Časť tretia: Moja nemocnica varí lepšie ako tvoja
Nastal čas povedať si niečo o nemocničnej strave. S tou má akiste veľa ľudí svoje skúsenosti, tak to posuňme na vyšší level: nemocničná diétna strava na infekčnom oddelení.
Keď vás privezú v stave, že žalúdok neudrží ani vodu, je akosi samozrejmé očakávať, že prvé jedlo nebude dvojitý burger s hranolčekmi a lemon-chilli omáčkou. Ale teda dúfala som, že aspoň s nejakými pokusmi ho spojazdniť začneme. Ráno na urgente som ešte nechcela jedlo ani vidieť, ale názory sa menia rýchlo a už na obed si pán žalúdok niečo malé pýtal. To sa mi však dostalo iba pohľadu na to, ako nesú obed pani vo vedľajšej izbe. Našťastie som pred uväznením hospitalizáciou stihla byť v kontakte s rodičmi, ktorí mi prozreteľne nabalili veľký trs banánov. Ešteže maminka vie, čo treba, lebo ja by som si zobrala nanajvýš nabíjačku na mobil a zubnú kefku. Napodiv, mi banány neboli okamžite odobraté, ale odsúhlasené na ďalšiu konzumáciu. Tak som si na obed dala jeden. Aj to tak postupne. Tak dlho som si doposiaľ nevychutnávala ani šesťchodové menu, ako mi trvalo spracovať tento banán. Žalúdok sa nevedel rozhodnúť, či je šťastný. Jemne som ho pošteklila hltom čaju a ako dezert som si nechala napojiť novú infúzku.
Na olovrant som rozšafne zbaštila druhý. Kto by náhodou nevedel, v jedení idem prvú ligu. Dokážem zožrať neskutočné množstvo jedla v rekordnom čase. Raz sa mi kolega pri obede sťažoval, že rýchlo je. Kým to dopovedal, už som mala prázdny tanier.
Ani nedokonalou chuťou ma nedokážeš odradiť. Octové chipsy, hawai pizza, broskyňa na mäse, studeno, držky, maslo bez chleba, … no proste ničím ma nevyhodíš z konceptu.
Oh, wait. Mandarínky a pomaranče nemám rada, lebo tá kožka na mesiačikoch je mi hnusná.
Prosím, logiku v tom nehľadať.
A teda, ak ti náhodou poviem, že už nevládzem alebo si neprosím, tak je to buď extrémne hnusné (stalo sa mi asi dvakrát a aj tak som to dojedla), alebo som sa v ten deň vážila a samu seba sa snažím presvedčiť, že už nevládzem. Bullshit. Vládzem a ešte očakávam dezert. Teda dva. Dezert totiž nezapĺňa prázdny žalúdok, ale prázdnu dušu. A potom ešte niečo malé ku káve. Mandle v čokoláde alebo tak.
Ak je tomu náročné uveriť rada by som pripomenula, že v prepočte len behaním spálim za rok asi 15 kíl čokolády. A stále vyzerám rovnako! Je ešte potrebné zarátať aj bike, plávanie, turistiku, otužovanie a neviem-čo-ešte?
Takže odhad môjho jedálnička by sme mali. Skúsme si teraz predstaviť, že ľudskú pásomnicu donútite prežiť deň na dvoch banánoch.
No uhynie!
Večera mi už našťastie bola prisľúbená. V nedeľu je ale v nemocnici suchá strava a keď vyhodili všetko čo som nemohla, ostali tri krajce chleba a jedna flóra. Tú som tiež nakoniec nemala jesť, ale to som zistila až keď išla von opačným koncom aj s chlebom.
Našťastie na nočnú nastúpila asi najmilšia sestrička na svete a vybavila mi vianočku z raňajok. Už bola kúsok oschnutá, ale prisámbohu bolo to pre mňa v tom momente to najlepšie jedlo, aké som kedy jedla. Zakončila som to ešte banánom, k tomu dve deci liekov od bolesti do kábla a mohla som spinkať.
Hneď ráno ma potešili aj raňajky. Dva rožky, medík a banán. Keď mi niesli obed moje srdce zaplesalo ako som zahliadla, že by to mohlo pripomínať varenú stravu. Polievku neviem kto varil ale teplú vodu povýšil na polievku, dochutením červenou paprikou a, tuším, aj štipku soli tam hodil, beťár jeden. Na druhom tanieri ma už čakala ryža a šťava z akéhosi duseného masa. To mi tam dať pozabudli. S chuťou som však tento obed zjedla a ešte aj poďakovala. Na večeru som už dostala aj to mäso a prestala ľutovať, že ho na obed zabudli dať. Vzhľadom pripomínalo drevené peletky, ale v ružovom. Chuťou vlastne tiež.
Oceňujem ale, že v nemocniciach zavádzajú moderné stravovanie formou intermittent fasting 8/16 keďže od piatej poobede už nedostanete do druhého dňa nič. Škoda len, že si to fičím presne naopak a skôr som schopná oželieť raňajky ako zaspávať s koncertom Gipsy čáve v žalúdku. Dva banány však vyriešia moju situáciu.
Druhé raňajky boli podobne kreatívne ako tie prvé. Dva rožky, lekvár a banán. Nie, nepíšem znovu o tom istom dni, včera tam bol med. Ale začínam mať pocit, že palce na nohách menia svoju pozíciu a naberám schopnosť uchopovať nimi predmety. Tiež sa škrabem na hlave a vydávam zvláštne vrešťavé zvuky (u-u-a-a). Snažím sa to ale krotiť, predsa len, psychiatria nie je ďaleko. A to ma ešte len čaká vrchol gastronómie.
Prichádza obed. Opäť peletkové mäso v omáčke, tentokrát so zemiakmi. Ale tá polievka. Hmm, toto bude niečo špeciálne. Sivohnedá je presne tá farba, ktorá sa mi spája s chutným jedlom. Naozaj si netrúfnem odhadnúť, aká to mala byť, ale slaná určite nie. Dávam do úst lyžicu za lyžicou a zamýšľam sa, aký je stupeň mojej pažravosti, keď toto jem. Normálny človek by ohrdol aj to ražniči (áno, tie peletky boli údajne ražniči), nieto tento lahodný pokrm z čias stredovekých hladomorov. Nuž, ale vážme si čo máme.
Večera neprináša žiadne prekvapenie. Banány už odkladám do skrinky, lebo len pohľad na ne mi spôsobuje traumu. Som hladná. Ani nechty si nemôžem ohrýzať, lebo tá dezinfekcia, čo si tu preventívne striekam na ruky tiež nechutí ako krémeš.
Ráno vstávam s nádejou na vyslobodenie sa. Doktorka mi oznamuje, že keďže som vyhrala stávku o to, kto vypije 2,5 litra čaju môžem sa pobaliť a čakať na papiere.
Papiere neprišli, ale prišla doktorka, že keďže mi nič nezistili, skúsia mi zobrať ešte vzorky a nezistiť to znova. Takže ostávam. Chcela som sa opustiť a poplakať si, že tam ešte musím ostať, ale tak nejako som to mala v paži. Aspoň mi kamoš nenosil ďalšiu knihu zbytočne. „Jemné umenie mať veci v p**i“ sa javí ako presne ten titul, ktorý potrebujem.
A tu na scénu prichádza Linduška. Kvôli skúškam sa doteraz nezastavila zamávať mi cez sieťku, ale konečne dnes môže. Návštevy sú povolené len vo vyhradenom čase, ktorý končí o piatej, kedy prichádza večera. Pol piatej a Linda nikde. Tak jej píšem, že už asi teda nepríde. Ale nie, ona príde, len ešte blúdi po areáli. Tak jej posielam fotky, ktorými priestory zdokumentovala kolegyňa a straší s nimi teraz ostatných v práci.
Našla to!
Oznamuje mi, že mi doniesla horkú čokoládu, že sa pýtala mamy a vraj tú môžem. Lenže ako sa k nej dostať? Zoznam povolených vecí obsahuje len neperlivú minerálku, banány a hajzlák. Čokoládu tam márne hľadám. S Lindou sme sa na seba pozreli a obe sme vedeli, že toto len tak nenecháme. Chce to plán.
Na jednom okne nie je kľučka, na druhom je sieťka. Linda ma upozorňuje, že nad tým bez kľučky je ešte malé vyklápacie okienko. Je síce vysoko, ale Linda stála v rade na rastový hormón dvakrát, tak mi ju tade dokáže podať. Pozerám, že vzduch je čistý, tak leziem na parapet. Keby ma v tomto momente, so zašitou bradou a vybitými zubami, stojac na parapete, našla sestrička, šupli by ma na oddelenie vedľa asi do dvoch minút. Aj tak to okno nejde otvoriť, naposledy ho otvárali ešte za Márie Terézie. Zliezam teda dole a intenzívne premýšľam. Prehľadávam sieťku, či tu nie je šanca.
Ja tú čokoládu potrebujem!
Zrazu som v sieťke našla malú dierku. A už nám bolo jasné.
„Linda, okamžite otvor tú čokoládu a lám ju na kúsočky!“
A Linda lámala. A takto mi asi dva pásiky posunula. Ja som si ich zabalila do vreckovky a strašne sme sa smiali. Toto sme presne my, vymyslíme si blbosť, s rehotom ju zrealizujeme a ešte sa pri tom fotíme. Čokoládu som si schovala do skrinky a do večera som z nej s úškrnom na tvári ujedala.
Na druhý deň mi urobili druhú analýzu hovna. A podľa očakávania dokázala hovno. A tak som si zbalila zvyšné banány a prepotené pyžamá a išla domov.
A to bolo všetko. Jeden zub to nakoniec neprežil, druhý zatiaľ áno. Dva ďalšie majú drobné zranenia. Jazva na brade každým dňom mizne aj napriek tomu, že flákam skincare (Dada nezabi ma plíz). Asi by som bola radšej, keby na tom sparťanovi ukážem chalanom chrbát, v cieli sa im štandardne vysmejem, odfotíme sa s medailami, zregenerujem na plavárni, v nedeľu dám výklus a od pondelka pokračujem v tréningu. Áno, to by bolo ideálne.
Ale chcel by to niekto čítať?