Deň tretí a štvrtý: Fergie a čokoláda
Na tretí deň neviem, či som bola oddýchnutá, alebo už zlenivená. Počasie ale hlásili stále veterné a stredisko tiež hlásilo, že je väčšina lanoviek odstavená. Tak som to vzala z kratšej cesty a ani som sa do lyžiarskeho neobliekla. Dala som si rannú rutinu v plavkách a snehu a ostala tento deň tráviť v dovolenkovom móde. Segra tiež ostala na apartmáne s malým a tak sme sa rozhodli, že si dáme shopping s nosičom.
Sestra sa na shopping patrične nahodila. Ružová oversized bunda, pod ktorú sa zmestí aj dieťa v nosiči, k tomu farebne zladená čelenka a fancy topánky. Ja som mala rifle, ktoré som si už cestou sem stihla niečím okydať a teda som len dúfala, že fľaky si nikto nevšimne. A ešte mi mama požičala svoju oversized bundu, pod ktorú sa zmestí dieťa v nosiči, ak by bolo potrebné vymeniť nosiča. K trendovej bunde som absolútne nezladila športovú čelenku a univerzálne zimné topánky. Ale tak čo už. Možno sa mi podarí niečo kúpiť za tie prachy, ktoré nemám.
Bol utorok a v utorok mala väčšina obchodov zatvorené. Však prečo by nám aj robili radosť, keď sme ich minule večer nestihli. V tých, čo boli otvorené som si ešte raz prezrela lyžiarske rukavice, čo som si minule nekúpila a vyhodnotila som, že si ich teda definitívne nekúpim. Tak zas možno o rok. Potom som objavila krásnu bundu, ktorá by sa mi hodila na skialp, kde som dovtedy bola raz. Bunda mi však bola malá. A potom som našla ešte krajšiu bundu, ktorá by mi možno aj bola dobrá, ale mala zle zošitý rukáv a nedala sa skúsiť. A takto jednoducho som ušetrila 60 eur a bolo po nálade z nakupovania.
Celkovo moje pokusy o míňanie peňazí na oblečenie dopadli neslávne. Ešte posledný deň pred odchodom som utekala pozrieť jedny topánky, za veľmi priaznivú cenu, ktoré mi odfotila sestra. Kým som však dobehla do obchodu, rozmyslela som si, že okrem výzoru vlastne nemajú žiadnu funkciu a tak som ich nekúpila.
Priority sú ale priority. Cestou naspäť sme ešte vbehli do liquer shopu spraviť si náladu. Livigno je duty free zóna a teda alkohol je tu podstatne lacnejší. Len je teda limit na to, koľko ho môžeš vyviezť. Dopredu som sa tým ale nestresovala a nakúpila dve fľašky dobrého rumu na doma, jednu na zvyšok pobytu, duopack Jägermeistra pre Lindušku, bombardino, na ktoré sme s Dadou práve dostali chuť, nejakú čokoládu a voila, účet 80 eur. Takto sa efektívne v alkohole topí žiaľ.
Jediným highlightom tohto dňa bolo, že keď sestru vystriedali v strážení, vybehli sme s našimi psíkmi na bežky. Dnes sme im dali zabrať o niečo viac, čo nám oplatili tým, že večer bol kľud. V apresski dnes mali smenu rodičia, tak bol večer úplný kľud. My sme ostali len tak posedávať, debatovať a žuť tú čokoládu.
„Otvor prosím jednu čokoládu z tých na poličke“ hovorí sestra švagrovi
„Ble, nechcel som horkú.“ poznamenal švagor po tom, čo uposlúchol rozkaz svojej ženy
„Tak ju nechaj tak a otvor mliečnu.“
Nikomu z nás sa nechcelo hrať na zdravšie alternatívy. Mali sme chuť žrať.
Nové ráno a nová fotka v snehu. Začínam zvažovať, že by sa zišlo kúpiť nové plavky. Ale asi je všetkým jasné, že ani toto nedopadlo nijak slávne. Moje oranžové sú proste „the one“.
S novým elánom sme sa hodili do lyžiarskych vecí a konečne vydali lyžovať na druhú stranu strediska. Za normálnych okolností by sme tam už lyžovali aspoň dva krát, ale tento rok nám šťastena nepriala.
Vyviezli sme sa prvou lanovkou. Hore fúkalo, ale spojovací vlek išiel, čo mi dávalo malú nádej. Urobíme ale pár jázd tu, sestra sa bude aj tak čoskoro vracať za malým. Po pár jazdách sa teda sestra vrátila a s ňou odišiel aj otec vyzdvihnúť mamu. Tak som ostala so švagrom Tomom. Občerstvili sme sa a pokračovali v lyžovaní. Tomo sa chcel tiež vrátiť za segrou, tak som mala v pláne ešte chvíľu s ním polyžovať a potom skúsiť šťastie hore.
Človek mieni, …
Už počas prvej jazdy mi zavibroval mobil. Na hodinkách mi zobrazilo správu a v prestávke som na ňu hodila očkom.
„Psy asi zožrali čokoládu.“ Áno tú horkú, ktorú sme včera nechceli a nechali ju ležať na stole. Veľmi nízkom stole.
V prvom momente sme to nebrali vážne a opäť nastúpili do kabínky. Len počas jazdy hore nám to začalo celé dochádzať. Celá horká čokoláda. Googlili sme tabuľky o tom, koľko môže pes zvládnuť čokolády. Neboli sme z nich múdri, nie je jednoznačné, koľko môže byť pre psa smrteľné, ale ak by čokoládu zjedol len jeden z nich, znamenalo by to vážny problém. A ja som vedela, ktorý pes bol schopný sa sám ponúknuť a nepodeliť …
Tiež neuvedomujúc si hrozbu nechali rodičia sestru samú s dieťaťom a dvomi pravdepodobne otrávenými psami. My sme zlyžovali najrýchlejšie ako sme vedeli a sadli na prvý autobus. No len tá vyhliadková cesta okolo mesta mala trvať ešte pol hodinu. Dada zatiaľ zistila, že v Livignu nie je žiaden veterinár a o pol hodinu začína siesta.
A tak kým my sme bezmocne sedeli v autobuse, ona si zavesila dieťa na krk a bežala do lekárne zohnať peroxid a živočíšne uhlie. Internety totiž radili, že podať psovi peroxid s vodou môže vyvolať vracanie a zase živočíšne uhlie je schopné absorbovať toxíny z už strávenej čokolády.
My sme zatiaľ googlili veterinárov a snažili sa dovolať. Dovolali sme sa niekam, kde hovorili len po taliansky a pani sa nám aspoň pokúsila nadiktovať číslo na anglicky hovoriacu kolegyňu. Pani diktuje taliansky, Tomo mi to prekladá, lebo v tom strese si pamätám tak nanajvýš uno-due. Neuveríte, ale číslo sme napísali zle a dovolali sme sa do nikam.
To už sme ale vystupovali pri apartmáne, lyže opreli o stenu. Ja som šla skontrolovať psy a Tomo šiel naproti Dade. Psy sa tešili, že ma vidia, tvárili sa úplne štandardne. Googlením zisťujem, že na peroxid už bude asi neskoro, informácie sa líšia a odporúčajú vyvolať vracanie buď najneskôr polhodinu alebo štyri hodiny po zjedení čokolády. Nepatrný rozdiel. Od pravdepodobnej konzumácie to môžu byť dve až štyri hodiny. Tak teraz babo raď.
Medzitým Tomo stretol Dadu, zobral tašku s liekmi a bežal späť za psami. Teraz si ho môžeme predstaviť ako hrdinu z amerického akčného filmu, lebo presne tak preskakoval ploty a brodil sa snehom aby sa v čo najkratšom čase dostal k nám. A tak isto aj vrazil do dverí a hodil mi tašku s liekmi. Ja som už tak akčne nespolupracovala a beznádejne som držala v rukách najväčšie striekačky aké som kedy videla. To už dorazila aj manželka akčného hrdinu s dieťaťom v nosiči.
Keďže psy ešte veselo krútili chvostami, dovolili sme si zdržanie a zavolali ešte môjmu veterinárovi. Ten nám potvrdil, že peroxid je už zbytočný. Tak hybaj dávkovať uhlie. Pes váži asi 15 kíl, krát osem, delené štyri, to celé na druhú, … 10 tabletiek každému. No len tabletky psom na chuť nešli, jedine, že by sme ich zamaskovali do čokolády. Tomo zobral zopár a v kuchynskom labáku sa snažil z nich spraviť tekutú formu. Podarilo sa mu zababrať pol kuchyne.
Ja som zatiaľ použila hrubú silu a skúsila strčiť tabletku psovi do tlamy tak hlboko, že ju nevypľuje. Zuby-nezuby, tabletky som im tlačila až po mandle. Čiernymi rukami som nadávkovala po 10 tabletiek každému.
Medzičasom sme zistili, že najbližší veterinár je asi trištvrte hodinu cesty autom cez horský priesmyk. A ordinuje len do šiestej večer. Psy však aj napriek násilnému podaniu liekov stále veselo vrteli chvostíkmi. Tak sme sa rozhodli sledovať ich stav a level paniky držať na stupni 1. Prezliekli sme sa a šli na prechádzku.
To však môj pes začal kašlať/dusiť alebo také niečo. Level paniky: 6. Fefe je ale taká sviňa zákerná, že si občas týmto štýlom vynucuje pozornosť a príznaky odznejú po poškrabkaní bruška. Tak som ju teda pomojkala a príznaky odzneli. Level paniky: 2.
O sto metrov ďalej na mostíku to začalo zas. To už ale vyzerala ako vysávač v animáku, keď sa mu v hadici zasekne myšiak Jerry. Oči vytreštené a celé telo sa jej nafukovalo ako harmonika. Nuž, toto nebude len tak. Level paniky: 130.
Dada pokračovala v prechádzke s kočíkom a my sme sadli do auta. V aute sa zas pes tváril nechápavo. Nerozumela, prečo sme jej prekazili prechádzku. My komplet v strese a Fefe znudený pohľad. Ale už neostávalo veľa času a radšej sme chceli aby ju pozrel veterinár. V polovici cesty sme dali pauzu a vyvenčili psy. Fefe stále v pohode, no ale už keď sme tu …
Na mieste, kde mal byť veterinár sme nič nenašli. Google a navigácia sa jasne rozchádzali v názoroch. Spojenie „ako talian“ naberalo nový rozmer. Ďalší veterinár mal byť o ďalšiu pol hodinu cesty ďalej. No, ale už keď sme tu …
Nakoniec sme veterinára našli. Môj pes ambulanciu rozoznal okamžite a akýkoľvek príznak otravy na nej nebol badateľný, lebo všetku silu investovala do pokusov o únik. Mala ale smolu, keď už sme tu … Milá veterinárka skontrolovala oba psíky, Fefe dostala injekciu a mali sme ešte nejaký čas pokračovať v podávaní živočíšneho uhlia. Nechala som tu 70 eur na tú bundu, ktorá mi aj tak nie je súdená.
Kým nám vypisovali papiere, všimli sme si, že veterinárka kašle a kýcha. „No, no korona“, oznámila nám a zasmiali sme sa. To bolo týždeň pred prvým prípadom nákazy v Taliansku. Ale k tomu sa ešte dostaneme.