Strhala som sa zo sna okolo ôsmej hodiny s pocitom, že som doma a vstávam na tréning. V izbe som mala úplnú tmu, až pohľad na displej telefónu mi odhalil pravdu o čase. Na prvom ubytku pri Aténach som mala vlastnú izbu. Dosť veľkú na to, že som tu len prespala, preskupila veci v kufri a vypadli sme.
K ubytovaniu sme nemali zaplatené raňajky, no domáci nám tu nechali bochník výborného chleba, masielko, medík či džem. Dokonca aj kávu a čajík sme si mohli urobiť. Nakúpené instantné kaše sme teda nechali na horšie časy a vychutnali sme si raňajky v cene.
Celkom rýchlo sme zvládli rannú rutinu a tak už o deviatej sme sadali do Pandy a vyrážali smerom k okraju Atén, kde sme mali vyhliadnuté parkovisko. V centre mesta sú parkoviská totiž dosť drahé a autá tam dotláčajú 2cm od seba. Okrem toho kľúče treba nechať obsluhe, čo je obľúbeným rajónom podvodníkov.
Cestou sme ešte navštívili LIDL a kúpili nejaký priešmačok na deň, až potom sme si všimli, že nás navigácia ťahá voľákym predmestím namiesto obchvatu. Vinu sme hodili na vypnutie spoplatnených úsekov a s hodinovým meškaním zaparkovali na štrkovom parkovisku. Platiť sa mali 4 eurá, no ako nám miestny obyvateľ povedal, obsluha parkoviska tu nie je a ani nepríde, takže si auto máme nechať zaparkované a spokojne pokračovať v pláne. Ďalší bod pre Grécko v novembri.
K Akropole sme sa presunuli metrom, jeho výhoda je, že sieť vlakov je vždy logicky zobrazená na mape a na vlak sa čaká v jednotkách minút. Starý ale jarý posprejovaný vlak nás odviezol väčšinu cesty, potom sme prestúpili na niečo novšie do úplného centra Atén. Zastávka sa volala Akropola, takže z cesty k vstupnej bráne nám najviac času zabralo WC a hľadanie „kešky“.
Pre vysvetlenie, Laci je dlhoročný geocatcher, či ako to správne nazvať, takže súčasťou výletu bolo hľadanie tzv. „kešiek“, čo sú väčšinou krabičky, ktoré hľadáš podľa GPS súradníc, zapisuješ sa do nich a v apke si robíš prehľady o tom, koľko si ich našiel. Podobne zbytočná činnosť ako behanie. No nás to baví.
Keď už som odbočila od témy, rada by som v tomto bode upozornila, že nie som historik a nehovorím to po tom, čo by som sa nechala počuť pri svojskom výklade histórie. No blížime sa do bodu, kde chtiac-nechtiac musím spomenúť niečo z Gréckej histórie. Postavy a miesta sa preto nemusia zhodovať s oficiálnymi historickými prameňmi, občas budú oklieštené na popis v štýle „taký ten oblúk“ alebo „starý stĺp“. Logicky teda nečakajte, že tento blog bude slúžiť ako turistický sprievodca. Berme veci také aké sú, skôr by som to prirovnala k „René mládenca príhodi a skúsenosti“ no ani to som nečítala. Kto hej má u mňa výbeh na Krížnu.
Ale poďme späť – vstupná brána k Akropole. To ešte nie je pamiatka, ale stánok s lístkami. Od novembra je všetko za polovicu, takže za vstup k creme de la creme gréckych skál zaplatíte len 10 eur. A to sa oplatí, aj keď ste toto miesto nemali v žiadnom svojom bucket liste.
Napriek tomu, že je november, je 25 stupňov a rozohriaty kameň teplotu ešte umocňuje. Uprostred leta by ma sme nedostali ani v bezvedomí.
Areál toho zahŕňa dosť, aj keď z nadhľadu sú to len hranaté kamene a kamene opracované na stĺpy. Sochy sú fejky, originály strčili do múzea. Ale už hádam stačilo, nech moje iné priority nedevalvujú veľkoleposť antického Grécka.
Prvé čo vidíme sú pozostatky najstaršieho divadla (snáď netrepem a naozaj je najstaršie). Kúsok za ním sa nachádza Odeón Herodesa Attika (názov som googlila). Tu nás Laci hneď skúša, aký je rozdiel medzi amfiteátrom a odeónom? Kým Vanda súka správnu odpoveď, ako keby vo vedomostnej súťaži prvá stlačila tlačidlo, ja rozmýšľam, či som také slovo niekedy počula. Rozdiel je nakoniec úplne jednoduchý – strecha. Amfiteáter ju nemá, zatiaľ čo odeón bolo niečo ako dnešné divadlo – budova s hľadiskom a javiskom. No ak by ma nechali hádať, asi by som na to neprišla, keďže tento už strechu nemá. Vďaka tomu môžeme z vrchu nazrieť dovnútra. Musím uznať, že je to fascinujúca stavba.
Aby nás kultúra úplne nezmorila, nachádzame lavičku pod stromom a vyťahujeme sendviče. Najedený turista je šťastný turista predsa. Ak by ste nevedeli, aj keď to vyzerá ako príjemné miesto na prestávku a v okolí nie je žiaden slávny kameň, nesmie sa tu jesť, na čo nás čoskoro upozorní personál. Niektorí rýchlejší žrúti na ich šťastie len dotlačili posledné sústo, Vanda odkladá celý jeden chlebík. Pokračujeme teda v kŕmení sa históriou.
Na vrchu kopca nás čakajú dva chrámy. Ten väčší bol postavený pre bohyňu Aténu, ktorá má medzi svojimi funkciami aj vnútornú krásu. To zjavne inšpirovalo miestne stádo influenceriek aby naštartovali svoje statívy a pózy. Aspoň som využila ich spot na jednu fotku, kde vyzerám, že som tam sama.
Po obzretí aj druhého chrámu a výhľadov na celé (nechutne veľké) mesto, sme sa pobrali dole. Už mimo areálu sme dojedli zásoby a nasmerovali sa do múzea, v ktorom boli v bezpečí uložené všetky sochy a ostatné drobnosti vykopané v Akropole a okolí. Múzeu sa dlhšie venovať nebudem, no zaujímavé bolo, že ho (asi omylom) začali stavať na vykopávkach domov, tak aby nepoškodili tie, len elegantne pomedzi ne napchali betónové stĺpy a budovu múzea postavili ponad vykopávky.
Poslednou zastávkou týkajúcou sa histórie bol ešte jeden chrám, ktorý mal byť svojho času najvyšší na svete, lenže ani ho nedostavali a ešte sa aj soudruzi sekli o nejaký ten meter, takže vlastne nebol najvyšší. Vstupné bolo tiež zlacnené na polovicu, no neviem úplne za čo sme platili. Tie stĺpy, čo ešte stáli boli obstavané lešením a zvyšok areálu bola len suchá zem a pár padnutých kusov. Teda pardón, jeden tam chudák stál o samote. Tu niekde začal náš spor o to, či jednotlivé dieliky najprv vysekali na zemi a potom ich poskladali na seba, alebo ich poskladali do požadovanej výšky a potom sa tam niekto trápil vo výške s dlátom. Tento spor sme doteraz nevyriešili, nejak nebol čas zapnúť google. Nevadí, hlavne, že stoja. Niektoré.
Po tejto výdatnej dávke histórie bol opäť čas kŕmenia, tak sme sa vybrali kúsok ďalej od centra. Na večer sme mali objednanú escape room, tak logicky sme sa vybrali smerom k nej. Po prejdení mnohých úzkych historických uličiek sme sa nakoniec usadili v reštaurácii ponúkajúcej tradičné grécke jedlo. Pizzu, čínu a burgre môžem jesť doma, ale také souvlaki u nás len tak nekúpiš. Takže sme si všetci traja svorne dali souvlaki, k tomu jeden grécky šalát a nejaký osviežujúci nápoj. Na gréckej kuchyni ma fascinuje, akí sú leniví krájať. Obrovské paradajky nedbalo nasekané na veľké kusy, uhorku hádam len polámali a so syrom sa netrápili vôbec, švác tam celý kus. No chuťovo úžasné. Na záver sme ešte dostali grátis nejaký koláčik a domáci alkohol. Na odvahu sa zíde.
Čakala nás totiž hororová hra. Ani neviem ako sme ju vybrali, vraj som za to mohla ja, no ja som všetky organizačné veci vždy len odkývala, ani som si nepozrela, s čím súhlasím. Každopádne je to moja vina. Cesta od reštaurácie asi mala byť predzvesťou toho, čo nás čaká. Zrazu sme boli mimo turistického centra, najprv sme ešte obchádzali stánky s magnetkami, no obsluha už vyzerala pochybne, neskôr sme prechádzali miesta, kde tí ľudia bývajú. Temná stránka Atén, ešte aj vo večernom metre som sa rozhliadala naokolo a videla ľudí, čo síce žijú v tomto veľkomeste, no neviem, čo je to za život. Prežívanie. Sivé, špinavé ulice, z práce do práce a nič. Možno niekde inde žije tvoja rodina, ktorej pošleš peniaze a dúfaš, že sa budú mať lepšie. Opäť raz ma prefackalo, akí sme vlastne bohatí. A že tento môj voľný čas by som nepredala za žiadne peniaze.
Ale späť k téme. Poslednou zastávkou bola „escape room“, alebo úniková miestnosť. Zavrú ťa do miestnosti, kde sa vďaka lúšteniu logických hádanie môžeš dostať von. Cieľom je stihnúť to v čo najkratšom čase a ideálne bez nápovedy.
Tá dnešná sa nachádzala v niečom ako obytný dom alebo administratívna budova v škaredej štvrti, vzhľadom na skoré stmievanie našťastie v blízkosti stanice metra. Zazvonili sme na zvonček. Hlas na druhej strane nám oznámil, že sme tu skoro a máme ešte počkať. Desať minút času som ideálne využila na to, aby som zlomila čelenku gréckej bohyne, čo som si kúpila za dve eurá pod Akropolou. Nevadí, aj tak mi to nejak nehralo na hlave. Vande tá jej sedela podstatne lepšie a asi stačí jedna bohyňa v skupine.
Keď sa blížila šiesta hodina zazvonili sme opäť, pustili nás dnu a výťahom, ktorý ladil s hororovou scenériou celej štvrte sme sa vyviezli na druhé poschodie. Vošli sme dnu a tma. Preventívne sme už mali prebraté čo všetko hororové tam bude, takže pokakaní sme už boli dosť. V tme sme sa snažili zorientovať, keď nás našiel týpek, v čiernom habite či čo to bolo. Na hlave mal takú veľkú kapucňu nasadenú naopak, takže mu zakrývala aj tvár. Spýtal sa nás, či sme tí slávni detektívi. Povedali sme že áno, tak nás zaviedol do kancelárie.
Takže hej, ak ste to doteraz nevedeli, áno sme slávni detektívi. A bodka!
Tu musím upozorniť, že budem trochu spoilovať, takže ak sa niekto chystá do Atén na escapku, tak tu nech svoje čítanie skončí. Rovno pokračuj na nasledujúci blog, ak je už napísaný.
Miestnosť, ktorú sme si vybrali sa volá sanatórium a podľa príbehu, ktorý majú k tomu vymyslený sa tu stratil profesor, ktorý to skúmal. Nikto nevie čo sa s ním stalo. Vlastne ani my nevieme čo sa mu stalo, ale nechal tam nejakú lebku (nie jeho), ktorú máme nájsť a potom ujsť. Síce si z angličtiny píšem C1, niektoré detaily mi unikli. Vanda to mala ešte ťažšie, keďže vie len základy, tak sme jej museli všetko prekladať. Našťastie jačíme všetci v univerzálnom jazyku.
Prvou úlohou bolo dostať sa do sanatória a nájsť pár potrebných vecí. Oboje bolo rýchle, nafasovali sme tri baterky a profesorov zápisník. Kým som ho lúštila nadávajúc, že mobil s translátorom mám zamknutý v skrinke a sú tam slová, kde si nie som istá čo od nás chceli, Laci s Vandou už zložili prvú hádanku na otvorenie dverí. Aspoň som im stihla povedať, že nás tam čakajú dva druhy monštier, jedno horšie, ako druhé. Prvé mali byť maniaci – bývalí pacienti sanatória. Nevedeli sme čo robia, no mali sme pred nimi bežať. Druhé boli sestry, nakazené nejakou besnotou. Ak by nás chytila, nakazí nás tiež a obeť by sa musela izolovať.
Aby sme sa dostali dnu, museli sme prejsť niečím ako vetracia šachta, moja klaustrofóbia mierne naznačila problém. V chodbe boli aj nejaké kľúče k hádankám, ktoré sme si dobre nepozreli, tak keď na to prišiel čas, musela som sa tam vrátiť. Prečo ja? Lebo Laci tomu nerozumel, Vanda sa bála a ja som bola na vine, že tu sme. To isté sa opakovalo, keď som liezla do vane s vyrezaným dnom, pod ktorou bola malá miestnosť.
Na začiatku nás desil len náš strach, umocnený tmou a dymom, takže úlohy sme plnili jednu za druhou. Postupne sme otvorili jednu miestnosť, kde bola na zemi voda a bolo treba ísť opatrne, aby si človek nenamočil tenisky. Za chvíľku sme otvorili aj druhú miestnosť, zasvietili dnu baterkami.
A oproti nám sa pajdala nakazená sestra. Ja a Vanda jačíme, Laci tresol dvermi a zámok vrátil tam kde bol.
Zvoní telefón.
Vraciame sa kúsok naspäť, Laci dvíha. Profesorov asistent William (to bola forma akou tu dávajú nápovedy) nám hovorí, že si máme dobre prečítať ten zápisník, sestry reagujú na svetlo a hluk, čiže ak budeme robiť presný opak toho, čo sme robili, nevšimne si nás.
Tak sa teda vraciame, baterky vypnuté. Laci ide hrdinsky prvý, teda celý čas chodil hrdinsky prvý, pokiaľ práve počítač nevylosoval mňa niekam vliezť. Za ním Vanda a na koniec vo vláčiku ja. Sestra sa tam šuchce, my sa šuchceme tiež a obzeráme čo tu tak je. Na stene som našla tlačítko, rovnaké ako v našej základni. A ešte jeden vypínač. Inštinkt radí všetko pomačkať. Tlačítko neurobilo nič, no vypínač spustil niečo, čo hučalo. Inštinkt radí – bež!
Snažíme sa teda traja vytrepať z tej miestnosti, keďže som posledná, čakám každú chvíľu smrtiaci dotyk na chrbte. Tlačím Vandu, tá tlačí Laciho a ten si skoro hlavu otlačil o kovové schody.
Na tretí pokus ide Laci sám, vtedy tam už monštrá nie sú. Prichádzame aj my dve a našli sme druhú polovicu indície na otvorenie ďalšej miestnosti. Tu podľa profesorovho zápisníka máme zapojiť niečo, čo neviem čo je, ale je to aj nakreslené, takže celkom rýchlo nachádzam kábel. Keďže som zápisník čítala len ja, ostatní tomu nevenujú až takú pozornosť. Už so to skoro zapojila, keď mi klepú po pleci, že vypni baterku. Otočím hlavu a tam je zas!
Pomaly cúvame, keď tu zrazu zisťujem, že som zabudla kábel pustiť. Zástrčka je celkom mohutná, taká hnedá bakelitová. Zrazu je kábel napnutý na maxime a viem, že ho musím pustiť. Zavriem oči a púšťam. Prásk! Opäť panika, bežíme každý niekam, neviem kde je kto. Zrazu takmer nabúram sestre do zadku. Zastanem, chcem potichu odkráčať, no oproti mne maniak. Vypustím len „a som pííííp“, neviem čo sa potom deje ale obaja zmizli.
Ešte raz nás takto dostihli, tam už som také šťastie nemala, niečo ma chytilo za krk, zavrelo do miestnosti meter krát meter a zamklo. Začínam panikáriť. Hľadám kameru, že obsluhe naznačím, že tu končí sranda a chcem ísť domov. No žiadna tu nie je. Boha mňa tu nenájdu! Panika level milión. Na dverách je malý priezor, svietim do neho baterkou a kopem do dverí. Netrvalo dlho a našiel ma Laci, odomkol ma, no vravím mu, že asi musím byť izolovaná. Som ochotná ostať tam sedieť v malej miestnosti, no dvere necháva odomknuté. Nelogické, ale moja panika sa zmiernila.
Zvoní telefón a Laci s Vandou dostávajú pokyny, že to čo ma chytilo bol „len“ maniak a môžem pokojne ísť von. To už ale celá miestnosť bliká na červeno a hučí nejaký alarm. Nikto z nás nie je v stave niečo robiť, ten hluk je šialený a do toho nikdy nevieš kde vylezie mátoha. Dvíham telefón a volám naspäť, že si prosíme odstrániť tie potvory. Je to síce uľahčenie, no už to v plnej verzii nedávame.
Atmosféra je stále desivá, no už na nás nič nezaútočí, takže je na čase vypnúť alarm. Na to musíme naraz stlačiť 3 tlačítka, každé je v inej miestnosti. Laci ako najnebojácnejší člen ide do tej, ktorá je najďalej, ja odprevadím Vandu k druhému a idem k tlačítku číslo 3, ktorého polohu som vyčítala z plániku.
Hluk sa upokojí a pri Vande sa otvorí skrinka s lebkou a kódom k výťahu. Kód ľahko vylúštime a trepeme sa do niečoho ako výťah. Na vrchu sú vyklápacie dvere, tak ako vždy Laciho posielame prvého.
A sme vonku.
Celú túto hru pochopíme, až keď nám to chlapík v čiernej kapucni naopak vysvetlí. Zapojením toho kábla sme spustili stroj na 30 minút, keby plníme úlohy a nepanikárime z monštier, mohli sme ten čas skrátiť. Keď nám vypršal čas, spustil sa alarm a všetko šlo ako malo. Pýtame sa ho, ako nám to šlo, lebo máme pocit, že sme boli stratení až do konca. Vraj sme boli jedni z najrýchlejších riešiteľov…
… kým sa nezjavili monštrá.
Nuž tak hádam aj dobre. Baviť sa na tom budeme do konca výletu a potom ešte vždy keď budeme o výlete rozprávať. Bol to ale dlhý deň a nás ešte čakajú dve hodiny v aute. Aj dosť na človeka. A aj tento blog je už hádam dosť na jeden krát. Pokračovať budeme zase niekedy.