… alebo Kroácia 2023
Čo sa stane, keď posadíš do dodávky dve slobodné baby, dva bicykle, jednu maminu, dvojročnú slečnu a starú mamu?
Šialený trip, aký nevymyslíš.
Táto ponuka tu bola pre mňa už minulý rok, no pre pracovné povinnosti som ju musela odmietnuť. Tento rok bola situácia iná a keďže som v jednom momente potrebovala mať plán, sama som iniciovala túto myšlienku. Terka všetko naplánovala – zohnala ubytovanie, zabezpečila auto a ostatné potrebnosti, nám stačilo sa zbaliť.
Na tom by nebolo nič ťažké, keby som sa stihla vybaliť z predošlého víkendu. Tých plánov, čo som potrebovala mať na jeden mesiac bolo o niečo viac. Niekde pomedzi nervy z roboty, pranie športových vecí a odmietanie východov slnka som dokázala sústrediť všetko potrebné do jedného kufra, jednej cestovnej tašky, ruksaku a kabelky. K tomu plážové ležadlo, nafukovačka, vankúšik a bike. Na normálny štvordňový výlet by som to asi zvládla len s tou taškou, ktorú by z väčšiny tvorili uteráky, no bike je vec, čo má viac doplnkov ako Barbie.
Tento rok som sa dokonca dostala aj k plánovaniu trasy – teda k jednej konkrétnej chuťovke.
Na cestu tam sme zvolili noc, aby dieťa prespalo väčšinu cesty. Kým sme sa v rámci BB a ZV naložili, bolo niečo po desiatej. Ešte chvíľu sme si narýchlo povymieňali najnovšie životné príbehy, no postupne nás začalo vypínať. Založila som si slúchadlá, pochválila sa aký mám skvelý playlist a pri treťom songu som už bola tuhá. Okolo druhej hodiny rannej ma zobudilo, to už Terka vyzerala čerpačku, kde natankovala a vymenili sme si pozície. Nádych-výdych, z pojazdnej kabelky sa treba prestaviť na dodávku. Keď si niečím nie si istá, že to zvládneš, urob to v noci. V Maďarsku.
Po tom, čo nás navigácia zaviedla na ďalšiu Shellku v nejakom meste, oslepila som niekoho diaľkovými svetlami a obehla prvý kamión, získala som potrebnú sebaistotu. V aute bolo ticho, tak som nahmatala jedno slúchadlo a vrátila sa k svojmu playlistu, tentoraz na prebratie. Áno, taký je univerzálny.
Bavili ma to tak veľmi, že pred svitaním som sa odmietla vymeniť, no nakoniec som sa vzdala a prenechala Terke záver a hlavne motanie sa po úzkych uličkách.
Cieľová destinácia: Baška Voda.
Ubytovanie malo byť voľné až od druhej poobede, no my sme prišli už ráno. Zaparkovali sme hneď pri pláži, čo nás vyšlo len niečo málo cez 20 eur. Dobre. Aspoň sme mohli hneď nahodiť plavky a padnúť do mora. Doma som mala skvelý nápad, zbaliť si veci na pláž do toho batoha, aby som to len vybrala a šla. Nápad to bol skvelý, len som ho mohla povedať všetkým, vyhli by sme sa skupinovému cvičeniu s prehadzovaním kufrov.
More nás očarilo svojou gýčovo tyrkysovou farbou, príjemnou teplotou a tak celkovo sme zrazu boli v dovolenkovom móde, aj keď dokrčené. Po prvom namočení nasledovalo štandardne pivko. To, že priamo na pláži stálo jedno skoro 5 eur nás na tie štyri dni nevyhodilo z konceptu. Pri druhom pive sme sa rozhodli, že je zbytočné ísť sa ubytovať uprostred dňa, že zostaneme na pláži až do poobedia.
Ubytovanie zohnala Terka úplne úžasné, kúsok od pláže, dvojpodlažný apartmán, kde sme každá mali svoju spálňu. Na večeru sme zvrtli moje obľúbené dovolenkové jedlo – cestovina, tuniak, kukurica, na terase si naliali víno od domácej a pobrali sa oddychovať.
Ďalší deň bol v znamení ľahkého rozhýbania sa na biku. Chceli sme vyraziť kvôli teplu už o šiestej, no vtedy sme len vstali, tak sme vyrazili neskôr. O pár kilometrov a serpentín ďalej bol vzduch našťastie úplne iný. Pobrežná horúčava sa zmenila na príjemný letný deň, kúsok vo vnútrozemí boli cesty užšie a prázdnejšie. Našli sme vodnú elektráreň z roku 1912 a stále to vyzeralo, že funguje. Nad ňou na skale bol kríž, vyzeralo to byť brutálne vysoko, no ani neviem ako a zrazu sme tam boli. Na kríži visel Ježiš vo veľmi zvláštnej pozícii, skúsila som si ju tiež a musím povedať, že to nebolo veľmi pohodlné, neviem prečo mu to robia.
Po návrate na apartmán sa rodinná časť zájazdu chystala na pláž, chytili vraj miesto pod borovicami. Kým sa Terka spamätávala, nahodila som plavky, vzala bóju a prebehla k moru. Ľudí ešte málo, hladina pokojná a pláž dlhá. Reku treba aj v mori potrénovať, nikdy neviem kedy mi napadne ísť nejaký triatlon v slanej vode. Samozrejme na mojom iracionálnom strachu z vody stále pracujem, v jazere by mi už nik stres neuveril, no poza bójky som sa ešte nepustila. Už to, že som plávala popri nich a dokonca sa viem nejakej chytiť je zázrak získaný rokmi driny a odriekania. Preplávala som viac ako kilometer a keby nemám presolené dýchacie cesty plávam aj ďalej. Však ešte bude príležitosť. Teraz sa treba vrátiť k tomu, v čom je najlepší Ken: pláž.
Znova som si prehodila plavky, tento krát tie celé, veľmi neštandardného strihu, ktorý si oblečie len figurína v predajni a potom ešte ja, lebo sú dúhové a mám v paži. S Terkou a nafukovačkou v tvare nanuku sme prešli preplnenú pláž 3x, kým nám Maťa poslala svoju polohu a GPS správne zameralo oba telefóny.
Miesto pod obrovskou borovicou bolo skvelé, no zjavne sa páčilo nielen návštevníkom Bašky, ale zleteli sa sem asi rodiny z celej Dalmácie. Po jednom pive a panickom atacku sme sa rozhodli presunúť na opačný extrém. Pláž, kde takmer nie sú ľudia, ale ani plavky. Keďže som si vzala celé plavky, rovno som baby varovala, že nejaké “nechám si nohavičky” sa z mojej strany konať nebude, nech sa nezľaknú.
Maťa šla najprv s kočíkom uspávať, my s Terkou sme sa rovno vyrochnili. Tu nebolo treba kľučkovať k vode pomedzi ľudí, tu sme ležali rovno s nohami namočenými vo vode. Plytké debaty sme striedali s hlbokým spánkom, niektorí (Terka) až takým, že im skaly a pohyb vĺn odrali brucho. Vedľa nás sme jasne identifikovali partiu Slovákov. To sa hneď pozná, keď vytiahli malú plastovú fľašu a rozlievali si jej obsah do malých plastových pohárikov. Nás zas prezradila fľaša od minerálky. Ku koncu dňa som si našla novú zábavu – čumieť na očumovačov. Ponad pláž viedol chodník a takmer každému okoloidúcemu zablúdili oči na pláž. Zdola sme ich veľmi nevideli. Vytrepala som sa na nafukovačku, aby som mala lepší uhol a pozorovala. Viem, zvláštny druh zábavy, no tie zmätené pohľady a rýchle odvracanie hláv po nadviazaní očného kontaktu mi dvíhali kútiky.
Maťa s nami veľmi nepobudla, malá sa zobudila po pár minútach čo odparkovala kočík, tak sme tento deň dotiahli vo dvojici až kým slnko nevyzeralo, že padne do mora. Rozhodli sme sa zbaliť a vrátiť sa na ubytko. Lenže dostali sme chuť na cappuccino. A k tomu sa aj niečo napiť. No čo si už dáš iné ako to pivo. A tak nás vcuclo do miestneho plážového baru a popri tejto výnimočnej kombinácii nápojov sme prebrali všetky dôležité témy.
Ak by sme boli ticho, čo sme rozhodne neboli, slnko by už syčalo o hladinu, zaplatili sme teda a kráčali ďalej. Trepať sa tak ďaleko v šľapkách, ktoré ma tlačia a s nafukovačkou pod pazuchou nebol práve optimálny nápad, no zázračne sa naspäť teleportovať neviem, tak prijímam svoj osud a pomaly sa približujeme pokračujúc v debate. Ako prechádzame cez prechod, stúpim na niečo, na čom ma šmykne, pravá noha ide nekontrolovateľne dopredu, ľavá to brzdí prstami o obrubník. Kvalitne si trafím štyri z piatich prstov, lenže práve rozprávam nejakú hlbokú myšlienku, tak sa nenechám rušiť a idem ďalej aj keď mi v prstoch pulzuje bolesť. Však to rozchodím. Pár metrov ďalej tak aj je, bolesť sa rozplýva a spokojne si vykračujeme. Lenže tie šľapky ma na malíčku už brutálne tlačia, musím sa vyzuť, vyzerá to na kvalitný otlak. Na ubytovanie dokráčam bosá.
Až keď sme naspäť na apartmáne všimnem si, že ten otlak chytá fialový nádych. Ešte zvládnem otočiť nákup potravín, no potom už nohy vykladám a malíček chladím ľadom. Čím ďalej, tým intenzívnejšiu farbu chytá. Zatiaľ teóriu o zlomenom prste odmietam, však modriny sa robia hocikde. Okrem toho, ak by aj bol zlomený, nikto mi s tým nič neurobí, už som raz s kamoškou strávila pár hodín na urgente a jediné čo z toho mala, bol röntgen a myslím, že aj bez neho mám z dovolenky dosť pekných fotiek. Jediné čo ma trápi, že na ráno máme plány – kde už v tejto oblasti zoberieš na bike ak nie do národného parku Biokovo. Je tu asfaltové stúpanie s celkom drsnými parametrami. Aj keď Terka s týmto nápadom nie je úplne stotožnená, nebolo ju treba nejako zvlášť prehovárať.
Spať si ľahnem s tým, že budík zvoní o 4:00 a ak obujem tretru tak ideme.
Celé pobrežie ešte spí, alebo sa vracia z párty, keď nám zvonia budíky. Väčšinou po zobudení chytám ako prvé telefón, teraz je to ponožka. Musím zistiť, či je Dobby v stave niekam ísť. Opatrne ju navlečiem, hmm cítim ho, ale nenazvala by som to bolesťou. Rozhodnem sa ísť, vrátiť sa dá kedykoľvek. Nasleduje chystanie, najeme sa, umyjeme zuby, umyjem si reťaz, zapneme svetielka a ide sa. Ja síce predné svetielko nevlastním, keďže štandardne jazdím za dňa, takže kým sa nerozvidnie bude vpredu Terka aby nám svietila na cestu.
“Musí j*bať dievčatá, musí j*bať.” je naša ranná mantra, s ktorou vyrážame v ústrety zážitkom. Prvé kilometre sú skoro rovina, musíme sa dostať na Makarskú. Cestou naozaj stretávame tých ľudí, čo idú domov z párty a je mi ich trochu ľúto. Vonku tma, 5 hodín ráno a ty nevieš, čo ti nasypali do pitia, keď vidíš dve baby na bikoch.
Už tu niekde rozmýšľam, že ten malíček celkom cítim. Stále to nie je bolesť, no rozmýšľam, čo to bude, keď začneme stúpať. Prepadne ma panika.
Na chvíľu.
Potom sa vráti zdravý rozum a príde mi komické, že sa stresujem niečím, čo nie je. Prečo mám teraz rozmýšľať nad problémom, ktorý ešte nevznikol. Niekedy jednoducho treba ísť ďalej kúsok po kúsku aj keď to nie je úplne komfortné. Či už máš zlomený malíček alebo srdce. A keď to bolí veľmi, tak vždy môžeš zastať a poplakať si. A potom sa postaviť a ísť ďalej.
Vychádzajúce slnko však rozptýlilo tieto moje hlboké myšlienky a pomaly prebudilo môjho vnútorného komika. Terkina pani Boženka (dôchodkyňa, ktorá v nej žije, vychutnáva si život a kochá sa výhľadmi) ešte driemala. Bolo na čase ju prebrať. Stúpame do kopca, zatiaľ ešte veľmi mierne a pod nami sa črtá mestečko.
„Čo to je?“ pýta sa Terka
„To bude asi Tučepi“ odpovedám.
Potom rukou ukážem smerom k mestu a zahlásim „tu-čepi“, následne ukážem na nás „tu-piče“. Viem, že je to tak extrémne jednoduchý humor, ktorý ešte nikdy nikto nevymyslel, no v tom momente sme obe vybuchli smiechom, že sme sa ledva udržali na bikoch. Od vtedy sa nálada dlho držala v tomto štýle.
Po prvom príjemnom stúpaní sme konečne prišli na očakávaný začiatok národného parku. Platí sa tu vstupné, pre cyklistov to vychádza 5€ na osobu. Zaplatili sme a za rampou začala ozajstná makačka.
Cesta sa zúžila, asfalt nebol tak kvalitný a privítal nás nápis na zemi: „23km“. Panenky sa nám pretočili, pretože sme vedeli, že všetko bude do kopca. Tak už len zaťať zuby a ísť. Po úvodných metroch na otvorenom priestranstve sme zašli do lesa. K značke 1km sme prišli celkom rýchlo, páčilo sa mi, že je to takto označené, aspoň si vie človek v hlave odratúvať, čo ho ešte čaká. Celkovo sa mi páčilo, že cestou bolo čo čítať, okrem značiek na každom kilometri bola občas napísaná aj aktuálna nadmorská výška. Začínali sme z nuly, cieľ bol v 1762.
Po lesíku, kde sme už videli nejakých cyklistov papať, sme vyšli na serpentíny s výhľadom. Úzka cesta, ostré zákruty, môj strach z výšok dostal prvú ranu. Aut tu bolo viac ako som dúfala, no kým nebolo v dohľade žiadne, držala som sa na tej strane cesty, ktorá bola ďalej od kraja, aj keď som šla v protismere.
Terke už to stúpanie išlo na nervy, prvá kríza bola tu. Zahnala ju veľmi elegantne, z mobilu si pustila „mám chuť na malé pivko“ a tak sme sa opäť rehotali ako také tučepi. Za značkou 8km, ku ktorej viedlo prevažne 8%-né stúpanie sa nachádza reštaurácia. Dohodli sme sa, že cestou naspäť si tu to malé pivko dáme, teraz by nám akurát zatvrdli nohy. Ako motivácia to veľmi pomohlo.
Veľmi malý kúsok za týmto checkpointom sme narazili na prvý vážny problém – kravy na ceste. Vykračovali si tam rýchlosťou nula celých nula nič a nie každá mala vemeno. Výrazne sme spomalili a uvažovali čo ideme robiť. Úprimne by som radšej stretla medveďa, tam je aspoň šanca, že mu vystrelí adrenalín a zavelí na útek, nie útok. Kravy nás ale stoicky ignorovali, zjavne zvyknuté na ľudí, len sme nevedeli, čo by povedali na bicykle a tak celkovo, že sa im moceme do cesty. Už to vyzeralo na vynútenú prestávku, vtedy sa spoza nás ozvalo „baby poďte za mnou“. To, že tu stretneme cyklistu je bežné, že to bude Slovák v podstate tiež, no že to bude presne vtedy, keď potrebujeme hrdinu, dub, či stroj, bolo od vesmíru veľmi milé gesto. A tak sme sa za neho zaradili, on na kravky pokrikoval aby vytvorili koridor a my sme šliapali do pedálov ako v tranze. Jeden kus dobytka na nás celkom nepríjemne vrčal, nevedela som, že toto je súčasťou ich jazyka, celá stuhnutá som očakávala, kedy tomu rupnú nervy. Našťastie k ničomu nedošlo a my sme zdolali túto prekážku.
Moja prvá kríza prišla hneď potom. Z nastrieľaného adrenalínu na mňa doľahla brutálna únava a nohy šli akoby som si aj to malé pivko dala. Terkin mobil však opäť zachránil situáciu a pani Boženka prepla hudbu na hity za Repete. A tak sme zahodili starosti a s úsmevom pokračovali v ceste. Stúpanie sa nijako zásadne nemenilo, 8% sa mi už zdalo ako príjemná norma.
Môj malíček v tretre dosť stŕpol, takže sme predsa len museli na chvíľu zastať. Kým sa mi do nôh vrátila krv, Terka si stihla vybaviť cikpauzu a zatancovať na svoju skvelú hudbu. Cyklista, čo nás niekde dole obiehal už bol na ceste späť, len sme zavrteli hlavami, že bodla by taká forma, no toľko srandy si chalan isto neužil.
Na 11tom kilometri bol ďalší chcekpoint – skywalk. Presklený chodník ponad útes s výhľadom na more. Tak sme tu zaparkovali biky a strach-nestrach, na tú vyhliadku som sa vyteperila. Bolo to naozaj krásne a stihli sme to akurát pred väčšinou turistov, ktorých sem doviezli autá. Nadšená som poznamenala, že je veľmi fajn pocit, keď ti vtáci pre zmenu lietajú popod nohami a nie nad hlavou. A nie, kakať sme na nich neskúšali.
Bol tu aj stánok so suvenírmi, tak sme si kúpili ten najlepší suvenír aký sa dal – kolu. A vodu. Pravdu povediac ma tá voda dosť zachránila, ja mysliteľ som si zobrala len pollitrové fľaše, čo je na taký výlet v tom teple dosť málo. Našťastie mi Terka požičala ešte jednu softflask, ktorú som hodila do dresu, no zásoby sa míňali rýchlo.
Sadli sme si občerstviť sa a akurát sem prišiel aj ďalší chalan na biku. Dali sme smalltalk, zistili sme, že je z Poľska, pošomrali sme si na výdatné kopce a pokračovali. Chalanovi netrvalo dlho aby nás dobehol, tak sme ešte raz hodili smalltalk a potom sme ho stretli už len na vrchole.
Skvelé bolo, že od skywalku sa stúpanie výrazne zmiernilo, zachádzali sme viac do vnútrozemia, dokonca občas, sme šli aj mierne dole. V jednom momente bol zrazu na dohľad – ON, sám Sv. Jure so svojim vysokým vysielačom. Ja natešená ako malé decko na Vianoce som zastala a ukazovala naň, len mi nedošlo, že som vyblokovala Terku, ktorá si veľmi nerozumie s vypínaním sa z pedálov a skoro spadla. Tentokrát to bolo len skoro.
Môj malíček som niekde tu prestala cítiť úplne, nevedela som, či sa mám tešiť, že poslúcha, alebo sa obávať, že to vzdal úplne. Uvidíme hore.
Približný profil trasy som si pozrela, no nie úplne detailne. Vedela som však, že záver ešte bude drsný. Terka tvrdila, že posledných 300 metrov, no niečo mi hovorilo, že za tou trojkou budú iné nuly. A mala som pravdu, takmer presne od značky 20km to začalo výživne stúpať, opäť sa mi 8% zdalo veľmi fajn. Aut tu bolo stále viac, občas to bolo naozaj nepríjemné, no veľa vodičov bolo ohľaduplných, niektorí dokonca neváhali stiahnuť okienko a fandiť nám.
Cesta sa opäť dostala do exponovaného terénu, pod nami bol slušný zráz, upokojovala ma len myšlienka, že dole pôjdem po tej strane, ktorá je ďalej od neho, aj keď na druhej strane mám nepochopiteľný talent padať práve v stúpaní. Pred posledným úsekom sme sa dostali k parkovisku, kde zjavne autá čakali kým bude hore miesto. Niekto práve vychádzal a nepríjemne ma vyblokoval, nepadla som, no musela som zoskočiť z biku a v stúpaní s dvojmiestnym percentom som chvíľu bike tlačila, kým sa mi podarilo nasadnúť.
Tu začínali posledné serpentíny, oproti týmto sa mi tie z rána zdali veľmi fajn. Zákruty boli ešte ostrejšie a zráz ešte strmší. Už ostával len asi kilometer, zaťala som zuby, že už to musím dobojovať. Značiek na ceste bolo stále viac, už hlásili aj 500 a 300m do konca. Terka bola mierne predo mnou, keďže od kolízie s autom som ju už nedobehla. Až teraz som zistila, že o tých 300 metroch vôbec neklamala, v jednom momente som mala na displeji 16%. Aj mi hlavou prebehlo, že zoskočím a dotlačím to tam, no keď už to chcem dať na biku tak to dám na biku. Aj keď nohy už mali toho plné zuby.
Pár metrov pred koncom som zdvihla zrak a uvidela Terku ležať na zemi. Tiež ju vyblokovalo cúvajúce auto, no tentokrát to neustála. Našťastie obišla len so škaredo odretým lakťom a kolenom. A nakoniec aj udretým zadkom, to zistila až neskôr.
Tak sme to tu odstavili, rovno pri tabuli, ktorá hlásala, že sme dosiahli vrchol. Cesta ešte pokračovala asi 50 metrov k vysielaču, no tie sme už po tom páde a fotení sa s tabuľou odignorovali. Áno presne tých pár metrov nám chýba aby sme mali na Strave segment, nie nechcem o tom hovoriť, potrebujem nájsť niekoho, kto ešte bude so mnou ochotný ísť sem na bike. Terka sa vyjadrila jasne, bol to jej prvý a posledný raz. Akceptujem a chápem.
Hore nás okrem segmentu čakali aj dvaja Slováci – náš hrdina od kráv a ešte jeden. Potom zistili, že sa nedočkajú tak zišli nižšie. Dali sme spoločnú foto a potom ešte asi milión ďalších. Odfotili sme sa s bikami, bez bikov, s tabuľou aj bez tabule, po jednom aj po dvojiciach. Japonskí turisti by mohli prísť a učiť sa. Na 30-krát sme sa rozlúčili, chlapi išli dole a my sme ešte ostali natáčať materiál na Instagram.
Ja som si odfotila aj môj fialový malíček, na túto fotku mi kamoš Jožko potom napísal, že je určite zlomený, ale je to v pohode, lebo s tým mi aj tak nič nespravia. Je super, že vo chvíľach, keď sa cítim ako úplný blázon, nájde sa niekto s rovnakou poruchou, kto mi chytí stranu. Od vtedy som teda malíček vyhlásila za zlomený, na žiadne vyšetrenie som samozrejme nešla, následný vývoj a doba liečenia diagnózu potvrdzujú.
No po srande prichádza zjazd. Celkom mi zredlo, keď som sa mala pustiť dole po tomto. Vedeli sme, že toto bude chcieť veľa trpezlivosti, opatrnosti a pravidelne zastať a chladiť kotúče. A že to malé pivko si dáme pekne v základnom tábore, na vyčerpané hlavy by nám rýchlo udrelo a ak sa tu máme niekde prizabiť, nech nemusia volať maminke, že som mala alkohol v krvi.
Prvých 300 metrov som bola taká pokakaná, že som ani nevysadla, len som sa viezla ako na kolobežke. Terka si jednu nohu nepripla celých 23 kilometrov. Naozaj sme stáli každú chvíľu, najprv kvôli brzdám, potom kvôli autám a brzdám a potom kvôli rukám. Asfalt tu bol, no aj slovenské cesty oproti nemu vyzerajú luxusne, kvalitne nás vytriaslo, ako sme sa držali, mala som pocit, že mi to amputuje oba palce. Terka mala aspoň rukavice, tie moje sú dlhodobo dobre odložené a na nové nebol rozpočet. Ani tie jej však veľmi nepomohli, museli sme zastavovať a fúkať si rany (a kotúče).
Ani zďaleka to nebol ten zjazd za odmenu, ktorý som si predstavovala, bolo to vlastne väčšie peklo ako cesta hore, no našťastie trval podstatne kratšie ako výstup.
Ako sme opustili národný park aj cesta bola lepšia a trochu sme sa povozili. Vodu som už nemala žiadnu, posledným plánom bolo nejako to dôjsť, prípadne si vyžmýkať podprsenku. Terka však trochu poznala prostredie a kúsok za Makarskou je pútnické miesto, kde je studnička. Tak sme tam zabočili. Akurát opodiaľ prebiehala nejaká omša, pri studničke si pokojne posedávali ľudia a my sme sa tam ocitli ako mimozemšťania. Dve spotené, strhané ženy, čo hltali vodu ako keby pili prvý krát v živote.
Až cestou naspäť som zistila, koľko veľa úsekov sme ráno išli dole kopcom, keď som ich teraz musela šliapať hore. No v nejakom tranze sme to už úspešne dobojovali na apartmán. 80 kilometrov, 2000 výškových metrov a presne 0 chuti dotočiť to do 100, aj keď sme sa deň predtým veľmi obávali, že to jednej z nás napadne. Konečne som vypla hodinky, po uložení tréningu ho vyhodnotili ako „základné“ a majú jediné šťastie, že som ich už nevládala hodiť o zem.
V apartmáne som sa ani nevyzula a vybrala som z chladničky 2 pivá. Len tak to vo mne zasyčalo. Terka zahájila rýchlu prípravu na pláž. Najbližšiu pláž! Nebola sila ísť nikam ďalej aj keby sa máme v prístave kúpať pomedzi loďky. Chvíľu som zvažovala sprchu a tak, no potom by ma už asi vyplo úplne a nešli by sme nikam. Tak som na spotené telo navliekla plavky, natrela opaľovací krém, zobrala nafukovačku, Terka zatiaľ navarila studenú trotilu so šunkou a syrom a aj s mojim fialovým malíčkom sme sa čaptali na pláž.
Cestou dole sme míňali domčeky, v jedných presklených dverách sme uvideli svoj odraz. Terka sa začala smiať a veľmi úprimne skonštatovala, že teraz presne chápe, prečo sme obe single.
More nás rýchlo vrátilo do kľudu, Terka si dala na pláži aj power nap, rozumej vyplo ju ako ističe v starom byte keď pustíš naraz práčku a vysávač. Ja si s denným spánkom až tak nerozumiem, kým mi niekto nepustí cyklistiku, tak nezaspím. A teraz sme boli na pláži a chvíľu som nechcela vidieť žiaden bicykel. Tak som len tak ležala a pravidelne chladila seba aj malíček vo vode. Podvečernú náladu nám opäť vylepšilo cappuccino s pivom, kedy sme konečne stretli Maťku kočíkujúc.
Večer sa nám s ňou konečne podarilo aj podebatiť po tom, čo uspala malú. Potrebnú regeneráciu sme teda zas oddialili. Ja som to však mala v pláne dohnať, po troch nociach, kedy bol spánok panským huncútstvom som si dopriala lenivé ráno v posteli. Kým princezná opustila svoju izbu, v apartmáne už bol čulý ruch. Baby team už bol pobalený na pláž, aj keď malá bola nejaká chorá, tak išli len niekam do tieňa a na obed naspäť na ubytovanie. Terku som našla v športovej podprsenke s hrudným pásom, ako si čekuje štatistiky na Strave. Ona bola normálne behať. Len som zodvihla obočie a išla si urobiť kávu. Aby som sa necítila zle, rozhodla som sa aspoň pre regeneračné plávanie. Tak 2 kilometre by mohli byť OK.
Na pláž sme vyrazili spolu s Terkou, chcela som si zaplávať, poležať, a poobede sme sa chceli vydať na výlet do Splitu autobusom a pešo si prejsť mesto. Počasie sa totiž mierne pokazilo a horúčava už nebola taká intenzívna. Na večer hlásili aj búrky.
Že život je to, čo sa ti stane popri tvojich smelých plánoch som zistila veľmi rýchlo. Tie búrky už odniekiaľ šli a na mori boli vlny. Dobre, na surfovanie to ešte nebolo, no v Chorvátsku som také ešte nezažila. Odhodlane som si však založila okuliare, pripla bójku a vydala sa plávať, však treba trénovať aj toto, nikdy neviem, kedy dostanem skvelý nápad na nejaký triatlon s plávaním v mori.
Z kraja boli ešte vlny v pohode, no ako som vyšla mimo pole pôsobnosti vlnolamu začala skutočná zábava. Nádychy som triafala akurát na prichádzajúce vlny, krútilo ma všetkými smermi, chytala ma panika. Vlny ma tlačili smerom k ďalšiemu vlnolamu, tie skaly ma jemne deptali. Keď mi vlna stiahla bójku tak, že ma potiahlo celú ako keď dvíhaš mačku za brucho, tak som to vzdala definitívne. Vyplávala som najkratšou možno cestou po prúde a s hanbou sa vrátila k Terke. Vyšlo mi to na brutálnych 300 metrov. Že to celé bolo vlastne komické dokazujú ľudia, čo sa všade okolo hojdali na nafukovačkách.
Druhá časť plánu padla hneď ako som vybehla do obchodu po dve plechovky piva. Kým ráno som na pláž prešla celkom v pohode, teraz som ledva dokrívala cez cestu. Motanie sa po Splite teda nepripadalo do úvahy. Terke som to oznámila podávajúc jej pivo, takže ju to až tak nezasiahlo. Budeme teda obyčajné dovolenkárky. Dokonca sa k nám na chvíľu pridala aj Maťka, kým jej spiacu dcéru na apartmáne strážila mamina. Tri baby na tripe. Konečne.
A tú bójku som však nebrala zbytočne, využila sa veľmi výdatne na hojdanie sa na tých vlnách. Ako som tam tak ležala, rukami zavesená na bójke, v šiltovke a slnečných okuliaroch, ktoré som takmer nedávala dole, sledovala odraz klesajúceho slnka o hladinu vody a prichádzajúcu búrku v diaľke, uvedomila som si, aké bolo toto leto výnimočné.
Na jeho začiatku som sa dosť nečakane opäť ocitla v roli single ženy. Na jeho konci som sa dokázala opäť zamilovať do života. Asi preto, že som si dovolila prežiť celú hĺbku smútku vo všetkých jeho odtieňoch, sa teraz cítim ako sfetovaná radosťou. A aj keď stará mama sa pýta, kedy sa usadím, niekde tam, hľadiac na hladinu som prišla na to, že však ja mám na tento život lístok na státie. A plánujem tancovať v prvom rade, aj keď to občas znamená, že sa zobudím niekde v blate so strašnou opicou.
A tak som si tam tak ležala a užívala posledné morské slnko, netušila, čo ma čaká, no jedno som sa toto leto naučila. Že život má vlastný zmysel pre humor a akurát v momente, keď presne vieš, čo chceš, tak ti povie „ále pi*u“. A tak vznikajú zážitky.
A ešte jednou vecou som si pomaly začínala byť istá. Že to občasné kýchnutie nebude alergia. V deň odchodu sme sa obe s Terkou zobudili choré a sopľavé s teplotou sme to došoférovali, teda prevažne Terka, čo teda nechápem v akom delíriu zvládla. Za slovenskými hranicami už hrdlo bolelo aj Maťkinu maminu. A Maťa do pár dní ochorela tiež.
Jednoducho, to nevymyslíš.
A to je všetko. Ciao banda lenivá.