…let’s get the party started…
V živote nie všetko vychádza podľa plánu, a tak sa mi aj napriek výbornému plánovaniu dve akcie tak trochu zliali, a preto si ich tu uložím spolu ako Roadtrip 2019. Začnem teda tou prvou… beh Od Tatier k Dunaju 2019.,
Po minuloročnom OTKD som sa úspešne infiltrovala do Marathon BB teamu a tento rok bolo teda jednoznačné, že ak ideme, tak idem. Teraz by sa tu patrilo napísať, aká úžasná akcia to je, ako som si užila prírodu pod Nízkymi Tatrami, nočný úsek a prežila teplo tam na juhu.
Ale nie, tento rok som si po bežeckej stránke OTKD absolútne neužila. Moja chyba. Kapitán Braňo tradične organizoval schôdzu tímu a pri výbere termínu sa radil práve so mnou. Tak sme sa zhodli, že v stredu. Lenže môj šéf sa tiež rozhodol, že streda bude deň, kedy si môžem posedieť v práci. Síce sa zas napovrch predrala moja milá povaha a s blížiacou sa piatou hodinou sa báli na mňa čo i len prehovoriť, domov som sa nedostala. Najvyšší nakázal a ja som vyrábala reportíky. Braňovi som teda napísala, že ma to mrzí a nech mi teda pridelia, čo budú chcieť. O chvíľu prišla správa, či odbehnem aj kopce. Tak som potvrdila, že keď treba, aj za dvoch úseky odbehám. A tak som vyfasovala úsek číslo 8. Pre tých, čo sú znalí problematiky, je už asi jasné, že horší je len úsek číslo 7. Brala som to však tradične s humorom. Druhá rana pod pás prišla, keď sme nahlasovali časy na 10 km. Môj osobák na rovine v ideálnych podmienkach sa nachádza tesne pod hranicou 55-tich minút. Tak som si teda nahlásila 58 ako čas, ktorý je realisticko-optimistický. Braňo mi ale oznámil, že mi nahlásil 55. A ja na to, že neviem, či je to práve dobrý nápad. A on, že či mi má dať radšej 50. A ja že haha, daj mi 49. A on mi dal 50.
A tak.
Ono je to v konečnom dôsledku úplne šumák, aký čas je nahodený do systému. Len vysvetli to mojej hlave, ktorá funguje cez čísla. Minulý rok som mala nahlásených 60 minút, čo bol aj môj vtedajší rekord. Takže všetky prepočítané časy na úseky sa takmer presne zhodovali s realitou a keď sa mi podarilo nejakú minútku stiahnuť, tak ma to tešilo. Lenže rozdiel medzi bežcom, čo dá 10 km za 50 a 55 minút je dosť zásadný. Raz som omylom udržala 5-kové tempo na necelých piatich kilometroch, aj to ma ťahal pes. A čo urobím, keď viem, že na to nemám? Rozhodne to skúsim! Do kopca som to skúšala márne, ale druhá polovica bola výrazne z kopca, tak som si povedala, že tu to dám. A tak som išla, čo to dalo, hlava-nehlava. V cieli som teatrálne padla na zem. Najlepší tím na svete ma už čakal s vodou, domácou a reprákom. Pozbierala som si voľne pohodené končatiny a šup do auta hrdá na seba, že som dala len o 3 minúty horší čas ako bol plán. Keď sa mi opäť začal prekrvovať mozog, zistila som, že som si pozrela cieľový čas druhého úseku a teda meškám za plánom o 10 minút.
Po mne prevzala štafetu Zuzka a kým elegantne prebehla svoj úsek, mne sa v nanovo prekrvenom mozgu zrodila myšlienka, že je čas vyskúšať, ako sa jazdí s dodávkou. A tak som si zasadla na trón a odhodlala sa prejsť náročný úsek Selce-Radvaň. Hneď na prvej križovatke som skoro zložila bežkyňu, na predposlednej zase novučičký mercedes. Na záver mojej slávnej jazdy som v odparkovanom aute nechala kľúče a šla sa spokojne pozrieť na odovzdávku. A tým som sa úspešne diskvalifikovala z pozície šoféra.
V Bystrici sme ešte traja šťastnejší stihli sprchu, zvyšok tímu ešte točil štafetu až po Zvolen. Tam sme si dopriali večeru a my nešoféri aj pivko a hurá na najbližšiu odovzdávku hodiť šlofíka. S autom číslo jedna sme sa dohodli, že nás zobudia telefónom hneď, ako vyštartuje posledný bežec.
Po krásnych dvoch hodinkách spánku ma budí telefón a ozýva sa ešte nabudená Janka. Takým tým hlasom, že neviete, či je šťastná alebo už sa zbláznila, mi oznamuje, že je čas vstávať. Náš prvý bežec PeťoMatúš (Matúš ako náhradník za Peťa) bol asi v dobrom strese, lebo sa na to zobudil a automaticky sa začal chystať. Vstala som aj ja a išla mu pomôcť s nočnou výbavou. Povešali sme na neho blikačiek ako na prezidentský palác a kým zvyšok tímu sa pomaly prebúdzal, presunuli sme sa na odovzdávku. Braňo pribehol, vrazil PeťoMatúšovi štafetový GPS-lokátor a ten hneď trielil svoj úsek.
Dve sekundy na to mi volá zvyšok posádky, že kľúče od auta sú nezvestné. Naposledy ich mal PeťoMatúš. Takže buď s nimi beží, alebo sú niekde v aute. Hľadanie v aute značne komplikoval neporiadok totálny bordel, ktorý tu bol už od poobedia. Keby nám auto vykradli, vyzeralo by to tam rozhodne lepšie. Našťastie nás napadlo skontrolovať PeťoMatúšove vrecká. Kľúče sa našli a vyplavený adrenalín nám vyriešil problémy so zháňaním čerstvej kávy. To už som ale ja musela riešiť, že o chvíľu opäť bežím. Nabudená a premotivovaná som poskakovala po odovzdávke a nepoučená z prvého úseku som verila, že teraz to 5-kové tempo nejakým zázrakom vytočím, veď je to takmer rovinka.
Ha-ha
Takže v prvom rade, prevýšenie 200m na 11-tich kilometroch vôbec nie je rovinka, ale hnusný, nikdy nekončiaci mierny stupák zakončený klesaním, ktoré dokonale zlikviduje už načaté stehná. No a v druhom rade, vytlačiť z prvého úseku čo to dá, sa ukázalo ako kľúčové v ,tom, aby mi po prvom kilometri nohy vypovedali službu. Najmä tie vyexponované zbehy mi rozsekali stehná a ja som zvyšných 10 kilometrov aj tých 700 metrov, ktoré boli navyše častovala samú seba všetkými zvučnými menami. Na morálke mi nepridávalo, že všetky normálne tímy na tento úsek nasadzovali najlepších bežcov a tú jedinú dievčinu, čo to bežala asi rovnakým omylom ako ja som prebehla už na prvom úseku. Nadávajúc som sa došuchtala na odovzdávku. No len zas ma tu čakal najlepší tím, ktorého členovia nezdieľali môj názor, naopak ma s obdivom umiestnili na zadné sedadlá, kde som mohla zalomiť.
Keď sme v Komjaticiach odovzdali štafetu autu číslo 1 vznikol nám priestor na ďalší odpočinok. Voľne pohodení na školskom ihrisku sme sa snažili nabrať čo najviac síl. Aby mi nebolo málo, spať sa mi už nedalo. Prvé ranné lúče ma už šteklili na tvári a z diaľky sa mi zdalo, že počujem legendárne pá-pa-pá-pa-papapapapááá z trlógie Slunce, seno, …, čo naznačovalo, že dnes bude zas hic.
Jediná výhoda bežca číslo 8 je, že posledný úsek má len 7 kilometrov. To mi ale nedodávalo veľkú nádej. Pri predstave, že sa mám postaviť som sa rozplakala, netušila som, ako idem bežať. Našťastie som neďaleko zazrela stánok s kávou, tak som pozbierala sily a drobné a vydala sa za záchranou. Hneď ako mi v ruke pristála trojdecová americká čierna silná káva, som vytočila kamaráta Mareka. Toho som ešte v piatok, keď nám z tímu vypadol Peťo, volala bežať s nami a presviedčala ho všetkými možnými spôsobmi a sľubovala mu nebeské trúby, ktoré ho budú sprevádzať na trati. Teraz som mu revala do telefónu. „Tak toto je ten nezabudnuteľný zážitok, ktorý si mi sľubovala?“ Začala som sa rehotať. Síce som mala o chvíľu opäť bežať, no rozhodla som sa ešte dať si sprchu na povzbudenie. Všetky ženy sa vyhrievali teplou, ja som otočila kohútik naopak a nechala na seba tiecť to najstudenšie, čo bolo k dispozícii. Prúd chladnej vody so mnou urobil zázrak a po chvíli som už zháňala šampón a umývala si aj vlasy. Vrátili sa mi sily a morálka a s mokrými vlasmi som zas poskakovala okolo auta a organizovala všetko naokolo.
Netrvalo dlho a už opäť bežalo naše auto, čo znamenalo, že sa presúvame na moju odovzdávku. Blúdili sme po našich južanských dedinkách, až sme konečne našli to miesto. Snažila som sa do seba dostať ešte nejakú vodu a v tieni čakala na štafetu. PeťoMatúš v sparťanskom merchi na seba nenechal dlho čakať a razom som bola vrhnutá na trať. Šunka nešunka, tričko šlo dole a bežala som len v športovej podprsenke. Asi kilometer cez dedinu, potom odbočka na pole. V poli zrazu občerstvovačka. Teším sa. Pán tam sedel v tieni, stolík sa mu tam ale ťahať zjavne nechcelo, takže boli k dispozícii fľašky so slnkom prevarenou vodou. Mňam. Po sto metroch som zistila, že tú fľašu nesiem zbytočne, ale vyhodiť ju uprostred poľa mi moje ekofriendly srdce nedovolilo. Tak som ju niesla po najbližší kôš. Kilometre šli neskutočne pomaly, keď tu zrazu počujem trieskať bicie a „…let the bodies hit the floor, let the bodies hit the floor…“. To už zas naša dodávka išla popri mne a podávali mi vodu. S vidinou cieľa som zaťala zuby a šla. V cieli ma čakalo prekvapenie. Miestny pán sprchoval bežcov záhradnou hadicou, naši ma tam takú poloprítomnú odprevadili. Pán sa tešil, že môže sprchovať ženu v podprsenke a ja som sa tešila z kontaktu so studenou vodou. A tak sme sa tam spolu tešili dobrých 5 minút. Z toho, že našich ešte čaká beh po hrádzi až do hlavného mesta v stupňujúcej sa horúčave, mi však bolo mdlo. Neviem, ako si Aňa, naša posledná bežkyňa, udržala morálku a ešte pred štartom zvládala vrtieť bokmi. “Stále plávaj, neprestávaj, stále plávaj”.
Odbehnutí, zo všetkých uhlov odfotení, ovešaní medailami sme naskákali do áut a vydali sa na cestu domov. Zvyšok tímu šiel oddychovať, mne však ostávalo 8 hodín do pokračovania roadtripu. Zhodnotila som, že tie premočené tenisky, v ktorých ma pán osprchoval asi do rána neuschnú, tak som zbalila druhé, smradľavé veci rozvešala, čo bolo potrebné prehodila do tašiek pripravených na gauči a trojitým ritbergerom skočila do postele. Druhá časť sa môže začať …
Najnovšie komentáre