Deň nula: Transport
Povedať v týchto časoch, že som bola na dovolenke v Taliansku, je v lepšom prípade na upálenie, v horšom mi najprv vytrhajú nechty. Nuž, ale boli sme. A stihli sme to na poslednú chvíľu. Ako sa hovorí, po nás potopa korona. Takže si môžete zas všetci odvzdušniť ventil, kontakt so mnou bol bezpečný. Teda z hľadiska vírusov, nič iné garantovať nemôžem.
Bol teda asi september a mňa čakal nový job za dobré prachy. Sestru čakalo plánovanie zimnej lyžovačky, ktorú absolvujú každý rok. Vždy si so sebou niekoho vezmú, väčšinou svokrovcov, psa, mňa, minulú zimu si zobrala brucho a tak túto zimu, nečakane, pribudlo dzecko. Keďže lanovka nie je úplne tým ideálnym miestom na kojenie, rozhodli sa hrať to na početnú presilu a doplniť team o starú mamu. A stará mama sa veľmi tešila, na takej parádnej lyžovačke ešte nebola a ešte k tomu s malým Dalom. Lenže starý tata musel preventívne kaziť plány a mamča nemala parťáka, ani odvoz. A tak som prišla na rad ja. A ja som si povedala, že keď už som to raz mohla absolvovať z posledných úspor, môžem to teraz skúsiť z bratislavského platu a možno si aj dáke fancy športové veci nakúpim v duty free.
No, ale život má svoj vlastný zmysel pre humor a tak som sa po dvoch mesiacoch s bratislavským platom rozlúčila a vrátila sa späť k tomu, čo dokážem rozbiť do 10 dní a potom žiť do konca mesiaca na špagetách s kečupom (bez syra). Za tie dva mesiace som, samozrejme, mohla niečo ušetriť, lenže som to výhodne investovala do krátkodobej krabičkovej diéty. Takže v decembri som nemala ani prachy ani malý zadok.
Ale ubytko už bolo booknuté.
A tak som si povedala, že však aj toto snáď zvládnem lowcost a nejakým zázrakom nahrabala peniaze na to ubytko. Na splátky, samozrejme.
Deň cesty sa blížil a s mamčou sme si čím ďalej tým viac uvedomovali, že môj Viper (rozumej 17-ročný Renault thalia s extra výbavou, ktorú tvoria brzdy, stierače a rádio kazeťák) by bol na rakúskej diaľnici dosť excentrický. A tak keďže daddy nejde, mohol by aspoň tátoša požičať. No a vtedy z daddyho vyliezlo, že on túto akciu sabotoval, lebo si netrúfal odšoférovať 1000 kilometrov sám. Že neviem, prečo som si to ja trúfala, je teraz vedľajšie. A tak som sa zrazu ocitla na dovolenke s komplet rodinou, v jednom apartmáne. A to môže dopadnúť len jedným spôsobom: bude o čom písať.
Základný problém mňa a daddyho je, že on plánuje a ja neplánujem. A každý vieme túto svoju schopnosť dohnať do extrému.
Keby to organizujem výhradne ja, tak dva dni pred cestou ešte nevieme akým autom ideme, rakúsku diaľničnú známku kúpim na pumpe v BA spolu s karamelovým latéčkom, na jedenie si v lepšom prípade vezmem žemľu a liter kávy, navigáciu nastavuje mama niekde okolo Nitry nadávajúc, že to nevie a ja pri tom vyklápam oči, že prečo to nevie. Odchod nastavíme tak, aby som sa čo najviac vyspala. Prišli by sme neskoro, ale prišli. A vysmiate.
Keby to organizuje výhradne daddy, tak rakúska diaľničná známka sa kúpi dva mesiace vopred cez internet, auto sa zároveň zavezie na kompletnú prehliadku, na cestu sa vypražia rezne a na pobyt sa nakúpi všetko potrebné v akcii v Kauflande, vrátane zásoby zemiakov. Navigáciu nastaví a cestu skontroluje dva týždne vopred, pričom porovná výsledok s Google mapami a odchádza sa tak, aby sme mali trojhodinovú rezervu od najskoršieho možného príchodu.
Z tohto je zjavné, že dohodnúť sa vyžadovalo veľa diplomatického úsilia. Kariéru diplomata som vzdala po tom, čo bola mesiac vopred kúpená diaľničná známka, auto kompletne skontrolované, jedlo nakúpené, navigácia nastavená, mamča vyprážala rezne a odchádzali sme s dvojhodinovou rezervou. Áno! Dokázala som to, odchod sme z jednej hodiny ráno presunuli na druhú. (Menší potlesk poteší). Jáj, a aj tú kávu sme mali na cestu.
Pred odchodom som si ešte so susedovcami vyžrala dva „rumy“ (rozumej kapitána) u nás v panelákovej krčme, tak aby som skoro ráno už nemala v krvi alkohol, ale zároveň bola schopná zaspať. Plán sa vydaril a dve hodiny spánku som si extrémne vychutnala. Rodičia po mňa prišli presne, veci v aute už boli vyskladané do posledného centimetra štvorcového. Nasadila som psa a svoju maličkosť a mohlo sa ísť. Daddy veľkodušne odšoféroval prvý úsek, aby som si mohla ešte pospať.
Kto ma už viezol vie, že ako spolujazdec na dlhé trasy som to najlepšie, čo ťa môže stretnúť. Ako keby si mal vedľa seba kabelu. V idúcom aute dokážem kontinuálne spať aj do piatej poobede, len s prestávkami na toaletu a kŕmenie. Lenže teraz sa mi spať nedalo! A tak som sa len započúvala do melódii rádia Vlna a so zavretými očami meditovala nad nesmrteľnosťou chrústa.
V Bratislave som si naliala kávu z termosky, rozbitý žalúdok upokojila Bebe keksom a zasadla za volant. Pohli sme sa z pumpy a ešte som len vyhadzovala blinker z pripájacieho pruhu, už to tu bolo.
“Veď už si zaraď 6ku, Ňaňa.”
A ja som už vedela, že toto bude veľmi dlhá cesta.
Svitanie bolo ešte v nedohľadne, však jasné, keď musíme ísť o druhej ráno a cesta bola rozkalkulovaná na 250 kilometrové úseky. Že na meter presne som vtedy ešte nevedela. Takže 250 kilometrov, po neznámej ceste, po tme. To chceš. Do polhodiny som mala oči ako sfetovaná veverička a snažila sa udržať pozornosť s vypätím všetkých síl. Mama vzadu spala, otec vpredu aspoň občas zdriemol. Keby nie, tak ma asi instantne jeb… šľak trafí. Zrazu zahlásil, že musí ísť na WC. Síce bolo za mnou len 150 kilometrov, trocha som si robila nádej, že ma možno vystrieda, že však oddýchni si, zle sa ide v noci.
Tak nič.
Dala som si ďalšiu kávu z termosky a šla ďalej.
Konečne začalo vychádzať slniečko, keď konečne naskočilo mojich 250. Ta-dá svetlo, môžem spať. Na pumpe, kde sme stáli, bola jedna búda, hnusne zima, vlhko a asi milión kamiónov. Daddy mal ale predstavu, že tu budeme aspoň pol hodinku venčiť psa. Neviem, či som bola viac rozbitá ja alebo pes, ale z päty som vytiahla posledné zvyšky slušného vychovania a naznačila, že by som radšej ten čas strávila spaním na zadnom sedadle. No dobre, tak som to nenaznačila ale rovno povedala. OK, tak ani slušné to veľmi nebolo. Ale chápali sme sa. A tak sme sa naskladali naspäť a šlo sa. Čiapku som stiahla na oči a do pár minút stratila vedomie.
Keď ma zobudili, nevedela som v ktorej krajine sa nachádzam, ale bolo to jedno. Radšej by som ešte spala, no bolo mi oznámené, že som na rade s volantom. Ešte 80 km pred cieľom ma však daddy vymení, aby sme mali rovnako. V stave ja-chcem-pi*e-ešte-spať, som logiku tohto počinu nepochopila a akurát tak som sa prednasrala. Okrem toho, keď už šoférujem, najviac som sa tešila na záver, kde je niekoľkokilometrový úzky tunel v skale tesaný asi ručne v roku pána neviem-ktorom. Daddy zas chcel šoférovať cez švajčiarske hory. A tak sme sa o tom pohádali. Mama nechápala, pes nechápal. Keby máme piesok a lopatky tresneme si po hlave a bolo by dobre. Takto sme si mohli akurát tak vypustiť mechúr, odložiť tridsiaty kupón na 50 centov, požuť rezeň a sadnúť do auta.
Luxus tichej posádky mi už nebol dopriaty, zato som dostala tiché rádio. Keďže rádio Vlna už v Nemecku nechytíte, tak bolo proste vypnuté. Narozdiel od môjho Vipera sa toto auto nedalo spárovať s iPhonom, tak neostávalo nič iné ako daddyho cédečka. Na vyber boli country hity, ABBA a hity 50tych a 60tych rokov. Áno. Aj v 50tych rokoch už mali hity. Nie. Nechceš si ich púšťať v aute. Nuž, ale lepšie ako ticho. Pôvodná verzia Sound of silence zo 64tého bol vrchol môjho umeleckého zážitku.
Cesta sa kľukatila, stúpali sme do hôr a už sa nedalo veľmi zastaviť a meniť šoféra. A tak som si to teda odkrútila až do Livigna. Bratislavská posádka nás už čakala. Ja som sa šoférujúc snažila cez telefón (na hlasný odposluch) vyrozumieť sestrine navigačné pokyny, čo nie je úplne jej silná stránka, do toho nás úplne inak viedla navigácia a ešte lepšiu možnosť mal daddy a nahlas ju prezentoval. Do toho mama zistila, že nemá signál a tak začala prezváňať daddyho telefón, aby celú atmosféru dotvorilo “v dolinách”, ktoré má ako zvonenie. A keďže Livigno je z väčšej časti jednosmerné, dali sme si krásnu rodinnú okružnú jazdu. Keď sa mi konečne podarilo odstaviť auto, na parkovanie mi neostávali sily ani nervy. Tak si ho išiel doparkovať daddy. A aj si ho oškrel. Tak som bola rada, že som to neurobila ja. Keď vchádzal do garáže ešte pre istotu oškrel strešný box.
To už sme ale sedeli na miestnej teraske, zakrytí dekami. Na nálade mi pridávalo horské prostredie, slniečko, ozajstné spagheti carbonara a miestne pivko. Rýchlo sme našli aj obchod s duty free alkoholom a za polovicu kúpili môj obľúbený (ozajstný) rum.
Keď sme dorazili do apartmánu chytila som si flek na gauči v obývačke, keďže pôvodne bol apartmán pre štyroch, nebolo už pre mňa vlastnej izby. Naliali sme si rumu, vybalili tonu jedla a pripili na dovolenku. Snáď sa tu nepozabíjame.
Že sme na ten apartmán čakali dve hodiny, ma už tak nejak nedokázalo nasrať.