Poviedka: Príbeh pokračuje

Duše

„Mačka má sedem alebo deväť životov?“ opýtala sa Viola sama seba, keď sa šla naposledy prejsť ku svahu, kde takmer prišla o život. Víkend s rodinou sa natiahol na dva týždne, z ktorých väčšinu preležala v nemocnici. Mala šťastie, že vyviazla bez následkov. Omrzliny na prstoch vyzerali hrôzostrašne ale jej telo zabojovalo a aj napriek prvotným obavám neprišla ani o pol prsta. Filip si ju už stihol doberať, že ak príde o prostredník, príde o polovicu svojej neverbálnej komunikácie s ním.

„Dúfam, že deväť, lebo ak sedem začína to byť problém. Toto už bol tretí.“ Pokračovala v úvahách. Ten prvý netrval dlho, vlastne si ho ani nemôže pamätať. Ledva sa učila chodiť, keď boli u starkej na chate. Starká bývala na lazoch v horách, kde bola v zime takmer odrezaná od sveta. S námahou sa tam každý rok na Vianoce dostali aby jej pomohli okolo domu, spríjemnili sviatky a tiež priniesli zásoby jedla. Bol vtedy krásny, ale mraziví deň. Viola s bratom sa hrali v snehu pred domom, kým si mama so starkou chystali kávu. Dva krát „turka do skla“ položili na stolík na verande a vrátili sa po zákusky. Filip zavetril sladké, tak schytil Violu a ťahal ju na verandu. Malej Viole sa však ešte ťažko stálo a ako sa zapotácala, potiahla na seba obrus aj s horúcou kávou. Filip zachoval duchaprítomnosť a okamžite začal Violu vyzliekať z kombinézy. Keď už bola len v spodnom prádle, chcel ju zaniesť mame dovnútra, no zakopol aj on a Viola vypadla z verandy do snehového záveja. Filip bezmocne sledoval, ako sa sypký sneh za ňou zavrel. Kričal na mamu a hrabal ako mohol, ale v tom bielom mori ju osemročný chlapec nevedel nájsť.

Mama so starkou počuli krik tak pribehli na pomoc. Nakoniec sa im podarilo Violu nájsť. Netrvalo to dlho, ale Filipovi sa to zdalo ako týždeň. Viola bola poriadne podchladená, ale malé telíčko si rýchlo vybojovalo život. Našťastie si to nepamätala, aj keď o bielej hmle sa jej zvyklo snívať počas celého jej druhého života.

Ten trval podstatne dlhšie a spomienok z neho mala kopec.

„A čo si sa ty chcela zmárniť diovka moja?“ vyrušil ju z myšlienok známy hlas. Otočila sa a uvidela starého uja Fera, ktorý jej pred dvoma týždňami zachránil život. Tu v okolí sa všetci poznali a každý dospelák, ktorého poznala ako dieťa bol pre ňu ujo alebo teta. Fero bol jeden z jej najobľúbenejších, pretože od nepamäti jazdil na ratraku a decká z dediny rád povozil. Tie sa každý deň bili o to, koho vezme prvého. Violu mal vždy veľmi rád, bavilo ho počúvať toto zvedavé dievčatko, ktoré by už v desiatich rokoch vedelo rozobrať ratrak na súčiastky a znova ho poskladať.

„Ale čo by ujo Fero. Len som nepočúvala čo mi les šepká, ako si ma to vždy učil.“

„No mala si z pekla šťastie, že hmla ako prišla tak aj odišla, a že som ťa tam našiel tak rýchlo. Nie jednu mŕtvolu sme už odtiaľ zvláčali, nechcel by som tak vidieť teba.“

„Veď ja viem ujo, si asi môj strážny anjel, vždy si na mňa dával pozor.“

„Veď si mi ako vlastná dcéra Violka. Ale vieš čo sa hovorí o tých, čo vyviaznu v týchto horách živí spod snehu?“

„Neviem ujo Fero.“

„Že v tých horách aj tak ostane kus ich duše.“

„Ako to myslíš?“

„Nuž, tak ako som povedal, diovka.“ Usmial sa na Violu a na rozlúčku si mierne podvihol klobúk, tak ako to robil vždy.

***

„Zem volá Violu!“ zamával jej pred zasnenými očami Viktor, keď ju našiel stáť pod svahom.

„Môžeme už vyraziť?“

„Daj mi ešte chvíľku. Viem, že sa už musím vrátiť do reality.“ Vzdychla si Viola a čupla si, aby sa ešte naposledy dotkla snehu. Holou rukou pohladila zamrznutú krustu keď Viktor inštinktívne odskočil.

„Ešte vždy ťa to vyľaká?“ rozosmiala sa a Viktor sa začervenal. Opäť sa cítil ako malý chlapec, na ktorom táto potvora skúšala, koľko snehu sa zmestí za golier.

Viktor bol o dva roky mladší a poznali sa už od nepamäti. Kým ešte Viola bývala v meste boli takmer susedia. A aj potom, keď sa po rozvode rodičov odsťahovala s mamou na dedinu, narážali do seba v škole. Viola bola vždy vetroplach. A Viktor ten chlapček s blond vláskami v štrikovanej veste. A to jej na ňom vadilo, tak mu zakaždým dala pocítiť, že je silnejšia. Najväčšiu radosť mala, keď ho v zime prekvapila cestou zo školy, podrazila mu nohy a vyváľala ho v snehu. Vždy strašne pišťal, keď mu sedela na chrbte a tými jej odpornými nemrznúcimi holými rukami tlačila snehové gule za golier. Ako tam bezmocne ležal vždy vedel, že raz sa jej pomstí. Keby len vtedy tušil, že pomsta bude mať formu manželstva.

Dnes už síce na detské starosti zabudol, pud prežitia mu ostal v podvedomí. Viola sa po dvoch týždňoch konečne z chuti smiala. Vstala, studenými rukami ho chytila za krk a vtisla mu bozk.

„Poďme domov.“

***

V aute ju už čakal vankúš, krabička lentiliek a mätový čaj. Nikdy nezabudol pripraviť všetko, čo k jazde potrebovala. Sadla si, odchlipla z čaju a z krabičky začala vyberať zelené. Kým sa dostali na hlavnú cestu už tvrdo spala. Dlhé nohy mala poskladané v zvláštnych uhloch a strapaté vlasy ju šteklili na nose. Jednou rukou jej ich odhrnul a v tichosti pokračoval v jazde.

Stále mu nešlo do hlavy, ako sa mu podarilo skončiť s touto ženou. Po strednej škole sa ich cesty na čas rozdelili. Keď sa opäť stretli, bolo všetko inak. On už nebol zakríknutý chlapček vo veste a Viola už nemala pohľad ako postrach Denis, ale iskru v očiach, ktorá mu nedala spávať. Sám sa čudoval, aké ľahké ju bolo zbaliť.

Narazili na seba, keď si Viola hľadala podnájom v Bratislave. Viktor bol na začiatku kariéry realitného makléra a mladej absolventke mal predstaviť niekoľko lacných garsónok na prenájom. Keď na stretnutie prišla Viola nemohol uveriť svojim očiam. Okamžite sa dohodli, že musia ísť večer na drink.

„Svet je malý, nečakala som, že narazím práve na teba.“

„Koľko rokov sme sa vlastne nevideli?“

„Naposledy keď som končila strednú školu, takže je to presne päť rokov.“

„Máš pravdu, takže už si stihla vyštudovať. A čo ďalej. Svadba? Deti? Máš frajera?“

Viola sa trpko usmiala. „Nič z toho, budem karieristka.“

Viktor sa rozosmial. „Ty určite. Tak do prvého snehu.“

Čím dlhšie sedeli tým viac sa zmazávali roky odlúčenia. Akoby ani neprerušili kontakt. Občas ho štuchla medzi rebrá, aby nezabudol, s kým má tú česť. Keď mu to spravila pri rozlúčke nezdržal sa a vrátil jej to.

„Ideš ešte hore na drink?“

„Jasné, prečo nie.“ Odpovedala jednoznačne Viola. Zdalo sa jej zvláštne, že ju volá na drink, keď doteraz sedeli v bare ale v týchto veciach bola vždy trochu pomalšia. A bola už trochu pripitá, tak prečo skončiť v najlepšom.

Aj keď z blbečka Viktora vyrástol naozaj pekný chlap, bol všetko iné len nie jej typ. Uhladený a elegantný, s precíznou manikúrou, blond vlasy tvorili dokonalý účes. Ako model z katalógu moderného manažéra. Takýchto mužov zväčša prehliadala a oni prehliadali ju. Ale s Viktor bol v prvom rade kamarát, aj keď niečo ju k nemu priťahovalo.

Sadla si na gauč a on priniesol poháre a víno. Ďalej pili a rozprávali sa akoby ani nemali skončiť. Jedna téma otvárala druhú, spomínali na starých priateľov. Viola bola čím ďalej tým viac opitá a teda odvážna. Ako sa rozosmiala na jednom z jeho vtipov predklonila sa až tak, že sa tvárou oprela o jeho hruď. Stačilo len zodvihnúť hlavu a bola v ideálnej pozícii. A on nezaváhal a pobozkal ju.

Netrvalo dlho a vyzliekli jeden druhého. Šaty sa v neurčitej konštelácii váľali na podlahe. Až keď jej rozopol podprsenku začalo jej dochádzať, že Viktor po nej celý večer ide. A vlastne aj ona po ňom.

Nebolo ťažké ju dostať. Ale udržať ju bola pre Viktora nesplniteľná úloha. Jedno ráno ležala v jeho posteli a o pár dní sa k nemu správala ako k známemu. Alebo mu poslala správu s nejakou hlúpou výhovorkou. Aspoň keby si dala námahu vymyslieť niečo originálne. Že teraz nemá čas a musí sa sústrediť na seba bol vrchol ľadovca a keď to čítal bolo mu trápne aj za ňu. Sto krát ju hodil za hlavu. Mal vždy dostatok obdivovateliek, načo sa trápiť pre jednu Violu.

Lenže vždy, keď sa opäť stretli, dopadlo to rovnako. Až raz Viola nevycúvala.

***

Zobudila sa až keď Viktor parkoval auto. Rozospatá sa rozhliadla a podpichla ho, či ešte nemôže niekam ísť, že chce ešte spať. Na druhú stranu, už sa tešila, že je konečne doma. Zajtra sa má vrátiť do práce a už s nevie dočkať kolegov a pracovného zhonu. Viktor sa už tiež tešil, že po dvoch týždňoch uvidí aj druhú Violu, tú v podpätkoch a šatách, ktoré dokonale kopírujú jej postavu. Miloval obe jej osobnosti. Možno aj preto, že nikdy nedokázal milovať len jednu ženu.

Kým sa rozospatá Viola potácala s prázdnym hrnčekom od čaju a malou cestovnou taškou, Viktor vyniesol všetku batožinu z auta. Veci zložil v predsieni, vyzul sa a zamieril priamo do kúpeľne. Zvrtol kohútikom a nechal vaňu napustiť horúcou vodou. Pridal soľ a pomohol Viole vyzliecť si šaty. Nahá vkĺzla do vane a namočila si strapaté vlasy. Tie sa jej uhladili a on sledoval, ako sa mu pred očami mení na tú druhú Violu. K výnimočnému okamihu priniesol ešte víno a sviečky. Vyzliekol sa, a pred tým, ako k nej skočil ešte jej pred očami zatočil penisom s príznačným pokrikom „wo-hoo“.

Viola sa rozosmiala, až jej z úst vyprsklo víno.

„Hmm, sviečky, víno, wo-hoo s penisom, tomu hovorím čaro okamihu.“

„Nepretvaruj sa. Ty si tiež úplná romantička.“ Kontroval jej Viktor. „Roman Tyčka, teší ma.“ Žartoval ďalej a gestom naznačil podanie ruky. Viola mu len vyplazila jazyk. Myšlienky jej zablúdili inde.

„Haló! Viola kde zas si?“ vyrušil ju po chvíli Viktor.

Viola sa strhla, akoby ju práve zobudil. „Len som sa zamyslela nad tým, čo mi dnes povedal ujo Fero.“

„Čo také?“

„Že aj keď som nezomrela, už navždy tam zostane časť mojej duše.“

„Už asi zostala. Každú chvíľu niekam myšlienkami uletíš.“

„Možno.“ Usmiala sa. „Neviem, ako to myslel. Aj cestou v aute som nad tým dumala.“

„Zlatko, ale keď premýšľaš, tak dosť chrápeš. Vedela si to.“

„Áno, áno. Asi som chvíľu aj spala, priznávam.“

„Dobre, tak povedzme, že chvíľu.“ Uškrnul sa. „A keď už je tu teda tá časť duše, čo neblúdi v horách, mám sa jej nejako venovať?“

Viola vystrčila z vody chodidlo a zamávala mu ním pred nosom.

„Masáž?“

***

Ráno pred prvým dňom v práci sa bola ešte prebehnúť. Vybiehala za tmy, keď bolo mesto ešte pokojné. Samozrejme, vždy preferovala les, ale aj behanie v meste malo pre ňu čaro. V horách musela sledovať každý svoj krok medzi skalami a koreňmi stromov, zároveň sa kochať výhľadmi, ktoré boli vždy iné, aj keď sa motala vždy na tých istých cestách. Tu v meste ju nič až tak nefascinovalo, pod nohami mala stále ten istý asfalt a už ani výtlky neboli to, čo kedysi. Hlava tak mohla pracovať na čom chcela. Či už premýšľala nad prácou, rodinnými spormi, či svojim vzťahom s Viktorom, vždy skončila s čistou hlavou. Jej hlava bola vždy potom ako malá elektráreň, len tíško bzučí a robí čo má. Problémy akoby ostávali v otlačkoch jej tenisiek na asfalte.

Dnes sa jej však mesto zdalo akési šedé. Ešte kým svietili nočné svetlá, mohla snívať v ich odraze. Brieždenie však zakryla ranná hmla. A v jej hlave sa myšlienky točili len okolo toho, čo jej povedal ujo Fero. Nech sa akokoľvek snažila, nevedela v tom nájsť význam. Veď polovica jej duše v tých horách už bola, vyrástla tam.

Ako dobiehala k jazeru už bola zmierená s tým, že túto záhadu nerozlúskne a musí to pustiť za hlavu.  O tomto čase sa tu stretávala partia miestnych otužilcov, ku ktorým patrila.

„Ale no pozrime sa, koho sem prináša severák! Našu chladnokrvnú beštiu.“ Privítal ju Martin.

Viola ho na pozdrav pobozkala na líce.

„Kde si bola stratená? Zlé jazyky už hovoria, že si takmer zamrzla.“

„Ja som ti hovorila, že viem prekvapiť.“

„Ale netáraj, veď ty máš kožu z neoprénu. A ideš sa aj okúpať s nami? Nemá to bez teba systém, nevieme, kto má ísť prvý do vody a posledný vyliezť.“

„Dnes Vám budem robiť plavčíka. Prišla som vás len povzbudiť a pozdraviť. Ešte nie som úplne fit.“

„Dobre teda, ale nabudúce sa už nevyhovoríš.“ Martin si vyzliekol aj posledný kus oblečenia a pobehol k brehu. Ešte jej zamával a pridal sa k asi desiatke kamarátov vchádzajúcich do ľadovej vody. Starí, mladí, ženy, muži. Bola to taká jej druhá rodina.

Ešte chvíľu stála na brehu a pozorovala, ako plávajú. Ich mrznúci dych sa zlieval do hmly nad jazerom. Od jazera zavial studený januárový vietor. V nose pocítila známu vôňu. Vôňu zasneženého lesa.

Telom jej prebehli zimomriavky. Bundu si zapla až ku krku a pomaly sa rozbehla smerom domov.