Prečo by sa človek trepal v novembri do Grécka? Zopár turistov sem ešte aj v tejto časti roka zablúdi, no sezóna je už uzavretá. Lenže práve na začiatok novembra si organizátori Spartan race vyhradili konanie majstrovstiev sveta, ktoré umiestnili priamo do Sparty, nech to má ten správny nádych.
Ak ti odpoveď na prvú otázku vyvolala ďalšie podotázky, nečudujem sa.
Čo som už ja mohla robiť na majstrovstvách sveta čohokoľvek?
Nuž, stalo sa. Ešte v roku 2019 sme s kamošmi niekoľko pretekov pobehali, a keďže ku každej medaile je pripnutá aj tretina veľkej medaile, tzv. trifecty, tak sme ju vyzbierali celú. Stačilo absolvovať troje preteky v troch rôznych úrovniach: šprint (5km a 20 prekážok), super (10km a 25 prekážok) a beast (21km a 30 prekážok). Teda počet kilometrov aj prekážok sa môže líšiť, zväčša ich je viac.
Čo sme nečakali, bol e-mail, že sme sa kvalifikovali na majstrovstvá sveta v trifecte priamo v Sparte. Dvaja zo štyroch to rovno zamietli, no Laci bol dosť namotivovaný ísť. Na to aby presvedčil mňa mu stačilo sa dva krát opýtať. A bolo rozhodnuté. Viac kamarátov síce nemáme, no aj dvaja to zvládneme.
Lenže toto sa udialo ešte v roku 2019. Pamätáte si ho? To tu ešte behali jednorožce, všetci boli šťastní a život bol nádherný. Dobre, dosť sarkazmu, pindali sme aj vtedy na všetko, ale potom prišla pandémia. Takže plánované majstrovstvá v roku 2020 sa nekonali. Ani v 2021 to nebolo lepšie.
Medzi časom sa potenciálna zostava rozšírila, ja som našla Riša a Laci Vandu. A to už je skoro dav. Nevadí, aspoň bude väčšia sranda. Teda vlastne, neviem, lebo s Lacim je najväčšia sranda keď hovorí najviac na jedného človeka. IT-čkár no.
Rišo sa rozhodol, že s nami nepôjde, keďže som ho už poťahala po dosť veľa peniaze vycucávacích akciách. Dobre urobil, keďže sa potom vytrepal z kolobežky a ani nikam letieť nemohol. Tak sme pribalili len Vandu a šlo sa.
Výlet sme naplánovali na 6 dní a itinerár som prvý krát videla až v Grécku, keď som nenápadne šlohla Laciho papiere.
Ale teda po poriadku.
Deň prvý: Farma na kačičky
Letenky sme kupovali klasicky cez nízkonákladovú spoločnosť, ktorá ti ponúkne nízku cenu, no ušetrí to na výbere lacnejšieho letiska, letí sa z najlacnejšej brány a v blbom čase. Zvažujú, či neurobia aj miesta na státie a môžeš si extra priplatiť zbytočnosti ako batožina, či sedenie s kamarátmi.
Takže sme leteli o 18:00 z letiska v Budapešti. Malú batožinu na palubu a spoločné sedenie sme si priplatili. Od rána som už mala voľno, zbaliť som sa stihla už predošlý deň, tak som mala čas ešte na krátky beh. Po obede ma Laci a Vanda vyzdvihli, rovno som do ruky dostala plechovku s niečím jemne alkoholickým a šlo sa. Keďže som nejaký čas predtým nevypila ani kvapku alkoholu, tak mi to ani nechutilo a ani dobre mi z toho nebolo. Malý reklamný brejk: dobrovoľne abstinovať je super. Koniec reklamy.
Podľa plánu sme mali mať rozdelené úlohy. Laci šoféruje, Vanda sa stará o navigáciu a DJing a ja mám na starosti podávanie jedla, pripomínanie cikpauzy a spanie. Jedlo som rozdávať nemusela, Vanda všetko nachystala. Na WC mi tiež nebolo treba, tak by sa zdalo, že som cestou mohla spať. To som ale netušila, že Vanda má záľubu len tak z ničoho nič kričať. Napríklad ak je na ceste výtlk alebo tak. Bola to celkom sranda, no šoférovať tak asi to stočím do prvého jarku.
Na letisku sme mali predplatené parkovanie. Parkovisko sme našli rýchlo, len dva krát sme obišli kruhový objazd. S voľným parkovacím miestom to už bolo ťažšie, no podarilo sa aj to. Pri návrate by nám isto pomohlo, keby niekto venoval pozornosť aspoň radu, v ktorom sme auto nechali, no nemôžeme myslieť na všetko predsa.
Let do Atén je krátky, čo ma tešilo, pretože hučanie v lietadle v kombinácii so stiesneným priestorom neobľubujem. Samozrejme odlietali sme neskôr, lebo meškalo všetko čo malo. Keď skončili bezpečnostné pokyny, založila som klapky na oči, slúchadlá do uší a pustila podcast. Po pár minútach ma zmykalo a pozerám, že ešte sme neráčili vzlietnuť, keďže na dráhu to bolo z tej najlacnejšej brány asi tak ďaleko ako do Atén.
Aj by som ďalej spala, no Laci vedľa mňa strúhal nejaké zaujímavé grimasy. Pred letom dostal jeden Kinedryl, no útlm sa nekonal. Neviem síce ako sa dá panika z lietania vybudovať po tom, čo veľa lietaš, ale dúfam, že sa mi to nestane. Našťastie kým bolo lietadlo vo vzduchu v stabilizovanej polohe, tak sa s ním dalo rozprávať. Pri pristávaní opakoval tie isté grimasy, len teraz neviem, či v tom istom poradí ako pri vzlete. Časť jeho nervozity sa preniesla aj na mňa, vôbec som sa netešila, keď to s nami pilot švacol o dráhu až lietadlo naspäť podskočilo. Snáď mi to neostane.
Ďalším krokom bolo vyzdvihnutie auta a presun na ubytovanie. Výhodou výletu do Grécka v novembri je to, že požičovne sú rady ak im autá nehrdzavejú na parkovisku. Keby ešte kúsok išli s cenou dole, tak nám zaplatia za to, že sme autíčko prevetrali. Za požičanie auta na 6 dní sme platili 50 eur.
Lenže najprv treba nájsť požičovňu.
Prebehli sme všetky stánky požičovní, no tú našu sme nevideli. Na informáciách nám bolo oznámené, že niekto z požičovne nás isto bude čakať pri príletoch, že oni tu kanceláriu nemajú. Nuž, poteší. Hlavne že Laci pri objednávaní zaškrtol, že požičovňa je na letisku.
Slečnu s ceduľkou požičovne sme už potom našli ľahko. Spolu s nami ju obkolesili ďalší účastníci Spartan race (keď nenosíš merch nie si sparťan) z Maďarska. Spolu sme počkali kým príde odvoz do kancelárie. Podľa počtu ľudí by to mal byť menší autobus, no čakala nás bežná 9-miestna dodávka. Pri nastupovaní nám rovno šofér oznámil, že ten zadný rad, kde vidíme 3 opierky na hlavy sú 4 miesta na sedenie, tak sme stiahli zadky a robili čo nám hovorí.
Laci bol mierne v strese, či nás nechcú odviezť doprostred Atén, odkiaľ sa mu ťažko bude v noci navigovať von. Našťastie požičovňa bola rovnako nízkorozpočtová ako my a kanceláriu mali na okraji mestečka, kde sme mali prvé ubytko. Ako sme prichádzali, hovorím Lacimu, aby sa hneď pratal auto riešiť, že ja batožinu vezmem. Lenže on spokojný, vraj nás budú vybavovať podľa čísel. No možno v jeho IT-čkárskej hlavičke to tak funguje, lenže tu sme v Grécku, takže sme sa na rad dostali ako poslední. Aspoň sme zatiaľ s Vandou vyžrali miestny automat na jedlo.
Objednaný sme mali Fiat Panda, ako sa ukázalo, ideálne auto pre troch. Ešte aj kufre sme tam presne vytetrisovali. Neviem, ktorý taliansky dizajnér ho navrhoval, no zjavne ho fascinovali zaoblené štvorce. Interiér bol dokonale vyštvorcovaný. Tlačítka, zadné okienka, kľučky, opierky na hlavu, vetráky, až sa človek čudoval, prečo je volant okrúhly. No na dizajn kašľať, horšie bolo, že nefungovala nabíjačka na navigáciu, takže Laci úplne zbytočne trepal svoju veľkolepú navigáciu, kde mal vopred predvolené všetky body 6-dňového programu.
Po pár nadávkach sme navigáciu odložili, Vanda vybrala svoj telefón a šlo sa. To sme ešte netušili, že sme si práve vyrobili kopec zážitkov. Ale o tom si už rozpovieme neskôr.
P.S. Asi som zabudla spomenúť tú farmu na kačičky. To sa mi vybavilo ako prvé, keď som myslela na začiatok výletu. Laci s Vandou si na svoju budúcnosť po Grécku naplánovali založiť farmu na kačičky. Premyslené do detailov, ktoré tu nebudem vyzrádzať. Veľmi pekné, že vidia tak ďaleko. Ja som rada, že vidím, čo bude na raňajky.
Najnovšie komentáre