Deň piaty a šiesty: „Tretí deň je kritický“ (To mi nejak nevychádza)
Väčšina lyžiarskych zájazdov má v stredu skrátený pobyt na svahu. Platí pravidlo, že tretí deň je kritický. Na zranenia zo začínajúcej únavy, na hádky zo začínajúcej ponorky a na všetko iné, čo sa len môže stať, podobne ako v piatok 13teho. Lenže ja som prakticky dva dni nelyžovala, takže kríza prišla až piaty deň.
Bola som tu štyri dni prakticky bez súkromia, keďže som spala v obývačke lomené jedálni. Program lyžovania, ak sa teda vôbec dalo ísť, sa prispôsoboval tomu kto tu ešte nebol, alebo biologickým hodinám najmenšieho vedúceho. A keď už som sa konečne chcela vytrepať na tie dobré zjazdovky tak moja parťáčka sa nažerie čokolády a strávime pol dňa behaním po veterinároch. Ráno mi už vadil aj zvuk žmurkania prítomných.
Ani sa mi nechcelo vstať, lenže v mojej izbe sa už podávali raňajky. Plán lyžovania už bol opäť dohodnutý bez toho, že by bol záujem vypočuť môj názor. Tak som sa ani nesnažila ponáhľať s obliekaním. Kým všetci odišli, nemala som na sebe ani plavky. Ostala som len so sestrou a malým, tak som si trošičku vyliala dušičku. So segrou sme v tomto mentálne prepojené, žili sme s rodičmi dosť rokov na to, aby sme spolu vedeli zvládať takéto krízy.
Ešte som si neodpustila snehový kúpeľ, ten mi zdvihol náladu. Nahodila som sa do lyžiarskej rovnošaty a sama šla na svah. Kým rodina odišla ešte som počúvala kam kto ide. A išla inde. Síce som sa na tie úžasné zjazdovky preto nedostala, ale vybláznila som sa na iných. A dobre mi to padlo. V čase obeda som udala polohu aby ma poobede našli a mohli sme si opäť spolu zalyžovať na „šľahačkách“.
A opäť to tu bolo. Ten pocit dovolenky. Slnko odrážajúce sa od snehu, šťastní ľudia a ryhy v snehu od lyží. Ach, keby nám ešte na posledný deň vyšlo takéto počasie.
A že nám teda vyšlo (facepalm).
Posledný deň sme sa zobudili do zasneženého rána. Ja už som nevedela akú fotku v oranžových plavkách v snehu si ešte môžem urobiť. Samozrejme, keď sa na to opýtaš kamarátov dostaneš tip, že bez plaviek. No namiesto toho, aby som niečo ubrala, som sa rozhodla niečo, respektíve niekoho, pridať. A matka roka už nemala na výber. Dávno mi jedno hodenie sa do snehu dlhovala a sľuby sa z nej sypali celý pobyt. A keďže si svoje slovo drží, nahodila plafky, úsmev číslo 7 a „Mica, ja ťa zabijem“ mantru.
Stúpili sme na sneh a úsmev číslo 7 sa razom zmenil na zosobnené utrpenie. Rýchlo sme sa hodili do snehu a Dada o to intenzívnejšie opakovala svoju mantru. Pokúsila som sa urobiť nám aspoň fotku, čo bolo sťažené tým, že som chcela aby ten pokrivený ksicht, čo nahodila, aspoň vzdialene pripomínal pôvodný úsmev číslo 7. Alebo aspoň štvorku keby skúsila. Nevadí.
Fotky bieda, ale cieľ splnený. Zvyšok osadenstva už mal vykývané krky, tak sa asi aj tešili, že už hádam naposledy. Dúfajúc, že zjazdovky stihli ešte ráno upraviť nahodili sme posledné čisté tričká a zvyšok lyžiarskych mundúrov a hybaj na skibus.
Zjazdovky síce upravené neboli, ale zato ešte aj fúkalo. Žltá kabína však fungovala a rady neboli veľké, tak sme sa do jednej spolu natlačili.
Ja, Dada, Tomo, jeho otec a teta. Na medzistanici mladomanželia opustili vozidlo. Mladej pani bude stačiť polovica v hlbokom snehu. Tak sme ich nechali a pokračovali v trojici ďalej. Ani sme sa veľmi nepohli a už sme stáli. Za nami ešte jedna kabínka ostala obsadená. Všetci ostatní museli povinne vystúpiť. Vrchnú časť musia odstaviť.
Vietor.
Zase.
Nádych – výdych.
A my zavretí v kabínke, hojdajúc sa v silnom vetre. Lanovka pravidelne zastavovala a pohýnala sa. Tesne pred vrcholovou stanicou nás ešte vypli dvakrát. To už by som dorúčkovala po kábli. Očami sme tlačili lanovku, len nech sme už nohami na zemi. Aký silný bol vietor sme zistili, až keď sme sa mu postavili zoči-voči.
Vyrazil nám dych a my sme s problémami prebehli k závetriu pri búde. Vlekári riešili, koľko ľudí ešte musia vyslobodiť. Do toho tam pobehoval týpek s jednou lyžou, snažiac sa dostať sa dnu a odviezť sa dole. Druhú lyžu mu odfúklo a on k nej na jednej v hlbokom snehu zlyžovať nevedel. Amatér.
A my sme tam stáli. A uvažovali, či to zvládneme zísť, alebo počkáme, kým sa vietor upokojí. Nakoniec sme išli. Zjazdovka bola prázdna, tí čo chceli ísť už boli dole a tí, čo sa ešte báli, sa ostali báť.
Prvý úsek bol ako z apokalyptického filmu. Dva oblúky v hlbokom snehu a počkať kým ti všetok ten sneh nafúka do očí. Zastať, dúfať, že stojíš a keď sa vietor zmierni, rýchlo urobiť ďalšie dva oblúky. Bolo to strašné.
Čo to trepem. Bolo to fantastické! Za celý týždeň som si tak lyžovanie neužila ako túto jednu jazdu. Máličko nižšie už vietor takmer nefúkal a pre nás bola pripravená prázdna zjazdovka s čerstvým prašanom po kolená. Nebudem klamať, ak niečo z tejto dovolenky ľutujem tak to, že som nehodila lyže na chrbát a nevyšla som si to znova. Dole, kde lanovka fungovala sa totiž čoskoro čerstvý prašan zmenil na bubny a z opustenej divočiny bol slalom pomedzi obstávačov.
Tak som to na obed ukončila a rozhodla sa ešte rozlúčiť s bežkárskym okruhom. Od začiatku som chcela vyskúšať geniálny nápad zapriahnuť oba psy.
Plán bol nasledovný: Pripnem dva psy za jedného bežkára (mňa), Ronko sa rozbehne, lebo ho to baví, Fefe sa rozbehne s ním, lebo ho má rada. Ja sa budem viezť ťahaná silou dvoch psov. Občas ich povzbudím, vzbudím záujem okoloidúcich. Všetci sa pobavíme a psíky budú po zvyšok dňa spokojne spinkať.
Realita: Pripnem dva psy za jedného bežkára (mňa), Ronko začne štekať ako blázon, popri tom ma niekoľkokrát pohryzie do kolena (a nových legín). Fefe sa tvári ako týraný pes a Ronove štekanie ju nijak zvlášť nemotivuje. Odrátam 3-2-1-GO. Rono sa rozbehne a ťahá ma. Fefe chvíľu beží za ním, potom na mojej úrovni a nakoniec spolu s Ronkom ťaháme madam. Zastanem a skúsim to znova. 3-2-1-GO. Ronko sa rozbehne, Fefe sa nechá ťahať. Vždy, keď zastaneme Rono začne štekať ako šialený a Fefe len vystrašene pozerá. Pri prvej možnosti sa otáčam. Prešli sme asi kilometer a mne došli psychické sily. Zapichnem bežky do snehu a bieleho psa vrátim.
S premotivovaným čiernym urobím 3 km okruh a vrátim ho tiež. Sama si ešte dám 5 km okruh a vrátim aj seba. Bieleho psa ešte vezmem vybehať sa do snehu. Podvečer je cieľ splnený. Psy sú unavené. Ja viac. Dovolenka uzavretá. Zbaliť sa. Skoro ráno odchádzame. Vraciame sa domov, tam kde to už poznáme. Alebo aj nie?