„Where the Troll licks the sky“
Povedali nám, že v Nórsku môžeš kempovať takmer kdekoľvek, že cestou nájdeme množstvo miest, kde to len tak zaparkovať a postaviť stan. Ako sme sa tak blížili k mestu Odda, tak sme jedným očkom (Linda obomi) také miesto hľadali. No ale kde nič, tu nič. V tejto vychytenej lokalite boli všade domy alebo už len útes a more a tak sme opäť ostali v kempe. Došlo aj k prvej manželskej hádke, keďže Linda si myslela, že kvôli strachu nechcem spať mimo kempu. To síce nepopieram, ale nájsť miesto som sa snažila. Čo by som urobila, keby sme ho našli, je už na hĺbkovú psychoanalýzu.
V tejto vychytenej lokalite bol kemp o niečo drahší, ale za to špinavší a plnší. Pre pokoj duše sme ale našťastie našli miesto na náš malý stan s výhľadom na jazero, aj keď sme ho asi dosť hlúpo vyfúkli ďalším záujemcom (nuž, kto nebehá s nami behá proti nám). Keďže nás čakala najviac fancy túra v Nórsku, bolo vstávanie o šiestej ráno luxusom, ktorý sme si nemohli dovoliť. Rovnako ako teplé raňajky a káva. A tak sme lepeňáky nabalili už večer pri svetle kempingovej lampy a horúcom čaji. Jägermeister tentokrát ostal v aute. Môj chrbát nezvládol zmeny vlhkosti a teplôt, plus pokusy o kempový workout a tak mi seklo nejaký nervík. Ešteže mi jedna dobrá duša na OTKD venovala zásobu liekov (díky Angie). Kríza už ale bola aj psychická … doľahlo na mňa nespanie, šoférovanie a fyzické vyčerpanie … pokúsili sme sa teda aspoň ísť rýchlo späť skôr, ako by som niekoho nevinného poslala do … teplých krajín.
Budík zahájil prvý pokus o 4:30, ale podľahli sme mu až tesne pred piatou. Spánkom by som ale opäť nazvala tak najviac 3 hodiny z tohto časového úseku. Aj napriek luxusným 11 stupňom mi bola v noci opäť zima … asi z únavy či čo.
Ešte sediac v stane sme zbalili spacáky a vyfúkli karimatky. Následná koordinácia zbalenia stanu v tichosti by si zaslúžila nejaké ocenenie. Len včera sa Linda učila postaviť stan a dnes už sme bez jedného slova zložili všetko ako profíci. Zvyšok ľudí v kempe ešte spal a my sme ich teda rady nechali. Čím menej ľudí pred nami, tým lepšie. Cieľ bol vyraziť pred prvým autobusom. Hodili sme do seba najlacnejšie jogurty (jeden asi za euro) a sadli do nášho Swifťa. Ináč, Swifťo bol úplne super parťák, oči sa mi vyočili v požičovni, keď som zistila, že máme krásny nový hybrid s kompletnou výbavou vrátane navigácie a cúvacej kamery. Nuž, dlho som si doma v mojej pubertálnej Thalii odvykala. Skvelé bolo, že nám to pomohlo ušetriť peniaze za drahý benzín, a tak nám ostali korunky na iné špásy.
Nórsko je všeobecne drahé a tam, kde je najviac turistov, vedia ozaj pritvrdiť. A ľudia to zaplatia. A aj my sme zaplatili 50 eur za parkovanie, aby naša túra mala len 28 kilometrov a nie o 10 viac.
Od parkoviska je najprv potrebne vyšliapať 4 km po asfaltke alebo si ešte priplatiť 15 eur za bus. Tie už sme nemali, tak sme vykročili v ústrety zážitkom. Ranný flector ešte nezabral tak ma na druhej zákrute zlomilo a par minútiek som si poplakala. Linda mi ale kus odľahčila batoh, tak sa mi ako tak dalo pokračovať. Do konca asfaltky to už bolo znesiteľné, odtiaľ som už na nejaký chrbát nemyslela, pretože sa pred nami rozprestrela nádherná krajina. Najprv obrovské skaliská pretkané potôčikmi a lúčkami, potom skalnatá mesačná krajina a zrazu sme sa ocitli na okraji útesu nad fjordom. Ten výhľad bol ohromujúci a fotky to dokážu len náznakom ilustrovať. Z útesu sa valili vodopády (áno, Linda stále dúfala, že už žiadny neuvidí) a vietor zdola ich rozfúkaval do výšky. A tak sme zrazu videli aj tú vodu, čo padá zospodu. Asi kilometer pred cieľom sme podvedome začali zrýchľovať, už sme sa nevedeli dočkať tej slávnej Trolltungy!
Čas príchodu 10:30. Podľa nejakého travellblogera by sme tu o dve hodiny neskôr čakali v rade na fotku hodinu. Vďaka našej rýchlej rannej koordinácii sme stáli len 20 minút. Vďaka pánu, pretože ten rad stál v tom vetre, ktorý bol schopný vymrštiť vodu z vodopádu do výšky niekoľkých metrov. Ale aspoň bolo vtipné, ako ľuďom odfukuje čapice dole do rokliny a následne ich vietor znova vracia do davu.
Fotenie bolo rýchle a zostup ešte rýchlejší, utekali sme čo najrýchlejšie do závetria lebo aj najmenší vánok nás bolel na skrehnutých prstoch. Cestou dole sme si dopriali 15 minút ležania na slniečku (áno, Linda neklamala, ono naozaj bolo cely deň až gýčovo pekne). Potom sme ešte schladili boľavé nohy v potôčiku, čo celkom nepochopiteľne pomohlo zmierniť bolesť môjho chrbta, ktorý sa zas ozval a lieky samozrejme ostali v aute. Kým sme však k nemu prišli, už mi bolo natoľko dobre, že som radšej uprednostnila večerný pohárik alkoholu. No a tie lieky som nakoniec našla aj v batohu.
Tá túra trvala 10 hodín aj keď sme boli rýchle a ďalšie stanovište malo byt 4,5 hodiny autom. Ak ti to nevychádza, tak mne to teda tiež nevychádzalo. Sklopila som sedadlo a radšej zaspala na parkovisku. Hodinku na to sme teda začali riešiť čo ďalej. Bola som taká rozbitá, že predstava, že došoférujem dole do mesta mi prišla nepredstaviteľná, nieto že ešte budem sedieť za volantom ďalšie štyri hodiny. Linda ale bola ako psík, čo prosí o piškótu a mne bolo ľúto povedať jej nie. Aj keď, mohla som jej povedať, že sa mala naučiť šoférovať. Rozhodla som sa, že s učením začneme pekne postupne. Ja som potrebovala kávu a ona lekciu. A tak som jej povedala, že idem ešte zavolať domov, a že keď sa vrátim a budem mať pripravenú kávu tak dnes zvládnem polovicu cesty a ráno vyrazíme skôr.
Ako som ju tam nechávala samú so zápalkami, aj mi jej bolo trochu ľúto. Musela som však byť tvrdá. A vyplatilo sa. Po návrate už voda na kávu vrela a nesca bola pekne nadávkovaná v bodkovanom hrnčeku. Bola som na ňu hrdá ako na vlastnú. A dobre som urobila, Linda mala o pár týždňov ďalšiu turistickú akciu so svojimi rovesníkmi a veru bola tam jediná s týmto skillom.
Káva, nová a silnejšia Linda a nájdená horalka ma tak nakopli, že som si veselo krútila volantom tri hodinky, až kým sme nedorazili do posledného možného kempu. Opäť sme zakotvili pri vode, uvarili si polievku do hrnčeka a zamotali sa do spacákov. Zajtra je nový deň a my sme ešte netušili, čo si pre nás pripravil.