Poviedka: Sľuby

Vietor začínal byť nepríjemný, fúkal stále silnejšie z jednej strany až cítila, že jej zamrzlo pravé líce. Potiahla si kapucňu viac do tváre a šliapala ďalej. Tieto hory ju vždy nabíjali akýmsi pokojom, aj keď počasie bolo všetko iné, len nie pokojné. Dnes ju čakala rodinná oslava jej narodenín, preto si potrebovala ešte zobrať timeout, kým sa postaví zoči voči celej famílii. Všetci vedeli, že Viola je vo svojej podstate samotár. Spoločnosť ľudí jej priamo nevadila, ale väčšinu času aj tak chcela byť sama.

Na neďalekej zjazdovke sa ešte motali lyžiari, ale vyzeralo to tak, že si kvôli počasiu dajú pohov. Ona nemienila skončiť skôr ako vybehne hore. Mala dobrý čas, možno si na narodeniny daruje rekord. Na to, že by to vzdala ani nepomyslela. Aspoň mi nebudú zavadzať pri zjazde, pousmiala sa v duchu.

Narodila sa uprostred januára, asi aj preto tak milovala zimu. A preto každú zimu strávila všetok voľný čas niekde v snehu. Brat Filip jej rád pripomínal, ako mu ako bábätko vypadla z rúk do záveja. Kým ju zo snehu vyhrabali bola podchladená a nechýbalo veľa aby neprežila. Teraz sa už na trom smejú. Odvtedy vraj necíti chlad. Lebo inak si nedokázal nik vysvetliť, prečo keď iným zo šálov netrčali ani nosy ona pobehuje po meste v rozopnutom baloňáku s rukami ležérne vo vreckách a s výrazom modelky svetového móla.

„Doriti, ešte aj hmla padá, nestačí, že mám na líci némrazu.“ Posťažovala sa v duchu a opäť si napravila kapucňu.

Spomenula si, ako vo štvrtok cestou na obed kolegyne preklínali zimu a pousmiala sa.

„Bratislavská zima je teda aký oxymoron.“

Nikto z jej rodiny nechápal, prečo sa rozhodla odísť do mesta, najmä keď tak miluje hory. Lenže Viola milovala oboje. Keď kráčala centrom mesta v lodičkách cítila sa vždy ako hlavná postava Sexu v meste, len vyššia. Milovala svoju prácu a v kancelárii nebývala menej ako dvanásť hodín denne. Prichádzala ešte pred rannou zápchou a odchádzala keď ľudia v meste večerali. Len obedné prestávky nevedela skrátiť pod hodinu a pol a túlala sa ulicami vychutnávajúc si aspoň málo z krátkych zimných dní. S kávou v ruke a americkým úsmevom.

V piatky však vedeli, že s ňou nemôžu počítať. To už sa z obednej prestávky nevracala a rútila sa naspäť do hôr. Za pár hodín cesty sa prepla z mestskej ženy na ženu hôr a počas víkendu ju videli len kým ráno nezdrhla niekam na kopec a večer sa nevrátila strapatá a s pehami od slnka.

Práve to ich s Viktorom spojilo, obaja boli rozpoltené osobnosti. Nikto ju nedokázal pochopiť tak ako jej polovica dvojitého W. Aj napriek jej samotárstvu potreboval pevný bod vo svojom vesmíre. A Viktor ním bol. Bol tam vždy, keď ho potrebovala aj keď to bolo málo kedy. Aj preto asi obaja žili dva životy.

V pravom líci už úplne stratila cit a nedovidela na pol metra. Poznala tu však každý krík a preto jej ani nenapadlo sa otočiť. Ak pôjde len hore raz sa musí dostať na hrebeň. A aj keby zlyžovala úplne inam niekto už po ňu príde. Má predsa narodeniny. V duchu sa pousmiala nad predstavou ako hádže nevinný pohľad na brata, keď ju vyzdvihne niekde na okraji lesa.

„Mama už určite pečie čokoládovú tortu, ktorá sa jej nikdy nepodarí a nikto sa jej to neodváži povedať.“ Pomyslela si.

Na každej rodinnej oslave jedli tú istú nepodarenú čokoládovú tortu a mama bola šťastná, že im chutí. Bol to recept jej mamy, tak jej to tolerovali. Niekedy sa s Filipom smiali, že možno im už aj nejakým zvláštnym spôsobom chutí. Ak teda stihol prísť skôr ako sa torta krájala.

Brat bol jej pevným bodom v rodinnom zmätku. Okrem toho, že sa nikdy nenaučil používať hodiny bol jednoducho perfektný. Aj ten pád do snehu mu odpustila.

Hmla bola stále hustejšia, už si ledva dovidela na lyžiarky. Ruky začínala mať skrehnuté aj cez hrubé rukavice. Pridala do tempa, aby sa jej rozprúdila krv. Až taká nemrznúca zas nebola. Už by mala byť každú chvíľu na hrebeni. Aj keď nič nevidí cíti, že stúpa.

Zastala a nahmatala mobil, že skontroluje mapu.

„Doriti.“

Zase si ho nechala vo vonkajšom vrecku a chlad vybil baterku. Rozpla si bundu aj mikinu a vsunula ho do malej ľadvinky. Keď sa zohreje snáď sa zapne.

Hmla sa máličko rozostúpila a Viola sa dokázala zorientovať. Bola asi tam, kde predpokladala. Od hrebeňa ju delilo pár desiatok výškových metrov. Asi kilometer napravo bola chata. Vybehne tam, zohreje sa, pokúsi sa zapnúť telefón a možno ani nezmešká vlastnú oslavu.

Aj keby áno, Viktor určite zabaví hostí. Isto už otcovým sestrám rozpráva príhody mestského života. A tie hltajú každé slovo a nemôžu sa ho nabažiť. Ktovie, koľko krát jej dnes pripomenú akého má fešáka manžela. A tiež, prečo sa jej mama rozviedla s ich otcom, keď je rovnako šarmantný.

„Ktovie, či si otec privedie tú istú frajerku čo naposledy?“ zamyslela sa ako jej hmla zase zakryla všetky výhľady. Ich rodina by bola perfektným námetom na komédiu. Už chýbal len strýko Roman, čo vždy vypije celú zásobu domácej pálenky. Ani na svadbe nemali otcovu domácu, čo jej odkladal od roku kedy sa narodila, lebo ujo Romo ju raz na oslave našiel a vychutnal. Celú. Teta Majka ho ako vždy uložila na najbližší gauč a so slzami v očiach sa mamke ospravedlňovala najbližší týždeň. A Viola s Filipom týždeň zaháňali pachuť torty koláčmi tety Majky. 

Ale aspoň sa s touto rodinou nenudila. Ak jej bolo smutno, stačilo zavolať mame a tá už mala nachystanú nejakú príhodu, čo sa u nich udiala. Filipove deti boli kapitola sama o sebe. Aj sám Lucifer by mal menších diablov. Bolo treba dať si pozor, aby sa im človek vyhol. Ako si ho vybrali za obeť nemal už šancu na záchranu. Viole raz fixkami pokreslili obe nohy a ona ich nechala, bola rada, že sú aspoň ticho.

Ako jej krehli prsty už aj na nohách začínali je tí blázni chýbať. Netušila, že hmla môže byť taká hustá, že nebude vedieť, či ide hore alebo dole. Zdalo sa jej, že sa kopec vyrovnal, tak sa otočila doprava, aby nabrala smer na horskú chatu. Začala však klesať, to ju zmiatlo, tak sa otočila naspäť. Zase však cítila, že ju kĺže dole svahom.

„Doriti.“ Zanadávala si nahlas. Tu ju nik nepočul, tak nechávala emóciám voľný priebeh. Doma by jej už niekto isto vytýkal slovník drevorubača.

Ešte niekoľko krát sa otočila, snažila sa nájsť bod, od ktorého by vedela určiť ako má pokračovať. Vietor jej teraz bičoval ľavé líce, tak sa zvrtla o stoosemdesiat stupňov, aby bola v pôvodnom uhle. Tu jej ale fúkal do tváre a ona si uvedomila, že na smer vetra sa mení v sekunde a na ten sa spoliehať nemôže.

Kým padla hmla bola rozhodnutá vyšliapať až hore, vzdávanie sa nemala v pláne. Príroda však ľahko ukáže človeku, aké sú jeho plány a ego bezvýznamné. Pre tieto hory bol bezvýznamný aj jej život. Tak ako jej zakaždým vlievali silu jej ju teraz mohli ľahko zobrať. Kým pred hodinou nechcela ani počuť o návrate, teraz si neželala nič iné. Lenže nevedela akým smerom. Ak vyšla až hore mohla sa ľahko ocitnúť v žľabe a ten lyžovať v týchto podmienkach by bola samovražda.

Kiežby sa tá hmla nerozplynula a ona by sa otočila už keď si prvý krát nebola istá. Teraz tu ale mohla ostať stáť a zamrznúť, alebo sa pustiť dole a dúfať, že to dopadne dobre. Zodvihla jednu nohu a strhla si pás zo sklznice. Naučeným pohybom to zopakovala aj na druhej a pásy aj s tonou nalepeného snehu neobratne napchala na vrch batoha. Pustila sa dole, netušiac kam ide. Nafúkaný sneh ju brzdil ale išla. Aspoň vietor ustával.

Podľa sklonu odhadla, že nie je v strmom žľabe a teda nezlyžuje veľmi ďaleko. Už v hlave zapínala závity a spomínala si na mamino telefónne číslo, ak sa jej nepodarí naštartovať telefón a bude prosiť okoloidúcich. Hlboký sneh ju ale oberal o posledné zvyšky síl. Keby si oddýchla na chate a niečo zjedla bolo by to omnoho lepšie. Nuž, ale musí hrať s kartami aké má, pomyslela si a ocitla sa na zadku.

Už nevládala ani nadávať, a stále v hlbokom snehu padala. Každý pád jej zobral kopec sily. Vždy ale vstala a tvrdohlavo pokračovala.

…

Na oslave bol klasický cirkus. Filipove decká sa rozhodli, že tento rok bude ich obeťou ujo Roman a tak sa chudák ani po hodine nedotkol alkoholu. Malý Kubo mal práve „prečo“ fázu, tak sa už blížili k téme vzniku vesmíru. Teta Majka nemohla byť šťastnejšia.

Otcove sestry už ale stihli cucať likér a obzerať Viktorov zadok. Ako míňali Violu, jedna ju štipla do boku. „Ten tvoj Viktor, čím ďalej tým väčší fešák. Nehanbí sa za teba? Či v meste nechodíš takáto strapatá?“ Zasmiali sa a ponáhľali sa ku chlebíčkom. Tie práve mama položila vedľa jej slávnej čokoládovej torty.

„Ale naozaj si sa mohla aspoň učesať na vlastnú oslavu Jola, nemyslíš?“ vynoril sa za ňou Filip.

„Som rada, že som tu, tak ma neštvi brácho. Zase si neprišiel skôr ako torta. Ale neboj, ešte sme nekrájali, doprajem ti najväčší kúsok.“ Podpichla ho.

„Radšej otcovej frajerke poriadny zakroj, zase nejakú vyžlu sem dotiahol. Nechápem, že ho mama stále pozýva.“

„Vieš, že si myslí, že potrebujeme kompletnú rodinu. A stále je náš otec aj keď je aký je.“

„No jasné, ty ju chápeš, lebo si zdedila jej vkus na chlapov. Čo ten tvoj Viktorko, má teraz nejakú, či majú tie dve strigy dnes šancu? Dobre že ho tými chlebíčkami nekŕmia.“ Pozrel sa ich smerom, kde už tety obletovali Violinho manžela.

„Prosím ťa Filip, nestaraj sa do toho.“ Odfrkla Viola.

„Prepáč ale poznáš môj názor. Nechápem, ako mu môžeš žrať ten bullshit o osudovej láske. Ach vy dvojité W.“

Viola ho prebodla pohľadom.

„Dobre Jola, neondej sa.“ Ešte viac jej postrapatil vlasy a objal ju. Nechcel si pokaziť túto ich chvíľu, kedy si kopnú do každého z rodiny. Pohľad mu zastal na vchodových dverách.

„Pozri kto prišiel! Stará mama. A nesie aj svoju úžasnú čokoládovú tortu.“ Rozžiarili sa mu oči.

„Ja nechápem, ako to mohla mamu celé detstvo učiť a nič sa na ňu nenalepilo.“ Poznamenala Vi-Jola.

„Až sa mi spustil Pavlov reflex. Mňam!“

„Počuj Filip.“

„Áno sestrička?“

„A nie je náhodou stará mama už mŕtva?“

„Viola.“ Pozrel na ňu karhavo. „Ty si piča.“

…

„Viola, ty si piča!“

Keď pootvorila oči Filip so zaliaty slzami opakoval všetky vybrané slová na jej adresu.

„Prečo mi to znova robíš? Ty si piča Jola, zobuď sa.“

„Zase reveš?“ Chcela mu vytknúť, že keby ju nechal ešte chvíľu spať mala by možnosť ešte raz jesť tú pravú čokoládovú tortu, ale nejako nemala síl na cynizmus.

„Ani ma neštvi Jola, raz pri tebe zošediviem.“

„Čo sa vlastne stalo a kde vlastne som?“ rozhliadla sa okolo. Bolo jej jasné, že leží v nemocnici, doma predsa nemá stojan na infúzky. Pamätala si, ako padla na lyžiach. A vstala a zase padla. A znova. Tušila, že po jednom z tých pádov už nevstala.

„Čo by sa asi stalo? Trepala si sa sama do hôr v najlepšom počasí. Neviem kde máš rozum. Našťastie sa hmla rozplynula, tak ťa našiel starý Fero na ratraku. Myslel si, že mu strhlo mantinel zo zasnežovacieho dela. Jediné šťastie, že nosíš tú otrasnú oranžovú bundu.“ Takmer na ňu kričal.

„Do bundy sa mi nenavážaj!“ hlesla urazene a obaja sa zasmiali.

„Kašli teraz na bundu. Asi si sa vysilila a stratila vedomie. Mala si jediné šťastie, že si sa zatúlala na zjazdovku. Idem hneď zavolať mame, že si sa prebrala lebo aj ona skončí na infúzii z toho čo vyplakala.“

Brat vybehol na chodbu a Viola sa zahľadela z okna. Bola tma ako v rohu a netušila, koľko môže byť hodín. Bola úplne zoslabnutá, ledva sa dokázala pomrviť v posteli aby si posunula hlavu vyššie.

„Mama ešte plače od šťastia ale už bude dobre, ráno ťa prídu všetci pozrieť. Mala by si si ešte pospať, nechám ťa.“ Povedal jej Filip ako si bral tašku z parapetu.

„Nie, prosím ťa. Ostaň tu so mnou.“

„Už nechceš byť sama?“ zaškeril sa vyčítavo.

„Nie, dnes nie.“ Usmiala sa a on si sadol na kraj jej postele a hladkal ju po tých jej strapatých vlasoch.

…

Keď ráno otvorila oči, v izbe už boli všetci. Filip, Viktor, mama aj čokoládová torta.

„Mami nemusela si nosiť aj tortu.“ Dúfala, že aspoň táto nehoda ju zbaví povinnosti ju jesť.

„Ale no Violka ako by to bolo. Máš predsa narodeniny.“ Usmiala sa mama. „Dobre viem, ako nad ňou ohŕňate nosy, takže to ber ako svoj trest.“

Viola s Filipom vytreštili oči na mamu a tá sa začala rehotať. Viktor sa posadil k Viole na posteľ a silno ju objal. A ona nemala silu sa pýtať, prečo pri nej v noci bol brat.

Mama zvážnela a sadla si na druhú stranu postele.

„Zlatíčko sľúb mi, že už takú hlúposť nikdy neurobíš.“

Viola sa rozhliadla okolo seba. Niektoré veci, by sme nemali sľubovať. Z našej podstaty nie sme schopní ich splniť. Ako by mohla Filipa nútiť sľúbiť, že príde raz načas. Alebo mamu, že objedná tortu od cukrárky. Viktor jej tiež nikdy nemal sľubovať vernosť. Ale zlyhá potom ten, čo sľub nedodržal, alebo sme zlyhali my, keď sme chceli aby to sľúbil?

Pozrela sa mame do očí a stisla jej ruku.

„Sľubujem.“