Časť prvá: nie som žiadna sračka
Je 18. január ráno. Zobudím sa ešte pred budíkom a utekám na záchod. No jasné, už je to tu, stres z pretekov.
Žalúdok mi nejak nič neberie, tak zjem aspoň banán. Aj tak si urobím raňajkový šejk a zbalím ho do tašky. Kým prídem do mesta, isto mi vyhladne. Ponáhľam sa na námestie, aby som ešte pred štartom stihla Lindu. Tá je v podobnom strese. Rýchlo jej poprajem šťastie a uteká na štart. Vyprevadím aj ďalšiu age group, ale to sa už banán pýta von. Tak utekám k rodičom. Mamka mi ponuka kávu ale akosi cítim, že nemôžem. Pred pár dňami som dala zabrať chrbtu a aj napriek tomu, že ma môj masér celkom slušne poskladal, som ho cítila. Tak som sa poopúšťala, slzu vyronila a hybaj ho dať sa dokopy, Jana, veď si predsa Sparťan a nie nejaká sračka! Na štarte stretávam chalanov a spoločne sme sa odobrali navštíviť toi-toi a zanechať tu posledný pozdrav pred štartom. Rozcvičku odfláknem a demotivovaná preskakujem stenu k štartu.
Bežala som už 5 Sparťanov, vzdialenosti od šprintu po beast, v lete aj v zime, v horúčave aj v daždi a vetre. Táto trať bola zo všetkých najjednoduchšia, keďže bola situovaná u nás, v Banskej Bystrici, tak som ju mala kompletne preštudovanú a na prekážky som nebola nikdy tak dobre pripravená. Dokonca počasie vôbec nebolo zimné, slniečko príjemne svietilo.
No a potom sa všetko posralo.
Cítim, že mi nie je dobre už keď bežíme dole kopcom. Hore kopcom to už cítim naozaj, ale stále sa ako tak držím. Moji dvaja tímoví hráči sú pre mňa najlepším indikátorom. Laci môže byť predo mnou, ale nie veľmi. Je síce silnejší a teda lepší na prekážkach, beháme však podobne rýchlo, vo vytrvalosti ho bezpodmienečne porážam. Maťo môže bežať so mnou, ale nie dlho. Aj keď na poslednom behu sme mali rovnaký čas stále si trúfam ho nechať za sebou.
Výbeh na Urpín som ešte zvládla podľa scenára, prvé steny som prekonávala s nevôľou, ale hladko. Prvá problematická prekážka je „ballance“. Potvora hnusná, nikdy som ju nezvládla. Keďže tu bola namontovaná už od stredy, bola som sa to učiť. Celá veda bolo nakoniec len dať zadok nižšie.
Na topánkach som mala asi tonu blata, z ktorého trčala tráva. Každý sa snažil si pred prekážkou topánky očistiť, prípadne ich vyzuť. Povedala som si, že kašlem na to, mám to natrénované po večeroch aj s námrazou, čo tam po blate. Tuším, že niekde pri trati stojí maminka a drží mi palce. Takže, hlavu hore, rici dole a idem. Prekážku som dala a už aj počujem maminku fandiť. Dodá mi to silu a bežím ďalej.
Prehodím si zadok cez kladiny a krokom sa blížim k rúčkovaniu. Aj túto prekážku som bola po nociach skúšať, takže viem, že na prvú tyč musím vyskočiť. Bez toho by som bola asi stratená, rovnako ako chalan predo mnou, ktorý tam už nejakú tú minútku rozmýšľa. Radím mu, nech skočí, ale bojí sa. Tak ho odsuniem a predvediem mu to. Pomaly sa prechytávam na ďalšiu a ďalšiu tyč a cítim, že mám čo robiť. Hovorím si ale, že už keď hrám hrdinu, musím to aj dokončiť. Na predposlednej počujem Maťa ako mi fandí. Dobre, je stále za mnou. Prvýkrát si na pretekoch zazvoním na zvonček a teda si ušetrím 30 angličákov.
Ďalej bežím pomaly, takže sa s Maťom niekoľkokrát obiehame, avšak poslednú prekážku ideme spolu. Laci mi už nenávratne ušiel. Vybiehame na asfaltku a nenávratne mi uteká aj Maťo. Po chodníku k zimnému štadiónu už nevládzem ani klusať, začínam kráčať a do očí sa mi tlačia prvé slzy. Mama ma už nevidí, tak sa môžem opustiť. Prichádzam k zóne s prekážkami. Hlava ešte slúži a bojuje. Vyskočím na „inverted wall“ ,ale ide to ťažko. Už to skoro mám, keď ma nejaký hlupák zozadu začne tlačiť. S jeho pomocou preleziem stenu, ale moja morálka narazila na dno. Kto sa mu o to prosil, došľaka.
Prestávam bojovať a začínam trpieť. Nezvládam ďalšiu prekážku a čaká ma 30 angličákov. Už po piatich to chcem vzdať. Tvár sa mi krčí a už ani nepredstieram, že nechcem plakať.
Oštep tiež netrafím a scenár sa opakuje.
Zúfalo prichádzam k herkulovej kladke. Potvora je opäť ťažká a v rukaviciach sa mi lano šmýka. Dobrovoľníčka mi však poradí dať rukavice dole a s vypätím všetkých síl túto prekážku zvládam. Ešte vyšplhať po lane. Laná sú krátke a suché, takže by to nemal byť problém. Leziem, ale ruky nevládzu. Zoskočím a premýšľam čo ďalej. Skúsim iné lano. Šplhám po centimetroch, už mi chýba len kúsok aby som zazvonila, ale nevládzem sa už ani pohnúť. Ani tretí pokus nevyšiel a ja opäť klesám k zemi a vyskakujem pri angličákoch. Tieto robím aspoň na tráve a bolí to o máličko menej.
Vybehnúť k cieľu je za trest, malé deti ma hravo obiehajú.
Posledné tri prekážky. Cez sieť preleziem ľahko, rúčkovanie na kruhoch aspoň skúsim, ale je mi jasné, že ma čaká posledných 30 pozerajúc sa na cieľ. Laci s medailou na krku sa mi snaží fandiť. Keď vidí ako som na tom zle, tak ma aspoň natáča, nech sa mám na čom baviť.
Posledná stena pred cieľom je môj úhlavný nepriateľ. Doteraz som ju nikdy nepreliezla bez pomoci. Už mi je všetko jedno a dúfam, že teraz sa teda nájde nejaký premotivovaný princ v lesklej zbroji, čo mi pomôže.
Tak nič.
Na pätnásty pokus dostanem nohu hore a prevalím sa na druhú stranu. Prebehnem cieľovú čiaru a postavím sa do radu na medaile. Keď konečne dostanem finisherské tričko, hodím si ho na hlavu a úplne sa rozrevem. V cieli mám ešte nápady ako ísť sa zregenerovať na plaváreň, ktoré sa ale veľmi rýchlo javia ako úplná kokotina nereálne.
A to bol posledný pokus k niečomu sa premôcť. Ďalší vývoj udalostí už bol len dôsledkom mojich ranných zlých rozhodnutí.