Asi by sa patrilo začať upozornením: Toto doma neskúšajte.
Nasledujúce riadky budú príbehom o mojej ceste k triatlonu, konkrétne k absolvovaniu tzv. middle distance, alebo polovičného ironmana. Pre neznalých, kombinujeme tri športy, plávanie v otvorenej vode vo vzdialenosti 1,9 kilometra, bicykel príjemných 90 km a na záver bežíme polmaratónik (21 km). Fajnotka.
A keďže som pochábeľ nehodný nasledovania, bez akejkoľvek športovej kvalifikácie, prosím nesnažte sa ma napodobniť.
Dobre, zodpovednosti som sa zbavila, poďme na vec. Kde začať?
Narodila som sa v krásny, slnečný deň … OK, až tak skoro nie. No pri spätnom pohľade vidím, ako jedna vec súvisí s druhou a sled náhodných udalostí ma doviedol tam, kde som teraz. Začnem minulý rok na Triathlon Attacku, kde sme sa ako štafeta troch šialených žien s názvom „Nie sme z cukru“ zúčastnili tohto šialeného triatlonu. A vyhrali sme.
Jednou z cien bola aj poukážka na nákup, tak sme sa po pár mesiacoch konečne vybrali ju uplatniť. Rozjarené z výhodného nákupu sme sadali do auta, keď Macka spomenula, že ju Katka volá na skialpové preteky do Talianska. Netrvalo dlho a už bol zorganizovaný spoločný zájazd, aj keď nakoniec to vlastne bolo Rakúsko. Áno viem, Rakúsko je dosť ďaleko od Šamorína, ale dostanem sa k tomu. Sľubujem.
Práve cestou tam ma Macka začala presviedčať, aby som šla s ňou. A kým sme zaparkovali na ubytku, už som bola rozhodnutá, že idem. Mala by som si asi dávať pozor na to, čo sa dohodnem v aute, ešte aj pre ten Attack sme sa rozhodli v aute cestou z Krížnej.
Po návrate z lyžovačky som teda začala pretavovať smelé reči na realitu. Kľúčové bolo, že som o tom povedala príliš veľa ľuďom na to, aby som sa potom jednoducho neprihlásila. Tak som si pred poslednou vlnou zdraženia kúpila svoje miesto na štarte. Macka už potom nemala inú možnosť, aj keď zajačie úmysly tam boli.
Tým pádom mohla začať príprava. Otvorila som zošit, rozpočítala týždne a zostavila štyri štvortýždňové tréningové bloky, na ktorých konci bol dátum 21.máj 2023 – Challenge Šamorín – Open middle distance.
Ak by som z tohto obdobia chcela nejakú informáciu vyzdvihnúť a nechať na svetle sveta bolo by to, že nemám rada motivačné príbehy. Všetci tí ľudia, čo píšu knihy o tom, ako boli nezdraví, nevládali, mali zdravotné problémy, vážili pol tony, boli feťáci a čo je viem čo ešte, a potom začali športovať, makali, nepoddali sa a teraz vyhrávajú preteky.
„Vážil 120 kíl a o pol roka už bežal svoj prvý maratón.“ Krásne. Prečítaš si to, povieš si, že keď to dokázal on, tak aj ja môžem, vstaneš z gauča, ideš makať.
No a potom síce všetko splníš, no cesta k maratónu trvá roky, motivačnú knihu nenapíšeš, lebo je z teba úplne priemerný hobbík a okolo teba stojí na štarte pretekov tisíc takých istých priemerných športovcov. A tak ti povedia, že sa máš porovnávať hlavne sám so sebou. Veď to robíš pre seba, pre radosť.
Lenže kým súťažím s niekým iným, je aspoň šanca, že jeden z tejto dvojice je príčetný. A v celom tom motivovanom a nabudenom stave, hľadaní osobákov a tréningových plánov som zabudla, o čom som točila, keď som tvrdila, že to robím pre radosť.
A čo som tým chcela povedať? Že na konci tejto cesty bude okrem iného hľadanie stratenej radosti z pohybu. Tých „aha“ momentov tam bolo viac.
Ak si na začiatku nejako predstavíš svoju cestu, vyzerá ako rastúca priamka. Matematik by napísal y=x. Alebo ešte lepšie, y=3x. Optimista.
Realista vidí skôr sínusoidu, kde každé dno je o niečo vyššie. Kockáči pardón, toto už vážne neviem zapísať.
A potom narazíme na skutočnú realitu a zistíme, že táto funkcia sa nedá vyjadriť matematicky, má nečakané zvraty, stúpania aj pády, y sa zároveň rovná päť aj mínus dvanásť.
Začalo to pozvoľna. Prvé tri týždne som si šla flow, kde som si pre dostatok času ešte dopriala aj zimné športy a cyklotrenažér vytiahla len sporadicky. Zároveň som verila, že tak koncom marca už bude pekné jarné počasie a voda v nádržiach tak akurát na neoprén. Na konci týždňov som sa už v súhrne blížila k jednému half-ironmanovi. Následne mal prísť jeden oddychový týždeň, ktorý bol ale oddychovejší ako som chcela, lebo mi konečne dokončili korunky na dva predné zuby, ktoré som si ešte pred covidom vyrazila o kachličky. Namiesto ľahkého plávania som teda mala jedno psychické zrútenie sa v zubárskom kresle.
Nevadí, ideme ďalej. Nastal nový týždeň a namiesto toho, aby som sa vrhla do tréningu, som sa vrhla do auta a viezla Fefe do Bratislavy na kliniku. Áno, pes môže mať vyskočenú platničku. Skončilo to operáciou a moje telo prvý krát vyhlásilo štrajk vo forme soplíka, ktorý som najprv považovala za alergickú reakciu na bratislavskú jar a dorazila sa intervalovým behom.
Ďalší týždeň som sa do Bratislavy vrátila a unavená doniesla domov psa a klietku cez pol obývačky, kde sa mala Fefe zotavovať bez skákania a behania. Pes sa tváril, že mu nič nerobili a ako sa zotavovala ona, zotavovala som sa aj ja. Keďže venčenie sme mali dovolené najviac na 20 minút, mala som dosť času vysedieť si zadok na biku. Bol marec a dobre zababušená som už mohla jazdiť aj vonku.
No a potom prišiel polmaratón v Bratislave. Takto na pretekoch som polmaratón nebežala už asi štyri roky a v mojich predstavách som sa určite musela zlepšiť. Lenže dobehla som ho presne v tom istom čase ako v roku 2019, dokonca o pár sekúnd horšie, no to pripisujem odfláknutému záverečnému šprintu, na ktorý som mala presne nulovú motiváciu. Niekde tu sa začala partnerská kríza v mojom vzťahu s behom, ktorá trvá do dnes.
Po tomto výlete som sa mala do Bratislavy opäť na pár dní vrátiť kvôli kontrole Fefe a okrem návštevy rodiny som chcela využiť teplejšie podnebie k tréningu, no sestra ako posledný necovidový mohykán schytala covid, tak som pokračovala v tréningu doma.
Po tom, čo som si ešte raz potvrdila, že beh nemám rada, nebaví ma a vonkoncom mi nejde, a zároveň som určite urobila vynikajúci prvý dojem na Karininho kamoša, ktorého zobrala behať, som sa odrazila od dna a dostala som sa do tej rastovej fázy.
Už som sa objemom blížila k polovičnému ironmanovi za víkend, nie za celý týždeň. V nedeľu mi vždy hodinky vypočítali nejakú divnú konštantu, že mám regenerovať 3,5 dňa, tak som v pondelok nerobila nič a v utorok iba silový tréning. Dobre, a ľahký bike.
„Aké máš plány na víkend?“
Klásť mi tieto otázky bol pekný pokus, no vždy to bol len tréning čo ma čakalo. A keďže tréningy boli náročné, rovno po sprche som parkovala do postele aj s tanierom plným jedla.
Mojim obľúbeným tréningom sa jednoznačne stal tréning prechodov z biku na beh, kedy som sa odtrepala autom na Sliač, a niekoľko krát som si dala 15 kilometrov na biku preložené štyrmi kilometrami behu. Síce som bola stále unavenejšia, no zakaždým to bol pre telo menší šok, dokonca som nakoniec zistila, že behať ma baví jedine po biku. Okrem toho som ešte zistila, že triatlonový dres z Decathlonu ma odiera a musím zainvestovať do nového. Ešteže veterinári sú lacní a ja som mala ušetrené brutálne množstvo peňazí.
Train-eat-sleep-repeat. Naozaj to u mňa vyzeralo takto. Teda v týždni som ešte aj chodila do práce, no úprimne, po víkende som prichádzala taká vygumovaná, že som dlho hľadala power button na notebooku.
Myslím, že som to ustála pre moje plavidlo „v pondelok je oddych a cez to nejde vlak“, a preto, že som si po troch ťažkých týždňoch dala jeden ľahší, a ešte preto, že okolo mňa to ľudia žili so mnou a buď mi pomáhali ako mohli, alebo mi aspoň nehádzali polená pod nohy.
Už to začínalo vyzerať skvele.
Potom som však zistila, že mám dosť vecí v príprave zanedbaných. Napríklad, že vôbec neviem jazdiť s tými anténami, ktorých sa mám držať, aby som bola aero. A tiež, že som vôbec nebola plávať vonku, jedine na plavárni sme dva krát boli na tulene v neoprénoch. S mojou hranicou prehrievania fakt nie je sranda trénovať neoprén v 27-stupňovej vode.
Všetko sa mi podarilo vyladiť 2 týždne pred pretekmi, kedy som v rámci druhej kontroly Fefe predsa len išla na tréningový pobyt do Bratislavy a následne vo sviatočný pondelok plávať na tajch pri Banskej Štiavnici.
Bratislavská hrádza poskytuje dostatočne široký chodník, ktorý v pracovnej dobe nezapĺňa veľa ľudí a žiadne autá, takže som sa odhodlala zbaliť sa do klbka a šliapať. Prvé dva hrbole ma vyľakali, no prekvapivo rýchlo som jazdila ako nič. Okrem bolesti chrbta to bolo veľmi fajn. Však na pretekoch bolesť strpím.
Na to plávanie som si chcela ešte dotrepať bike a vrátiť sa do BB na ňom, no sľúbila som sama sebe oddych, tak som zažila rozum a išla normálne autom. Vyše kilometra naplávaného v 14-stupňovej vode mi dodali odvahu, zistila som, že na dlane a chodidlá chlad znesiem a ani mozog mi nemrzne tak, ako keď sa pokúšam naraz zožrať celý Magnum.
Spätne by som si ten bike vzala, pretože do pretekov som sa naň už takmer nedostala. V tomto bode prešiel môj film do čiernobielej verzie s temnou hudbou.
Ďalšie ráno som sa zobudila, nachystaná na posledný tréning v gyme, dohodnutá s Lukášom, že ma pred pretekmi ešte postaví na váhu a zistíme, či k tuku pribudol aj nejaký sval. Oproti maratónskej príprave som totiž stravovanie dosť zanedbávala, čo sa odzrkadlilo na tesnosti nohavíc. Vedela som, že v tejto fáze by to spravila už len črevná chrípka, tak som si z toho ani nerobila hlavu.
Ešteže život má skvelý zmysel pre humor.
Ale predtým, ako som sa dostala k črevným problémom, tak ma ešte seklo v krku, takže namiesto Lukáša ma v ten deň mal v opatere masér a nahrievací vankúšik sa stal mojim verným spoločníkom. Na bike som sa ku koncu týždňa nejak dostala, dala som si aspoň 20 kilometrov v novom drese, zistila som, že cez tenkú vložku ma tlačí zadok (a keď vravím zadok, tak viete čo myslím), a že aj túto bolesť budem musieť strpieť.
Nenatrénuješ-pretrpíš (staré indiánske príslovie).
S mierne seknutým chrbtom som sa v piatok spolu s teamom vybrala na Vltava run. Kto nepozná, je to 360-kilometrový štafetový beh v Čechách pre 12 bežcov, ktorí celú trať prebehnú po úsekoch dlhých približne 10 kilometrov. Čiže na posledný víkend 30 kilometrov nabehať a k tomu trochu deficit spánku a komfortu. Aj keď som od začiatku vedela, že ma to čaká a od začiatku som vedela, že toto nie je úplne optimálny nápad, verila som, že za týždeň to zregenerujem.
To by sa možno dalo, keby nie som kapitán tímu. V práci sa takto psychicky zožuť nenechám, asi preto, že po rokoch sa už viem odosobniť. Poznámka pre život: ak si v práci manažér, nemanažuj ešte aj veci, ktoré máš rád.
Ak mi tento víkend dal niečo dobré, tak to bolo odpútanie sa od bežeckého tempa. Prvý úsek som ešte trochu tlačila na pílu, no čas bol aj tak nič moc, tak ďalšie dva som si švihla jedno slúchadlo do uška a zistila, že mám fakt skvelý bežecký playlist. Na konci víkendu ho už mala celá posádka auta. Nemáte za čo.
Posledný úsek som si už strašne užívala, ani som si nepozrela, za aký čas by som to mala odbehnúť a nechápavo krútila hlavou nad rýchlymi bežcami, čo sa ma snažili povzbudzovať. Dobre, možno to vyzeralo tragicky, lenže ja som sem neprišla behať, tak ma nechajte v kľude sa kochať. Na odovzdávku som dotancovala a môj vzťah k behu sa máličko napravil.
Na cestu domov som sa ešte sľubovala šoférovať, no prišlo mi nejak zle, tak som sa vyhovorila na šero a dážď. V Bratislave som už priznala, že ma začína brutálne bolieť chrbát a krk a vypýtala si niečo od bolesti. Celú cestu do Bystrice som prespala, keď som sa zobudila, bolo mi prekvapivo dobre. Tento stav však trval len kým sme nevysadili Denisu. Rovno na parkovisku som sa povracala, po čom sa mi málo uľavilo, aby som aspoň došla domov.
No už to bolo v kýbli. V noci som sa zobudila na bolesť brucha. Ale nie takú bežnú, na akú si človek ženského pohlavia časom zvykne. Toto bola strašná bolesť. Radšej by som si nechala predné zuby vŕtať. Bolo to také strašné, že najradšej by som si dopichala brucho nožom, aby som uvoľnila ten tlak, no záchvev rácia mi hovoril, že vedľajšie účinky by boli fatálne.
Po tom, čo som zobudila Riša a vystresovala psa, som si zarobila šumivú tabletku, ktorú volám infúzia, trošku som sa napila a najhoršia bolesť prešla, aby som sa aspoň vyspala.
Ráno ma ako prvé čakala hnačka, zo záchoda som si rovno ľahla na zem, lebo už poznám, kedy nie je vhodné vstávať. Bola som taká slabá, že som radšej zavolala maminku, aby na mňa dala pozor. Na záchod som behala pravidelne a so stúpajúcou teplotou som bola viac presvedčená, že som chytila infekčnú hnačku od Mareka, ktorý s nami (ne)bežal Vltava run. Zavolala som mu, aby som zistila, aké mám vyhliadky do budúcnosti. A aké lieky mu zabrali. Maminka mi hneď bežala kúpiť lieky, po ktorých sa mi hneď trochu uľavilo. Rišo mi potom doniesol ešte niečo ďalšie. Večer bolo moje črevo pokojné a vysokú horúčku som stiahla paralenom. Do utorka som sa dobre vyspala a okrem únavy som sa začínala cítiť dobre. Opatrne som skúšala jesť.
Život má ale svoj zmysel pre humor, takže hnačka úplne zastala a ďalšiu noc som sa opäť zobudila na strašnú bolesť brucha. Pre zmenu som skúsila niečo proti nadúvaniu, tak sa mi ráno vrátila hnačka, aby som aj ďalšiu noc strávila v bolestiach.
Bol štvrtok, preteky mali byť v nedeľu a ja som síce bola schopná jesť, no nebola som schopná to stráviť. Okrem toho som stále mala teplotu, aj keď som Rišovi tvrdila, že sa mu to zdá.
Nebola iná možnosť. Musela som skúsiť všetko. Odhodlaná sa opäť povracať, kúpila som si acidko a pol litra vypila v priebehu pol hodiny.
Nestalo sa nič.
Potom som však urobila 3 veci, ktoré zmenili všetko. Najprv som si dala za lyžičku čakankového sirupu – sladidlo, s obrovským obsahom vlákniny. Na obrázku bolo bruchu, na ktorom, boli nakreslené šípky v kruhu a ja som vedela, že presne tieto šípky potrebujem aj v mojom bruchu.
Žalúdok sa nesmelo začal točiť.
Aj keď som bola slabá, šla som sa prejsť so psom, pohyb tiež dokáže zázraky. Ostala som hladná a postupne som do seba dostala celú porciu kuracieho mäsa a ňokov.
Nakoniec prišiel Rišo a doniesol mi pivo. Konkrétne Plzeň. Vypila som pol plechovky, počas čoho som sa asi 3x opila, ale zrazu mi bolo taaak dobre.
Je to trochu irónia osudu, že som celé mesiace obchádzala alkohol, keďže aj jedno pivo mi dokázalo rozhodiť spánok a regeneráciu a teraz mi pomôže čo? Pivo.
Ďakujem vesmír, lesson learned.
V piatok som sa vybrala fyzicky do práce, lebo len návrat do bežného života u mňa definitívne končí chorobu. Zjedla som celý obed a veľký balík Oreo, večer som sa začala baliť. Či aj odštartujem bolo stále veľmi otázne. Rišo mi tvrdil, že mám teplotu, ja som mu tvrdila, že sa mu to zdá, ale studené ruky prezrádzali, že klamem len seba.
Bola som však dosť zdravá na to, aby som si šla po štartovací balíček ako malú útechu za takmer 300-eurové štartovné. Dúfala som, že sa mi podarí aspoň odplávať a potom odstúpim. Keď už som toľko to plávanie trénovala.
V piatok som si dala opäť aj polku piva pred spaním a v sobotu pred odchodom skúsila vypiť kávu.
Dajte mi kávu a nič ma nezastaví.
Na deň pred pretekmi bol len jeden plán. Presun do Šamorína, prezentácia a odloženie bicyklov do depa. Ani neviem, kedy som prestala spomínať tú alternatívu s odstúpením po plávaní, lebo od momentu, ako sa moje nohy dotkli šamorínskej pôdy som sa správala ako plnohodnotný pretekár.
Vyzdvihla som si balíček, nachystala všetky tašky do depa, poukladala veci na ráno do poradia, urobila som si rožtek na bike. Dokonca som ešte ja upokojovala Macku, s ktorou nebolo reči, lebo riešila len čo všetko sa jej môže stať. Preventívne som si ešte dala jedno malé pivo a objednala som si aj druhé, no to už vypil Rišo, lebo predsa nemám alko-formu.
Večer som zavelila, že spať sa ide už o deviatej, čo sa u Macky a Ľuba, ktorý mal pôvodne pretekať tiež, no kvôli operácii kolena skončil ako podpora, nestretlo s úplným pochopením. Ráno sme však mali budík na šiestu a vďaka mne sme boli vyspinkaní do ružova.
Príprava na triatlon je trochu zdĺhavá, najmä ak nemáš veľa skúseností. Chystali sme si ešte občerstvenie do depa, bolo treba si na lýtko a rameno otlačiť tetovačku s číslom, nezabudnúť pripnúť čip na členok, nachystať neoprén, natrieť sa opaľovacím krémom, ktorý sa ti vo vode aj tak zmyje a ty zhoríš, dobre sa najesť a hlavne vykakať.
A to sme sa ešte pred ôsmou potrebovali dostať do depa, kým ho zavrú a odložiť si tu vychladenú vodu, ktorú v plánovanej horúčave budeme potrebovať ako soľ. A aj tú soľ som mala v tabletách.
Náš štart bol naplánovaný na 10:10, pretože pred nami šli najprv elitní pretekári, potom pretekári, ktorí sa kvalifikovali na The Challenge a až potom my, hobíci. A to ešte hobby ženy štartovali až po hobby mužoch.
Od uzatvorenia depa sme mali teda dosť času obzrieť si, ako sa dá takmer 2 kilometre zaplávať za 21 minút, aké všetky farby plaveckých čiapok dostali ostatní, kým nám sa ušli najnudnejšie červené a samozrejme obzrieť Toi-ky.
Plávanie bolo tento rok alokované do kanála popri Dunaji, nie priamo v hlavnom toku, čo mnohých napĺňalo pokojom. Kanál bol síce po dlhom období dažďov studený, no voda bola čistá a pokojná, plávanie bolo teda plávaním a nie bojom o holý život.
Vyše pol hodinky pred štartom som na seba navliekla neoprén a na kraji kanála si vysúšala aká je voda. Viacerí pretekári sa tu máčali vo vode, tak som sa pridala. Aspoň som si stihla rozmyslieť, že neoprénová čiapka ma viac rozčuľuje ako mi pomáha a trochu si zvykla na vodičku. Samozrejme som si neopatrne aj chlipla miestnej vody, no keď už ma nezabil minulý týždeň, tak už ma nejaká voda z kanála nerozhodí.
Ešteže sme do vody liezli skôr, lebo 20 minút pred štartom všetkých vyhodili a bolo po rozplavbách. Rozlúčila som sa s Rišom a zaradila sa k ďalším ženám z celého sveta, ktoré si sem prišli plniť sny. Narozdiel od Macky som bola pokojná. Mojim jediným prianím bolo preteky dokončiť a niekde v hĺbke duše som vedela, že teraz je to už len v mojej hlave.
Štartovalo sa po 5 pretekárok každých 10 sekúnd, aby vo vode nebola veľká mela. Dostala som sa do tretej pätice, čo bolo ideálne. Ako zaznel náš štart, vypálila som dole brehom tak rýchlo, že som všetky štyri dievčatá nechala za sebou, do vody som sa hodila ako Mitch Buchannon a netrvalo dlho a dobehla som druhú päťku. Od toho však netrvalo dlho a dobehli ma naozaj dobré plavkyne z nasledujúcich vĺn, tak ma tam trochu zomlelo. Každopádne biť sa vo vode s babami je omnoho príjemnejšie ako s chlapmi. Občas sa mi podarilo nejakej sa zavesiť na členky a zviezla som sa kým mi neušla.
Trať išla asi dve tretiny po prúde, potom sa stočila a záverečná tretina sa plávala proti prúdu. Ešte som nebola ani v prvej tretine a už som dosť osamela, no aspoň som mala kľud. Podarilo sa mi dobehnúť aj jedného muža. V druhej tretine bola trať vyznačená piatimi červenými bójkami, tak som si hlavu zamestnávala ich počítaním. Šiesta bójka bola oranžová a znamenala otočku. Darmo, oranžová je super.
Posledná tretina sa šla proti prúdu, ktorý bol síce slabý, no bolo to cítiť. Bójky sa približovali pomalšie ako by sa mi páčilo, okolo mňa už bolo minimum ľudí, len plavčík na člnku ma stále rozčuľoval, lebo periférne som ho videla ako plavca, čo ma chce obehnúť. Čím dlhšie plávam, tým viac mi neoprén sťahuje pľúca, už by som sa chcela postaviť na nohy. Zároveň však nechcem z vody von, tu je príjemne chladno, ďalšie dve disciplíny budú peklo. Už opäť plávam popod most a počujem Aďku ma povzbudzovať. Z mnohých ľudí, ktorí zvažovali, že prídu pozrieť, bola nakoniec jediná. Zároveň to chápem, je to dosť dlhé a nudné aj pre mňa, nieto pre diváka. Aďka to mala z domu pár kilometrov, tak si odbehla s kočíkom sem. Pred štartom ma už nestihli, teším sa, že si aspoň teraz zamávame.
Pri konci som videla na iných plavcoch, že je lepšie plávať až do konca a nie hneď vstávať a brodiť sa. Čo teda urobím? Hneď ako je to možné vstávam a brodím sa. Dobrovoľník mi podáva ruku a ja sa ťapkám z vody von. Chodím ako opitá a ešte je to aj po piesku do kopca. Pri trati vnímam Riša aj Ľuba, fandia mi a ja len dúfam, že mi z očí odčítajú, že ma to teší. Fandí aj Aďa s malým Edom (najväčší malý týpek na svete).
Konečne na chrbte nahmatám zips a uvoľňujem si dýchanie. Vôbec to nie je taký epický výbeh z vody, skôr strašne spomalený film. Ako dostanem vrch z tela z toho satanského obleku, dá sa mi aj pobehnúť. V depe mám zapamätané kde visí môj batoh, beriem ho a pokračujem do stanu. Napodiv je tu rušno, sedí tu pár chlapov, nechápem kde sa vzali, však štartovali pred nami, vo vode som mala pocit, že nikto nikde, čo tu dávajú kávu?
V stane sa snažím všetky úkony urobiť čo najrýchlejšie.
Vyzliecť neoprén, napchať si jedlo do vreciek, prilba, tretry … cikať….
Ach sakra, po takmer trištvrte hodine v studenej vode mi treba cikať. Keby tu nesedeli tí chlapi a keby pod nami nie je červený koberec, tak to pustím tu na lavičke. V depe sú aj toiky, no chce sa mi zdržovať? Poviem si, že pustím to na biku, ako to robia profíci a vybieham.
Hneď sa aj vraciam, chýbajú mi okuliare. Dobrovoľník ešte nehodil môj bag medzi ostatné, tak si vyberám okuliare a už naozaj bežím.
V depe je prázdno, posledné bicykle čakajú na svojich majiteľov, medzi nimi aj môj. Vidím tu aj Mackin, čiže viem, že bude niekde za mnou, až kým ma neobehne.
Teraz ma čakajú tak tri hodiny na bicykli. Tréner Lukáš mi tvrdil, že 4, tak je na čase mu dokázať ako veľmi to neodhadol. Bude to nuda, musím si nejako zamestnať hlavu. Keď konečne dorazím na čiaru kde môžem nasadnúť, štýl alkoholika je stále prítomný. Preto aj prvé metre môžeme nazvať “báčik sa vracia z krčmy”. Kým sa však dostávam pod dohľad Adinej kamery už to vyzerá fajn. Teraz sa na ňu už zvládnem aj usmiať a odchádzam preč.
Najprv mi hlavu zamestnáva sledovanie trate, treba prejsť cez Šamorín a dostať sa na hlavnú cestu. Všetko je skvele značené.
Ako sa dostanem na rovný úsek, už sa myšlienkami vraciam k cikaniu. Za mnou nikto, aj by to šlo. Dres mám stále mokrý a na najbližšej občerstvovačke sa jednoducho opláchnem vodou. OK idem na to. Zatlačím.
A nič.
Skúšam prestať pedálovať. Tlačím.
Nič.
Moje vedomie nevie presvedčiť moje zvierače. Priebežne to skúšam, no je mi jasné, že budem musieť zastať. Hlavne, že pri nádche mi zvierače povolia pri treťom kýchnutí.
Zvažujem, kde zastať. Trasa sa presunula z cesty na hrádzu, v podstate môžem zastať kdekoľvek a čupnúť si. Bojím sa, že by som akurát minula Macku keď ma bude obiehať. Tak ešte vydržím.
Trasa sa v Gabčíkove presúva na druhú stranu Dunaja, chvíľu pôjdeme späť, potom otočka a vrátime sa zas do Gabčíkova. Ako sme zmenili smer, vietor nám začal pomáhať, doteraz som na aeroriadítkach ležala skoro stále, konečne si môžem uvoľniť chrbát. Po tom seknutí to ešte úplne nedáva. Aj by som jedla, tak vyberám rožtek alias jediné normálne jedlo na tieto preteky. Je už taký gumovejší, ťažšie sa žuje ale pomaly ho do seba dostanem. Moje bruško je šťastné. Lenže podbruško to necíti rovnako. Mechúr mám tak plný, že sa už neviem zložiť do aero pozície. Našťastie stále fúka do chrbta, tak sa presviedčam, že som plachetnica. V protismere vidím občerstvovačku, tak so sebou uzavriem dohodu, že nech sa stane čokoľvek, majú tam toiku, tak tam stojím a cikám.
Premýšľam, kedy ma predbehne Macka. Že sa to stane mi je jasné, plávanie som nedala ako Rišo Varga, takže náskok mám v jednotkách minút a viem ako vie Macka potlačiť do pedálov. V kútiku duše si želám, aby som aspoň do polovice vydržala pred ňou.
Konečne pred sebou vidím otočku, nemotorne zvrtnem svoje vozidlo do protismeru a v tom ju vidím. Macka je pár metrov za mnou. Ešte trochu pokrútim pedálmi a už je vedľa mňa. Sťažuje sa, že sa jej povolil kufor na tretre, jeden šroubik už stratila. Škoda že sa ma nespýtala na kľúč, mám so sebou všetko základné náradie a ja by som sa zatiaľ aspoň vycikala. Tak som teda pokračovala na vytúženú občerstvovačku. Vzala som si tam fľašu s vodou a flekovala pri toike, dobrovoľníci chvíľku nechápali.
To bola taká úľava, že som sa rovno aj vykakala. Vybiehajúc z búdky čakala na ňu aj ďalšia pretekárka, ktorú som pred časom obehla. Rýchlo som sa napila, obliala vodou a pokračovala.
Po Gabčíkovo to šlo ešte fajn, no niekde tu mi začali odchádzať sily. Tentokrát sme šli priamo cez mesto a pokračovalo sa po ceste cez dediny, už nie po hrádzi.
Zachraňuje ma vietor, ktorý fúka do chrbta a aj bez väčšej námahy udržujem rýchlosť. Kontrolujem zásoby vody v očakávaní ďalšej občerstvovacej stanice. Fľaša s ionťákom je prázdna, v druhej mám ešte niečo málo. Aj napriek tomu, že som bola psychicky pripravená jednu z fliaš odhodiť, zisťujem, že to nezvládnem. Vymyslím geniálny plán, že prázdnu fľašu odšroubujem a vylejem do nej obsah tej erárnej. Plán to bol skvelý, 500m pred som pripravená na túto akciu. Prichádzam, beriem si vodu a …
“Aha gély.”
Moja hlava sa zrazu rozhodla, že chce gél, tak fľašu s vodou balansujem na riadidlá a habem gél. Prvý som minula, habem od ďalšieho dobrovoľníka. Gél mám a v tom mi fľaša s vodou padla (tu mal byť expresívnejší výraz) na zem.
Vyhodnocujem situáciu. Mám gél, ktorý mi za A nie je treba a za B ho aj tak skúšať teraz nebudem. Nemám vodu. Na tej čo mi ostala to môžem dôjsť, ale na nejaké osvieženie tváre môžem zabudnúť. Prečo si to zľahčiť, keď si to môžem sťažiť.
Cesta je rovná a takmer nekonečná. Nudím sa a niektoré časti môjho tela sa zjavne nudia viac.
Maternica: „Nudím sa, poďme menštruovať.“
A švác mi kŕč do podbruška.
Oči mi vykrútilo stĺpkom. No to si robíš pi..? Akoby toho nebolo dosť. Vedela som, že ju očakávam. Lenže plán bol až zajtra. Ráno už boli náznaky, no stále som dúfala, že je to len predkapela. Skúšam hlboký nádych a premýšľať logicky. Okej, z moci mi zverenej vyhlasujem cyklovložku za vložku menštruačnú, chalani majú pri sebe flector, tak ak sa kŕče zhoršia, počas behu to poriešim. Teraz už vydržať posledné kilometre na biku.
Kým som sa vrátila do Šamorína, maternica sa upokojila. Na čiare zoskakujem z bicykla a klusom pokračujem cez depo. Odkladám bike a z vešiaka vyberám modrý batoh. V stane si prezujem tenisky, zložím prilbu, oblejem sa pripravenou vodou a vyhádžem smeti z vreciek a nahradím ich gélom a tyčinkou. Depo je hneď vedľa bežeckej trate, ktorá sa točí celým areálom a polmaratón je tvorený piatimi kolami plus ešte kúsok. Pozerám na množstvo bežcov a rozmýšľam, prečo to v tomto teple robia.
Lenže ja to idem robiť tiež. (Hlasná nadávka)
Pri východe z depa povzbudzuje Ľubo, to ma poteší. Poteší ma aj občerstvovačka po asi 200 metroch, kompletne sa oblejem vodou a je to lepšie.
Prvé kilometre nehrotím a idem tempom nad 6 minút na kilometer. Tempo 6 bolo veľmi optimistickým cieľom, ktorý by bol možný, ak by zahrali všetky okolnosti, sadol by mi deň, mesačný cyklus, trať, počasie a nebom by sa vznášali jednorožce.
Lenže nič z toho sa nedeje. Počasie je odporne horúce, ledva som sa dostala z choroby, prišla mi menštruácia a ani tie jednorožce nikde. O trati ani nehovorím, polovica ide po tráve, kde brutálne spomalím a tempo ide nad 7. Obávam sa, že tu budem trpieť cez dve a pol hodiny ako kedysi v bežeckých začiatkoch. V tom sa vraciam na asfalt a za rohom je druhá občerstvovačka. Oblievam sa všetkým čo sa dá, pijem a opäť zrýchľujem.
Dve občerstvovačky na jednom kole ma povzbudzujú to zvládnuť, nasledujúce kolá je to stále dookola: voda-beh-umieram-voda… V istom momente by som tie zvyšné kilometre radšej odplávala.
Prvé dve kolá je tu ešte plno, stále ma obieha niekto s atletickou postavou, potom sa to začne riediť. Občas niekoho obehnem, respektíve obkráčam aj ja, no sú to buď mne podobné baby alebo dôchodcovia. Celý čas sa okolo mňa moce jeden chlapík, ktorému evidentne vadím. Už na biku som si dovolila ho predbehnúť, tak to nezvládol a v zápätí ma obehol tiež. Na chrbte má také tie motivačné heslá ako believe, dream a podobne. Asi si dám na môj dres našiť “live, laugh, love”.
V predposlednom kole ten beh vyslovene nenávidím. Predposledné kolo je moja morálna smrť, ako sa to ukázalo už minulý rok na maratóne. Keď do neho vbieham, existuje len jediná vec, čo ma môže udržať v psychickej pohode. Teda dve. Nadávať. To má zvečnené na kamere Aďa, ktorá sa vrátila povzbudzovať, aj Rišo. Mojej rodine bol odoslaný záznam, na ktorom nariekam, že už nechcem bežať.
Tou druhou je počítať. Na hodinkách mám presne 5 a pol hodiny od štartu. Na to, aby som to dala pod 6,5 hodiny, čo je teda dosť slušný výkon mi treba udržať každé kolo pod pol hodinu. Jedno kolo má 4 kilometre, čiže mi postačuje tempo 7:30. Dohodnem sa sama so sebou, že každý kilometer urdžím pod týmto tempom. To sa dá, aj keď už musím dosť kráčať.
Už zas všetkým rozprávam, že ich už nechcem vidieť.
Do posledného kola vbieham s rezervou viac ako dvoch minút. Za to si udeľujem dve minúty súvislej chôdze, ktoré aplikujem hneď, ako zájdem z dohľadu ľudí na tribúne.
A od tohto momentu už bežím. Čaro posledného kola prichádza, ťahám energiu z tajných zásob. Believe dream chlapík je už za mnou a náš súboj je rozhodnutý. Nas nedogoňat. Mňa a moju maternicu, ak náhodou nechápeme množné číslo.
Asi dva kilometre pred cieľom na mňa zas idú emócie, no nechávam ten plač pekne autenticky do cieľa.
Už je to tu, posledná voda, s každým na trati, koho som tam stretla milión krát sa lúčim. Na štadión vbieham ako víťaz. V mojej hlave tempom 3:30, v realite je to niekde medzi tučniakom a postrelenou srnou. Na fotku dvíham ruky, lebo som sa v príprave sústredila na všetko len nie na originalitu cieľovej fotky.
Rovno si tam ľahnem a poplačem si. Blbé je, že som v ohrade, tak sa chcem čo najskôr dostať k Adi a Rišovi. Vidím tu masérov, nejaké jedlo (veľa jedla), ale hľadám hlavne východ. Odchytí ma fotograf, ukáže mi kadiaľ, ale odporučí mi sa hlavne najesť. Tak si vezmem nejaké pagáče a idem. Nájdem Riša a padám mu do náručia, je mi jedno, že som komplet mokrá. Aďka sa ma snaží pýtať aké to bolo, no nemám slov. Len krútim hlavou a revem. V tom na mňa skočí Macka, že sa ešte musíme odfotiť v cieli. Celý beh som ju nestretla, museli sme byť nejako za sebou tak, že ma nedobehla. Ona to nakoniec dala tesne nad 6 hodín, ja za 6:24.
A ako sa cítim?
Ako brutálny víťaz. Ako šialený stroj čo dokáže všetko. Bloody monster čo prekoná každú sračku.
Mala som úplne strašné podmienky, všetko sa kazilo, ale aj krvácajúc som to dala s prehľadom v čase v akom som chcela. (Dobre chcela by som aj tých 6 hodín, ale to patrilo to tej kategórie k jednorožcom).
A je úplne jedno, či je môj čas lepší či horší, aké som mala tempo a ako to dali iní. Viem, že toto je čas, aký si dávajú za cieľ aj muži a viem, že toto je niečo, čo nedokáže hocikto. Hulk. Cítim sa ako hulk.
A možno som aj ako hulk. Je mi trochu grcno.
Musím sa hlavne prezliecť, je mi aj zima. A potom ľahnúť. A veľa piť. A potom jesť. A telefón! Šesť a pol hodiny som nevidela svoj telefón!
Správ tam mám asi milión, neviem kde začať. Prvé čítam skupinu, kde segra oznamuje, že som v cieli. Potom vidím, že písal Jožko. Drží palce … a potom screenshot z nejakého medzičasu, že to vyzerá na bedňu. Vidím tam 3. miesto, ale z cieľa info nemám.
A čo ja viem, či ma ďalšia predbehla? Netuším kto bol v mojej kategórii, nevnímala som všetko čo sa deje okolo.
Otváram plaveckú skupinu kde sa z prvých správ dozvedám, že po plávaní som bola dokonca druhá.
Musím to vedieť!
Hneď!
V skupine je asi milión správ, tak píšem Dade, nech mi to HNEĎ zistí. Neodpisuje tak čítam naspäť skupinu.
Na konci konverzácie nachádzam svoj certifikát. Áno, som 3. v kategórii.
Takto sa to robí, do psej matere.
Horšie na tom bolo, že na vyhlasovanie musíme nejakú tú hodinku-dve počkať. A ešte horšie, že najprv vyhlasujú všetky vekové kategórie profesionálnych pretekov, potom úplnú elitu, štafety, najlepšieho plavca, cyklistu, bežca a dokonca najrýchlejšie depo. Až potom, sa dostávame k nám smrteľníkom z open kategórie. Je mi ľúto, že celá posádka tu čaká na mňa, no zároveň si nemôžem nechať toto ujsť. Ja nie som typ, čo končí na pódiu. A obzvlášť som nečakala, že sa mi to stane rovno na prvom halfovi. To už skoro vyzerá ako ten motivačný príbeh na knihu.
Ale zas nerobme z komára somára. Mám svoju drevenú kocku na poličke a kým dopíšem tento blog, bude môj úspech už minulosť. Každá senzácia trvá tri dni. Na to v momentoch slávy nezabúdajme.
Presne toľko som s tou drevenou kockou chodila. Vozila som ju v aute a všetkým ukazovala. Je dôležité vedieť sa pochváliť. Nik to tak úprimne necíti ako ty sám.
Apropo, čo je na tom celom najlepšie je, že väčšinou som ako prvú dostala otázku “Akú ďalšiu výzvu chystáš?”.
Nič tak neznehodnotí tvoj úspech, ako keď to niekto zhodí zo stola ako len jeden míľnik. Neviem, čo má byť ďalej? Celý ironman? Prebehnúť SNP-čku? Na biku až na severný pól? Preplávať La Manche?
Kým bolo výzvou odbehnúť polmaratón, dalo sa k tomu pristupovať takto.
Lenže toto už nie je hobby šport. A ja stále hobbík som. Som obyčajná Jana s obyčajným životom, s obyčajnou prácou, obyčajnou rodinou a trochu neobyčajnými koníčkami (keby som muž tak aj tie sú obyčajné, just saying). A aj keď ma baví, stráviť víkend na biku, nič nečistí hlavu lepšie ako hodinu plávať v rytme vlastného dychu a jedného dňa snáď aj o behaní poviem niečo pozitívne, aj tak je krajšie to robiť, keď nemusím. Celý ten tréningový proces bol život v jednej excelovskej tabuľke, kde všetko muselo sedieť. Nebol čas na kamarátov, nemohla som si vybehnúť na Krížnu. Život mimo tréningu bol len v udržiavacom móde. Kúriť a svietiť.
A urobila som to preto, lebo TOTO bol môj sen. Bol to môj sen tak dlho, že ani neviem kde to vzniklo. Všetko predtým boli výzvy, na ktoré som na tej ceste natrafila, samé sa mi ponúkli. Ale sem som sa chcela dostať.
Som polovičný ironman. A niečo vo mne sa na tej ceste zmenilo.
Už nebudem brať zo svojho života na výzvy pre iných. Aby sa bavili. Na senzácie, ktoré za tri dni vyprchajú.
Áno, baví ma baviť vás. Som rada, za tých pár ľudí, čo to sledovali, ktorí sa smiali a možno aj plakali so mnou pri všetkých tých blbostiach.
Ale úprimne, jedinou mojou ďalšou výzvou je žiť život. Nič neplánujem. Chcem robiť šport pre to, pre čo ho mi hobíci robíme: pre zdravie a pre radosť.
Som polovičný ironman, a chcem aby to znelo dlhšie ako tri dni. Lebo je to veľká vec a nestáva sa to každému.
Ďakujem za pozornosť a za všetkých, ktorí vedia, že toto ĎAKUJEM ❤️ je pre nich.