Deň prvý: Nikdy nebuď spiace dieťa!
Tak sme sa prvý večer vybalili, príchodné vypili, ešte boli pozrieť aj švagrovi rodičia a teta, ktorí bývali v inej časti mesta. Rodičia uspali dieťa a aj dospelým a psom sa chcelo spať. Teda môjmu psovi nie. Za oknom cítila sneh, ktorý na Slovensku tak chýbal a nevedela sa dočkať kedy zas niekto otvorí dvere. Ale potom tiež zaspala. Dohoda bola jasná, na raňajky budú párky a prvým skibusom sa ide na svah.
Dobru noc a spať.
Zobudila som sa na to, že
môj pes už bol vyvenčený, čo mi spríjemnilo vstavanie. Že daddy vyhnal mamu,
aby ju zobrala už je u nás taká klasika. Kým som sa spamätala zo života, všetci
už kmitali v mojej izbe obývačke a každý niečo chystal. Tak som vstala z
postele a navštívila kúpeľňu.
A teraz ta situácia: chlapi už majú lyžiarske spodky na sebe a behajú s výstroju, mama ešte behá okolo párkov a koťoga, sestra okolo malého a do toho sa psy motajú popod nohy.
A tu prichádzam ja, v krikľavo oranžových plavkách.
Všetci sa buď čudujú, alebo už sa ani nečudujú, keď otvorím okno a vyskočím na terasu. Odtiaľ cez plot si to hodím rovno do snehu. Fefe ide so mnou. Ona jediná mi rozumie. Vyváľame sa v snehu a spokojne sa vrátime k raňajkám. Kým sa ostatní spamätajú nahodím lyžiarsky outfit, každému nanútim vzorku opaľovacieho krému a načas som pripravená vyraziť na svah.
Okolo mestečka Livigno je zjazdoviek neúrekom. Dnes sme si vybrali tu krajšiu slnečnejšiu stranu. Keďže som tu už bola, trasy som poznala. Štandardný plán vyzerá takto: Začneme na modrej kabínke, ktorá ide od zastávky, presunieme sa na žltú, ktorá tiež ešte začína v meste, na žltej urobíme zo dve jazdy a hore dáme Bombardino. Odtiaľ spojovacou sedačkou hore, kde už stratíš kontakt s mestom. Tu sú krásne široké zjazdovky uprostred ničoho, na ktoré som sa najviac tešila. Potom zlyžujeme k opačnému okraju mesta a dáme obed. Tu dôjde k výmene babysittera. Odtiaľ ďalšou kabínkou “Caroselo” takmer do 3000 m.n.m. a tu sú tzv. Šľahačky, čiže zjazdovky uprostred nedotknutých kopcov, ktoré vyzerajú ako šľahačka na viedenskej káve.
Tak, názvoslovie a plán by sme mali. Realita bola nasledovná: prišli sme na modrú, vyviezli sme sa a že si ju zlyžujeme. Jasné, však rodičia sú tu prvýkrát, aspoň sa rozjazdíme na ľahkom svahu. Dole sme sa počkali. Potom sme sa presunuli na žltú. Z dvoch jázd boli štyri. Jasné, však sú tu prvýkrát. Dole sme sa vždy čakali.
Hore sme si dali drinky, len daddy si nedal, lebo on mal v batohu svoje pivo v plechovke. Všetci low-cost-travelleri by sa mohli učiť ako sa chleba so slaninou robí. No len na prepájacej sedačke ho ten batoh nepríjemne zosúval. Tu sme si jazdu navyše nedali. Už bolo veľa hodín a team “ranné kojenie” už opustil pozíciu a presúval sa na odovzdávku. Tak sme so švagrom len preleteli tie pekne zjazdovky a ponáhľali sa za nimi. Team “poobedné prebaľovanie” ešte chvíľu lyžoval, keď sú tu už prvýkrát.
Matka roka prišla vo veľkom štýle. Ako z katalógu, úsmev číslo 9, vlasy vejú v obednom vánku, zuby odrážajú slnečné lúče, dieťa sa váľa v kočíku, z ktorého trčia lyže a celá kompletná výstroj. Tak sa to robí a nie že decko-výhovorka do dovŕšenia dospelosti, respektíve navždy.
Sadli sme si a objednali obed. Pro tip: ak chceš v Taliansku jesť vonku a nie si nosiť lepeňák, ale zároveň si na dovolenku zabudol našetriť, je tu jedna možnosť. Nevymýšľaj! Si v Taliansku, daj si pizzu alebo špagety. Žiadne polievočky sem, rezne tam, sladké buchty a tak. Tu nie si na Slovensku. Z ceny polievky sa ti pretočia panenky, zatiaľ čo tá pizza znie úplne prijateľne. A dá sa dať na polovicu a to sa už blíži k cene bystrického menučka. Gastrokarty ale neberú.
Pohotovostné kočíkové jednotky si vymenili inštrukcie a šlo sa na “Šľahačky”. To je lyžovačka iná. Ľudí bolo síce dosť, ale na svahu to nebolo cítiť. Všetci vysmiati nasávali atmosféru a kĺzali sa v bielej rozprávke. Keď tu zrazu…
Team “poobedné prebaľovanie” hlási spustenie zvukového alarmu. Obom rodičom sa prestalo odrážať slniečko od úsmevov a zavelili na ústup. Mohla som ostať, ale aj daddy už nejako horšie točil oblúky, tak sme to zabalili tímovo. Na lyžiach sa dalo pohodlne zbehnúť do blízkosti apartmánu, takže posledná jazda bola šrégom svahom.
Tu už na nás revúc čakal vedúci zájazdu. Nastal totiž komunikačný šum medzi tímami a stará mama zobudila spiace dieťa. Nikdy nebuď spiace dieťa! Takže sestra sa jednou rukou vyzliekala z lyžiarskych vecí, druhou hojdala malého bručouna a treťou sa mu pokúšala nanútiť jedlo. Hm, počkať, to mi nejak nevychádza. Nevadí.
Ja so švagrom sme sa ujali starostlivosti o štvornohých vedúcich. Tí potrebovali vybiť baterky, tak my sme nakopli ešte záložné zdroje a z lyžiarskych vecí sme sa prezliekli rovno do bežkárskych. Malé tučné lyže vymenili za dlhé štíhle a hybaj na trať.
Ani jeden z našich útulkovo-osadových unikátov nie je postavou ani pôvodom určený na mushing, avšak čierny pes (Ronnie) si to minimálne myslí. V rauši pred štartom šteká tak, že sa aj Yeti zamrznutý pod Livignom začal prebúdzať. Zároveň je schopný dokusať vlastného pána do kolena ak sa mu zdá, že sa so štartom príliš moce.
Naopak, pes biely (Fefe) sa podobne ako ja, len tak vyskytol. Rozum jej neberie, prečo by sa mala snažiť niekoho (mňa) ťahať. Okrem toho sa v postroji tvári, ako keby som jej mesiac nedala vody napiť, nieto najesť. Keď ale beží pred ňou Ronko, alebo iný sympatický pes, razom zabúda na to, že sa má tváriť ako týraná a trieli za ním. Aj so závažím za sebou.
Tak sme teda obuli bežky. Čierny počas toho svojho pána obkuskával a biela sa neprítomným trpiteľským pohľadom prizerala. Ľudí už bolo na trati málo a trať bola krásna široká. Čierny sa rozbehol a to naštartovalo aj bielu. A už sme šli. Zrýchlenie z nuly na sto za dve sekundy. Okoloidúci sa samozrejme s údivom prizerali. Nuž, niekto je atraktívny, niekto je atrakcia. Okrem státia som nič robiť nemusela a tak som ešte viac povzbudzovala Fefe rôznymi divnými pokrikmi, aby si diváci mysleli, že to pomáha. Urobili sme narýchlo asi 4 kilometre a spokojne sa vrátili.
V tomto bode sme už boli všetci pohybovo uspokojení. V apartmáne už čakala večera z domácich zásob. Pred večerou som si bola umyť ruky a pri pohľade do zrkadla zisťujem, že ako správny opaľovacokrémový aktivista som sa, samozrejme, nenatrela. Sadajúc si k bledým tváram som ale hodnotila, že toto bol vydarený deň.