Z extrému do extrému

Ak ti chýba pokora, Kordícky extrém ťa jej naučí. Tak múdru myšlienku na začiatok by sme mali poďme teraz k veci. Čo to bol zas za nápad?

Kordícky extrém je bežecké podujatie, kde si bežný človek môže prísť zabehať na 5, 11 alebo 26 kilometrov. S dĺžkou trate koreluje aj prevýšenie a extrémnosť tomu zvyčajne dodávajú júlové horúčavy. Ako začínajúci pomalý bežec som vyskúšala strednú dĺžku trate a ako som sa stala skúsenejším pomalým bežcom odhodlala som sa aj na tú, za ktorú v cieli čaká aj finisherský darček, aby si potom mohol hrdo behať v čelenke, ktorú má len obmedzený počet bláznov.

Dnes to mal byť môj druhý Kordícky extrém v poradí.

Na podujatí ako je Kordícky extrém potrebujete dve veci. Prvou je talent, druhou je odvaha. Keď sa rozdával bežecký talent ja som bola tretíkrát stáť na odvahu. A preto som sa už minulý rok prihlásila na toto úžasné podujatie. Dovtedy som odbehla nanajvýš polmaratón na asfalte a moje tréningy v kopcoch by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky.

Po štarte sa asi dve stovky bežcov vydali na trať. Väčšina z nich nahodila také tempo, že sa mi do minúty stratili z dohľadu. No lebo na túto trať sa neprihlási hocijaký turista. Kým na polovičnej trati viem skončiť tak v polovici štartového poľa, tu mi rýchlo došlo, že na výsledky nebude pekný pohľad. Snažím sa udržať sa aspoň v skupine predposledných. Čaká ma 26 kilometrov s prevýšením cez tisíc metrov. Čo tu robím? Veď som doteraz odbehla nanajvýš polmaratón. Po rovine! Jana, čo tu robíš? Zovrelo mi hrdlo a pľúca sa mi stiahli. Zalapala som po dychu. Ešte sme nezačali stúpať a ja už som musela prejsť do chôdze.

Hneď nato som však zažila aj tú pozitívnu stránku dlhých trekových behov, ktorou je komunita. Z ničoho nič sa spoza mňa vynoril maličký pánko s odstávajúcimi ušami. Tie mu pravdepodobne do strán vytláčali kútiky úst, ako sa stále smial, až mal človek pocit, že sa smeje dookola hlavy. Neviem či na mne videl, že som bola úplne rozhodená, alebo je proste taký zhovorčivý a pristaví sa pri každom. Moje myšlienky odviedol od prepočítavanie kilometrov a tempa na to aké krásne sú výhľady aký je úžasný deň a ďalšie smalltalky, ktoré ma extrémne upokojili a ani neviem ako som vyšliapala prvé náročné stúpanie. Tu sa so mnou rozlúčil a tempom, ktoré nedám ani v intervaloch na dráhe mi zmizol z dohľadu.

Zvyšok cesty ma sprevádzal ďalší známy, ktorého som dobehla. Pomohol mi stratiť sa a nadbehnúť si ešte 600 metrov, aby som náhodou o veľa nepredbehla svoj plánovaný čas 4 hodiny. Teda nepredbehla som ho vôbec, hodinky mi zaznamenali presne 4:00:00.

V cieli som si uvedomila dve veci, že po 4 hodinách ťa naozaj veľmi bolia nohy, a že sa sem vrátim aj o rok. A tak sa aj stalo.

Druhý extrém už bol ale onakvejší.

Keby bol rok 2020 človek, mohol by byť môj frajer. Každý deň si vymyslí nejakú blbosť, ktorá nemusí dopadnúť dobre. A tak si na 18. júla vymyslel, že bude celý deň liať a na hrebeni bude teplota okolo 8 stupňov Celziových. A na tento motív sa už potom sám dotvoril scenár príbehu.

Na miesto podujatia som sa doviezla s Maťkou a ešte sediac v mojom Šport-Billy aute sme sa snažili vybrať outfit a zbaliť naše Šport-Billy batôžky. Nakoniec sme v znení hesla „koža je vode odolná“ vybrali tímové tielka, prehodili cez seba nejaký igelit, aby sme aspoň štartovali ako-tak suché, a hybaj na štart. Tu už sme klasicky nevedeli komu sa skôr zdraviť a s kým sa fotiť. Tímová fotografka Erika sa nás márne snažila dostať všetkých na jedno miesto na spoločnú foto. The most wanted bol ale Škrabo. Ak som otázku „Nevieš, kde je Škrabo?“ nedostala desať krát …

Pán Škrabák sa totiž vybral na Kordíky už večer vopred na chatu, aby sa mohol ráno pohodlne pripraviť a dostaviť na preteky. Nikto však nemá takú schopnosť dokonale naplánovať a potom všetko totálne dofailiť ako on. Ešte dve minúty pred štartom sa ma Peťo pýtal, či neviem kde je, že má pre neho bufku. Hovorím, že nie, že aj ja mím pre neho bufku. Ako vravím, dokonale naplánoval aj to, aby mu aspoň jeden človek doniesol zabudnutú bufku, ktorú kvôli korone potrebuješ na štarte dať na hubu. Že sme mu obaja vybrali rovnaký model bol už len príjemný bonus. Že ten model je komplet bavlnený a v daždi zdesaťnásobí svoju hmotnosť už taký príjemný bonus nebol.

Predpokladala som ale, že si niečo cez ústa zohnal a tlačí sa vpredu, aby mohol vyštartovať za svojim osobným rekordom. Z omylu ma vyviedol asi 200 metrov po štarte, keď sme ho videli bežať presne opačným smerom. Nemal síce okuliare, ale až tak zle zas nevidí. Netrvalo dlho a dobehol ma už v správnom smere. Na chate si zabudol štartovacie číslo a v rámci rozklusu si teda dal šprint cez záhrady. Že sa pri tom vyváľal plecom v blate a oškrel si koleno o krík sa vôbec nemusíme čudovať. Ďalej si už bežal svoje a ešte aj ten osobák sa mu podaril.

No a čo sa mňa týka, bol to tiež beh plný zážitkov. Tento rok som išla na štart omnoho sebavedomejšie, a minuloročný záchvat paniky som sa rozhodla nemať a rozbehla som sa s úžasným kľudom. Ako začali stúpania začala som mierne kráčať keď sa dalo tak som si pobehla. Výhľad pre hmlu nebol, tak som si vychutnávala posledné minúty v suchých topánkach a blížila sa k stúpaniu na hrebeň.

Ako som si tak kráčal hore kopcom zrazu som uvidela dva kútiky úst ako sa spájajú na temene hlavy.  No samozrejme bol to zas môj kamarát z minulého roka, ktorý mi vtedy tak pomohol. S radosťou som sa mu pozdravila a prehodili sme pár slov. Tentokrát sprevádzal inú bežkyňu tak som ich obehla a pokračovala som ďalej. Na hrebeni som dobehla aj Maťku, ktorá by za normálnych okolnosti bola dávno ďaleko predo mnou, tentokrát však nebola vo svojej top forme tak som mohla chvíľu bežať s ňou. Dobre sa mi hralo na tie nôžky, tak som kopla do vrtule a vyhecovala Maťku k lepším výkonom.

Už niekde za Skalkou na mňa Maťa zozadu kričí, že brutálne mám tempo, že ma ledva dobehla. Lenže ja som sa sústredila na iné. Tu asi nie sme na trase. Dvaja ďalší bežci sa nechali pomýliť tiež. Rýchlo som sa otočila a vrátila sa na miesto, kde som si pamätala, že sa má odbáčať do lesa. „Tadeto!“, vykríkla som na ostatných a klusala v smere fáboriek. Myslela som, že Maťa ma zas dobehne. Lenže cestičiek je tu mnoho a Maťa s ďalším bežcom sa vybrali vedľajšou ako ja. Ja som tempo zvoľnila, aby ma dobehla, Maťa pridala, aby ma dobehla. Keď sa cesty opäť spojili bola už predo mnou a ja som vedela, že ak sa ona stále snaží ma dobehnúť, ja už nemám šancu. Aspoň bude motivovaná, povedala som si, a došla na mňa prvá kríza.

Fyzicky som mala len jeden problém – opuchnuté ruky. Už po pár kilometroch na trati som si všimla, že mám nejaké väčšie prsty. Nerozumiem ako sa to stalo, lebo ruky mi zväčša opuchnú v teple a pri zostupe z kopca, teraz však bola zima a šli sme prevažne do kopca. Pre predstavu, v bežnom živote mám ruky tenké a kostnaté. Hánky mi tak trčia, že na prípadnú sebaobranu sú efektívnejšie ako kovový boxer. Teraz by som tak mohla útočníka pohladiť mäkučkým vankúšom.

Tých pár zbehov sa v tom blate zmenilo na parádne kĺzanie. V strmých úsekoch som sa rozhodla využiť silu všetkých štyroch končatín a so zadkom tesne nad zemou som sa skĺzala dole.

Naposledy u manikérky, som si dala výnimočne urobiť dlhšie nechty, keďže sparťany som dlhodobo v pláne nemala. To sa ukázalo ako chyba, lebo dlhým nechtom som zavadila o skalku a takmer som si ho odtrhla. A v tom stave človeku napadne len najhorší scenár.

„Fajn, tak nielenže budem mať ruky ako Dumbo, ešte k tomu budem mať len deväť nechtov. Zuby už nemám, ešte pár rokov behania a mám istý angažmán v cirkuse Aleš.“

Prvá občerstvovačka je po 15tich kilometroch. Tu je aj stoplimit 2,5 hodiny. Pred rokom som sa hlavne bála, či ho stihnem, teraz som bola v tom, že nie je možné aby som ho nestihla. Lenže pomalé zbehy urobili svoje a ja som sa sem došuchtala dve minúty pred uplynutím času. V búdke už čakalo občerstvenia a vysmiati horskí záchranári, už len kúsok, …

„Oh, fuck! To sa tam mám ako dostať?“ od búdky ma delila kaluž o šírke terénneho auta. Chalani na mňa kričia, že je to hlboké, musím skočiť. Dobre teda, skok do diaľky nebol v pláne ale opáčim. Ale že nie, najprv mám vojsť do mláky až potom skočiť. Brodím sa po kolená vo vode keď v polovici dostanem pokyn: Skoč!. Rozkaz znel jasne, ja som však neskočila a rozhodla som sa kráčať ďalej, však keď už som po kolená v bahne …

… tak v ňom môžem byť aj po pás. Zapadla som tak hlboko, že som skoro hodila papuliaka. Hanba to však nebola, ďalší dvaja dobiehajúci bežci presne zopakovali môj postup.

Logla som si ionťák a obzrela možnosti jedla. Korona zmenila aj menu, tak boli na výber len piškóty a malinké balenia ešte menších gumených medvedíkov.  Suché piškóty mi nešli na chuť a balíček medvedíkov som si netrúfla otvárať, keďže som mala prsty ako sviňa, ešte k tomu aj špinavé. Vybrala som teda z batôžka jemne zablatený flapjack a posilnila sa. Zahodila pohár od ionťáku a myšlienku ostať tu so záchranármi a pobrala sa na posledných jedenásť kilometríkov.

Cesta sa zvažovala dole a spolubežci sa mi vzdialili z dohľadu. Najprv som túto intímnu chvíľku využila na pustenie emócie, potom som si povedala, že keď už môžem vyzerať ako idiot radšej si skúsim vytriasť krv z rúk. Zdvihla som ich nad hlavu a asi pol kilometra pobehla vzdávajúc sa medveďom a lesným vílam. Aby mi bolo ešte lepšie, začalo pršať ešte viac.

Kopec sa ešte viac naklonil smerom nadol, a v návale dažďa to pripomínalo skôr divokú rieku ako lesnú cestu. V Šport-Billy taške som mala všetko, len nie kanoe, tak som musela pokračovať po vlastných.

Po dlhom zbehu čaká človeka ešte 6 kilometrov po rovine a miernych stúpaniach. A vedela som, že budú trvať dlho. Energiu som čerpala zo všetkých zdrojov, napríklad aj slovnú zásobu som pomaly oklieštila len na výrazy, ktoré by som musela písať s hviezdičkou. Bežci na dlhé trate vraj zvyknú používať mantru, niečo čo si hovoria alebo spievajú keď im je najťažšie. Zvykne sa vynoriť z hlbín mysle. Moja myseľ musela poriadne preraziť dno, pretože nenašla nič lepšie ako pokrik s bystrického futbalového štadióna, kde som bola naposledy niekedy začiatkom tisícročia.

„Esmeralda nemá klitoris, hej! Nemá …“ išiel si môj mozog svoje ale nôžky o to veselšie vyskackali ďalší kopček.

Blížiac sa k cieľu som už len počítala, či dokážem prekonať svoj minuloročný čas. Môžem! Tak som nahodila posledný istič a cieľový dolekopec odšprintovala ako po päťkilometrovej trati. Popri tom som dosť hlasno nadávala, našťastia dážď a koronakríza obmedzili počet divákov na dvoch. Za cieľovou páskou sa ku mne podozrivo blížil moderátor s mikrofónom. Preboha nie, veď ja jedno slušné slovo neviem povedať! Našťastie ma obišiel a ja som mohla konečne Mati oznámiť, že naháňala len môjho ducha a ja som bola celý čas za ňou. Škoda len, že pritom padla a rozbila si koleno.

A tak ako som prebehla cieľom sa aj celá táto akcia skončila. Ruky sa mi vrátili do pôvodného tvaru večer v saune, svalovicu som mala aj na krížoch a bicepsoch. Maťa má tri stehy na kolene. Škrabo sa bol v nedeľu ráno vyklusať. Kamoš Marek si nezabehol osobák a nasratý sadol do auta v mokrých veciach a nechal tam napospas Denisu. Tú tam nechali aj ďalší kamoši, tak sme ju aspoň my zobrali na pivo, matka predsa potrebuje socializáciu. Ďalšia matka, moja segra, nechala ročné bábo s pánom otcom a ukázala na 11 kilometrovej trati ako sa popri dieťati nedá behať. Boba, ktorú som pár kilometrov tiež dobehla to zvládla celé v cestných teniskách.

Kordícky extrém 2020 napísal veľa príbehov. Počasie, podmienky a zhody náhod vedia urobiť aj z bežného dňa nevšedný. A slovami klasika, „tento deň sa zapíše do análov, ja ho tam už mám.“

A na záver mi nedá, nespomenúť si na jeden z mojich obľúbených vtipov:

– Bača sa pýta honelníka: Počuj mladý, čože to mám za nechtom? Je to hovno alebo blato? Nože ochutnaj.

– Mladý ochutná a odpľuje si: Fuj! Veď to je hovno.

– Bača: Veď som sa aj čudoval, čo by mi blato v zadku robilo.

Ja sa už nečudujem.