríza je dočasná, sláva je večná“ a mala som pravdu. Každá kríza sa raz skončí. Ak som sa na horských 50-kach niečo naučila, tak práve to, že akokoľvek beznádejne to vyzerá, ešte môže byť všetko inak.
Ak by som si mala vybrať obľúbené kolo, bolo by to šieste. Ten pocit, že už nikoho z tých ľudí neuvidíš, že už znova nepôjdeš touto časťou mesta. Obzvlášť som tento princíp aplikovala na Sašu, ktorá aj jedenásty krát stála na svojom mieste. Keď som ju míňala naposledy, z hĺbky úprimného srdca som jej povedala, ako som rada, že ju dnes už neuvidím. Ona sa aj napriek tomu rozhodla ma asi pol kilometra sprevádzať. Na občerstvovačke už nikomu nechýbala, na trati zostalo pár posledných „klasikov“ a myslím, že som bola naozaj šťastná, že medzi nich patrím.
Nohy bežali, aj keď už každá iným tempom, hlava stále počítala. Keďže všetky kilometre som zatiaľ dala v tempe hlboko pod 7:00, tešila som sa, že si ešte doprajem ten kopec posledný krát vykráčať. Len tak, lebo môžem. Keď som však k tomu kopcu prišla, nikto a nič by ma nedonútilo kráčať. Vidina posledných kilometrov urobí s človekom divy. Neviem aká mocnosť za mňa beháva posledné kilometre, ja si vždy len vychutnávam ten pocit zimomriavok na celom tele, nekontrolovateľného tepu, nôh odpojených od zvyšku tela, robiacich si svoju prácu bez pokynov mozgu.
V tom sa predo mnou zjavil Janči. Neveriacky na neho pozerám, veď už mal byť v cieli. No maratón je nepredvídateľný a vidím na ňom, ako trpí. Krátku chvíľu bežíme spolu, no nevládze. Obieham ho a pokračujem za svojim cieľom. Na poslednej otočke ešte stále povzbudzujú Zvolenčania. Tí si tu už každoročne uzurpovali svoje stanovište a ak niekto dokáže urobiť väčší hluk ako „Pani Karin a deti“, tak sú to práve oni. Kým v piatom kole by som im nepovedala nič pekné, teraz ma to ešte viac nakopne a bežím. Už len jedna rovinka, kopec dole, náramok a do cieľa.
Ako si beriem posledný náramok vidím, že popri trati sa motá otec na bicykli. Kratučko sa ku mne pripojí. Ani mu nemusím nič hovoriť, obaja vieme, že tento maratón rozhodne nebude fail. Nebude to, že nejako som dobehla. Bude to pod 4 a pol hodiny! A to vôbec nie je zlé. Môj prvý maratón. A ešte na jednej z tých ťažších tratí.
Posledné metre pred cieľom to už vôbec nie som ja, kto beží. Čím som bližšie, tým rýchlejšie bežím. Sledujem veľké červené čísla ako ukazujú 04:25 aj nejaké sekundy. Už viem, že kým sa 5ka zmení na 6ku budem v cieli. Aj keď ani teraz sa tempom nechytám na prvého maratónca mám pocit, že letím.
Prebieham cieľovú čiaru a tam rovno stoja chalani Miro s Peťom, organizátori BB maratónu. Zahrnú ma gratuláciou a otázkami aké to bolo. Pravdu povediac, vôbec si nepamätám, čo mi povedali, myslím, že som im povedala len to, že to bolo hrozné. V tom sa mi do očí nahrnuli slzy. Posielajú ma ďalej, mám ostať koľko potrebujem, napiť sa, dať si melón. Celkom príjemné, dobiehať s poslednými, keď už pre nikoho nemusím uvoľňovať priestor cieľa a môžem sa tam pokojne motať v delíriu.
Tesne za nimi už stojí Rišo. Spotená sa mu hodím do náručia a teraz už revem ako malé decko. Silno ma objíme a dá mi pusu na čelo. Tým pádom má hneď prekročený denný odporúčaný príjem soli. Ešteže tiež niečo vypotil počas štafety. Keď sa trošku spamätám, pokračujem v objímaní celej rodiny. Synovec Dalibor už vyzerá značne požuto, ale údajne odmietal ísť spať, kým Ňaňa nedobehne. Stretávam aj kamarátov z tímu, baby sa chystajú na svoj prvý maratón do Košíc, tak sú zvedavé. Na otázku, aké to bolo, odpovedám len „hrozné, nerobte to“.
Tak je to tu. Dokázala som to.
Maratón.
Maratón?
Maratón!
MA-RA-TÓN
Naozaj?
Ešte pár dní tomu neverím, zdá sa mi to ako príbeh z iného sveta. Kráľovská disciplína. Bežecký zlatý grál.
Kráľovstvo bežecké!
Ten nával emócií v cieli je niečo, čo sa nedá opísať. Len málokto sa ubráni slzám. A či to odporúčam skúsiť aj ďalším?
Nie! Preboha nerobte to, strašne to bolí.
Ale vlastne, choďte do toho, to čo je na konci sa kúpiť nedá.
Len jedna drobná rada. Tréning robí šampiňóny. Bez dobrej prípravy je naozaj hlúposť na to čo len pomyslieť. Môj maratón musel trochu vyhniť, kým prišiel jeho čas. Od prvého polmaratónu ubehlo 6 rokov.
A ešte tu dlhujem jedno veľké porovnanie. „Veď behávaš 50-ky, to maratón bude nič.“, hovorievajú mi. Áno, absolvovala som niekoľko horských behov dlhých 50 kilometrov. Pri pohľade na čísla sa môže zdať, že som si maratónom ubrala z ambícií. Pravda je však úplne inde. Toto je úplne iný šport, úplne iný druh utrpenia. Ak pri behu v horách dokáže človek vstúpiť do seba a hrabať sa vo svojom vnútri, počas maratónu sa naučí nastaviť svoju tvár ľuďom.
Ak vydržíš kráčať so slzami v očiach koridorom ľudí, ktorí teraz nedokážu chápať tvoju bolesť, ak unesieš tie pohľady, je to druh sily, o ktorú ťa už nikto nepripraví.