Časť druhá: Ultra je cesta (dlhá cesta)
Ako sme vystupovali z auta pred penziónom začuli sme z terasy vetu „My nefajčíme, my sme bežci“ a už sme vedeli, že sme dobre. Aj skupinka sediaca na terase spozornela, keď videli ako vyťahujeme z auta tenisky a bežecké batohy, tiež vedeli, že sme dobre. O desať minút sme už s novými kamarátmi hľadali telocvičňu, v ktorej prebieha prezentácia na preteky.
Posledné pivo
Nakoniec som sa na svoje prvé ultradobrodružstvo vybrala s kamarátom Škrabom, ktorý bol rovnaký ultrapanic. Len kým ja som pol roka nerozprávala o ničom inom, on o tom nepovedal takmer nikomu. Prevalilo sa to len v jeho rodine, ale pred kamarátmi zaryto mlčal a ja som ho do poslednej chvíle tiež kryla. Úloha to bola neľahká, lebo spoloční kamoši si začali automaticky spájať, že keď už ja idem bežať „ultra“, prečo by on nešiel. A tak som z mlčania musela prejsť k vysloveným lžiam. Nakoniec sa aj tak pred niektorými prezradil, niektorým vyvoleným to aspoň pár dní vopred konečne priznal. Každopádne všetko to stálo za to, že som teraz mala rovnako nervózneho parťáka.
Pôvodne sme mali v telocvični aj nocovať, ale vzhľadom na neistý stav po preteku sme sa rozhodli booknuť si dve noci v neďalekom penzióne. A tak sme teda tu. V izbe sme do pár sekúnd rozhádzali všetky veci a nebolo možné prejsť do kúpelne bez toho, aby si stúpil na kompresnú ponožku či energy gél. Vstávať sme mali skoro, štart pretekov bol ohlásený na 7:00. Večeru sme zmákli cestou sem, štartovacie balíčky sme mali prevzaté, ostávalo doriešiť raňajky a pobrať sa spať regenerovať.
Penzión to bol malý a rodinný, takže sme domácich pekne poprosili, či by pre štyroch ultraidiotov nepripravili raňajky na pol šiestu. Nadšení neboli, ale keďže sme sľúbili, že večer môžu ísť skorej spať, tak nakoniec privolili. Dali sme si ešte po pivku na lepší spánok a o deviatej večer už leštili chrupy na izbe. Škrabo síce sľuboval, že on skoro zaspať nevie, o desiatej už s ním nebolo reči.
Ešte pred tým sme pripravili všetko potrebné. Aby som na nič nezabudla, mala som plán batohu nakreslený. Na spodok pôjdu veci, ktoré snáď nebude treba ako lekárnička a bunda proti dažďu, potom náhradné ponožky a tričko, samozrejme hydrovak s vodou a navrch ešte rožteky s nutelou, ktoré sme večer na izbe natierali. Neviem síce úplne prečo, keďže občerstvenie bolo približne na každých 10 kilometroch ale tak vraví sa, že dobré je si aj chlebík nejaký zobrať. Do predných vreciek som ešte napchala fľašku s ionťákom, nabíjačku a malú powerbanku (vysvetlím neskôr), a pohárik na vodu. Vrecká na nohaviciach a tričku som využila na uskladnenie gélov, tyčiniek, želé cukríkov, magnézia a ďalších doplnkov.
Ale teraz už zhasnúť a spať. Zajtra to príde.
Ránečkooo
Budík o piatej ma vôbec nepotešil, ale premohla som sa vstať, aby som bola prvá v kúpeľni. Po základnej hygiene som kúpeľňu uvoľnila a išla si vyrábať účes do izby. Veľký deň, urobím si dva zapletané vrkoče, ako Pipi. Že o 5:10 ráno si viem predstaviť aj lepšie činnosti je síce pravda, ale dnes som chcela vyzerať. Nevravím, že som chcela vyzerať vyslovene dobre, stačilo aby to bolo zaujímavé. Vrkoče sa mi síce podarili, ale necítila som sa komfortne, tak som ich rýchlo rozplietla a normálne si vlasy zopla do gumičky. Mínus 15 minút spánku, super.
Obaja sme sa natiahli do pripravených bežeckých outfitov, natlačili lýtka do kompresných ponožiek a pobrali sa na raňajky. Základom sú sacharidy a tak som požula niekoľko chlebíkov s medíkom či džemom. Tak akurát aby som nebola hladná, ale nie príliš aby ma tlačilo brucho. Čoskoro sa k nám pridali aj naši nový kamaráti, ktorí nám oznámili, že vonku je podozrivo teplo. To nie je dobré znamenie, keď už o šiestej ráno pobehuješ v kraťasoch a tielku.
Všetci štyria sme sa natlačili do Škrabovho modrého šípu a presunuli sa na miesto štartu. On tu pár ľudí poznal, ja som sa musela spoľahnúť na moju schopnosť porozprávať sa aj so stromom. Netrvalo dlho a nasadili sme rúška a sformovali sme štartovací koridor. Necelých 150 bežcov, ktorí sa mali zúčastniť tohto šialenstva. Chcela som ešte pred štartom sformovať niečo múdre, čím popíšem fotku do instastorky. Môj mozog však vygeneroval iba „nasrať“.
Už len bežať
Ešte sme si dali so Škrabom ťukes pre šťastie a nechala som ho bežať. Očakávala som, že jemu to bude trvať o dve hodinky menej, takže nemalo význam s ním bežať ani prvých 100 metrov.
Vybehla som vo vlažnom tempe, ale stres mi dvíhal tep. To som ale iba odhadovala, keďže pre zabránenie stresu som si nevzala hrudný pás a na hodinkách mi namiesto tepu zobrazovalo aktuálny čas. Nepotrebujem vidieť, že po prvom kilometri mi to búcha Gangnam style. Jedným očkom som sledovala, kde sú naši nový kamaráti, ktorí chceli zatvárať podujatie a bežať na jedenásťhodinový limit. Aj keď som počítala s možnosťou, že dobehnem v poslednej sekunde a úplne by mi to stačilo, podľa môjho matematicky zdatného mozgu som to odhadovala na 10. A neskromne som si dovolila predstaviť aj možnosť, dôjsť to ešte o hodinu skôr. To už ale bola veľká teoretická abstrakcia.
Asi na druhom kilometri som dobehla chlapíka, čo si koledoval o moju spoločnosť. Mohla som mu rovno povedať, „Dobrý deň, volám sa vtierka a budem s tebou bežať“, ale nechala som ho ešte v sladkej nevedomosti. Začali sme smalltalkom o tom, že sme tu obaja prvý krát, len teda je som bola akože úplne prvý krát. On mal už čo-to odbehnuté, len keďže má doma tri deti, z toho jedno dosť čerstvé, nemal kedy trénovať a bol odsúdený užiť si to viac hodín.
Veľmi dobre mi padlo si aspoň chvíľu s niekým podebatiť a po prvú občerstvovačku na šiestom kilometri som s ním držala tempo. Cítila som ale, že predsalen je na mňa kúsok rýchlejší. Odpáliť sa na prvej desiatke som v pláne nemala, tak som ho nechala bežať. Lenže za občerstvením bol kopec, a tu som bola vpredu ja. Na rovine ma zas dobehol a v zbehu mi ušiel. Našťastie bolo tu pár ďalších bežcov a všetci sme boli na seba strašne milí.
Po čase sme vybehli na asfaltovú časť, ktorá zas mierne stúpala. Blížili sme sa k rodisku Juraja Jánošíka. Na hodinkách mi bliklo, že mám za sebou 14 kilometrov. Ha-ha, tak už len maratón. Prišlo mi to vtipné, tak som si hodinky odfotila a poslala rodinnej skupine. Výhodou pomalého behu je, že človek má čas aj pofotiť, poslať info o sebe. Moji rodičia ale ešte predvčerom netušili, na čo sa chystám. Nieže by som chcela byť tajnostkár ako Škrabo, ale keď som im to hovorila, tak ma zjavne nepočúvali. Až pred odchodom sa ma otec opýtal „a koľko to vlastne bežíš?“, tak som mu to teda prezradila. Aspoň nemuseli šok dlho spracúvať.
Kúsok za Jurajovým rodiskom som opäť dobehla môjho bažeckého parťáka, tak sme opäť chvíľu išli spolu. Po 19tich kilometroch nás čakalo ďalšie občerstvenie. Kým na tom prvom som sa len napila, tu som mala v pláne aj niečo prehryznúť.
„Jéj, tebe nechty ladia k poháriku.“, povedala mi dobrovoľníčka, čo stála pri bandaske s vodou. Tú istú vetu som počula ja na prvom stanovišti a tušila som, že to budem ešte dnes počuť. Napila som sa, ponúkla sa chlebíkom s rastlinnou nátierkou, tabletkou magnézia, kokakolou a nejakým keksíkom. Doplnila som si vodu do fľašky a rozhodla sa bežať ďalej. Už som tu bola štyri minúty, hádam aj stačí. Môj parťák sa ešte motal ale vyhodnotila som, že ma určite dobehne, navyše musím ísť niekam na trase cikať.
Najbližšie stanovište malo byť opäť v Zázrivej a uzatvárať tak prvý okruh. Pre záujemcov o toto podujatie, ktorí nie sú až tak ultrašibnutí, dá sa bežať aj táto trasa samostatne. Výhľadovo bola naozaj krásna. Aj napriek tomu, že parametrovo je to ekvivalent Kordíckeho extrému, bola omnoho príjemnejšia, kopcov bolo dosť ale neboli dlhé a strmé. Niekto by isto povedal, že behateľné. Ja som sa ale držala hesla, že každý vykráčaný kopec sa ti na rovine vráti. Až na pár miest, ktoré prezrádzali pohyb lesnej techniky bolo naozaj čo obzerať.
Cestu lemovali aj malé potôčiky a pramene vody, občas dobre padlo si osviežiť ústa aj tvár. Už som aj začala intenzívnejšie pozerať na hodinky, snažiac sa odhadnúť kedy zase budem jesť, keď sa mi pred očami rozprestrela malebná dedinka. Jediný problém bol, že bola podstatne nižšie ako ja, čo znamenalo, že ma čaká výdatný zbeh. A aj teda bol výdatný, ledva som prepletala nôžkami aby som niekde nezakopla a nevybila si zuby definitívne.
Ani neviem ako, ocitla som sa na križovatke pod našim penziónom. Dopravu usmerňovali dve dobrovoľníčky, ktoré zároveň mohutne povzbudzovali. So Škrabom sme sa o tom večer rozprávali, bol nadšený, akú skvelú trúbku so zvláštnym zvukom mali. Ja mi na to, „to bol moriak, čo stál za plotom na rohu“. Dievčina mala obyčajný klaksón, po jeho zaznení sa vždy ozval obrovský moriak a dal svoje intenzívne „hudri-hudri-hudri“. Nuž, ale len jeden z nás dvoch bežal takým tempom, že si stihol všímať takéto veci.
Tesne za týmto rozptýlením ma zas dobehol môj parťák a spoločne sme dobehli k futbalovému ihrisku, kde sme sa snažili nevnímať cieľovú pásku a sústredili sa na začiatok druhého okruhu. Jedným okom som skontrolovala čas na hodinkách a stopla si nejakých 5 minút, ktoré si dovoľujem tu stratiť. Čas som mala rovnaký ako na Kordíkoch, len tu ma ešte čakalo 30km. Pocitovo som bola ale omnoho viac v pohode, takže som v kútiku duše pripustila myšlienku na celkom dobrý čas.
Zhodila som batoh, zobrala kolu a chipsy a prvý krát som si sadla. Domov som poslala správu s polohou. Sestra ma však informovala, že ona už vie, lebo poctivo sleduje online tracking. Nie úplne s nadšením som vstala, opýtala sa kade ďalej a vydala sa na cestu. Spolu so mnou aj môj parťák. Ten však po pár metroch vyhodnotil, že keďže beží okolo auta vyhodí nejakú záťaž, a že ma teda dobehne. Okej, hovorím si.
To pravé ultra
Tu sa skončila pohodička a skončilo aj značenie trate. Pokračovať sme mali po červenej turistickej značke. Na štartovom čísle sme mali prakticky umiestnené informácie o profile trate, občerstvení aj o farbe značky, ktorú máme kde hľadať. Kopec nabral sklon a teda som plynule prešla do chôdze. Potešilo ma, že aspoň miestnych turistov ešte obieham a v duchu som samú seba pochválila. Lenže tento kopec mal končiť až na Kubínskej holi.
Stúpanie bolo občas prerušené rovinkou, ale väčšinu času som len kráčala. A tak som využila príležitosť a skontrolovala som ako sa darí baterke na mojich hodinkách. Ešte to nebola katastrofa ale do konca by určite nevydržala. Človek občas musí hrať s tým, čo má a ja som si športové hodinky kupovala ešte v čase, keď som o nejakom „ultra“ ani nechyrovala. Kupovať hneď nové mi prišlo príliš jednoduché a mojej peňaženke ako úplná blbosť. Tak som za pár eur kúpila powerbanku vo veľkosti rúžu a v polovici behu hodinky zložila z ruky a normálne ich nabila. Keď to nemáš na Strave ako by si ani nebežal.
Rúž sa mi už teda z pochopiteľných príčin do batôžka nezmestil a tak som stavila na taký ten, čo vydrží vraj celý deň. Ak s ním prídem až do cieľa, možno si pomyslia, že možno sa taká narodila. Teraz mi už však krivilo úsmev, stúpanie bolo stále náročnejšie a sily ubúdali. Chcela som nahliadnuť do mapy, aby som zistila, kde sa asi nachádzam. Vybrala som telefón a zahliadla správu od sestry, že podľa online trackingu je Škrabo len pol hodinu predo mnou, teda bol v Zázrivej. Ešte spokojnejšia som bola, keď mi mapa ukázala, že už mám väčšinu stúpania za sebou. Tesne pod vrcholom ma dobehla jedna baba, ktorú som už na štarte tajne obdivovala ako je pekne nahodená. A potom ešte skupinku turistov, čo práve krájali slaninu a pozerali na mňa ako na pristátie mimozemšťanov.
Hodinky mi zahlásili 37 kilometrov a konečne sa mi podarilo nadviazať vizuálny kontakt s občerstvovacou stanicou na najvyššom bode dnešného bežíku. Od začiatku som sa tešila, že tu bude vianočka. Na moje maximálne potešenie tu vianočka nielenže bola, bola ešte natretá hrubou vrstvou nutely. Prvú som do seba natlačila v priebehu sekundy a už som sa aj otáčala po ďalší kúsok. V tom som ale uvidela kyslé uhorky. Pozerám na ne ako pedofil do kočíka. Potom zase na vianočku. Na uhorky, na vianočku, na uhorky, preboha čo chcem? Vianočku? Uhorky?
Chcem to spolu! Rozhodol sa môj mozog a tak bez hanby beriem kúsok vianočky s nutelou a elegantne naň kladiem kyslú uhorku. Na posielanie hlbších odkazov domov som už príliš unavená, tak len cvaknem túto delikatesu a pošlem sestre s komentárom, že presne takto sa cítim. Sadla som si a ponaťahovala nohy. Prísediaci záchranár sa ma opýtal, či si ich nechcem dať za hlavu. A skoro som si aj dala, aj sa chudák zľakol, že ma bude musieť znášať dole s natrhnutým trieslom. Občas ma tá moja hypermobilita baví.
Kríza-nekríza, musí sa bežať ďalej. Pomáha mi pocit, že najhorší kopec mám za sebou, aj keď nejaké menšie ešte určite zažijem. Bežkám si chvíľu po hrebeni, potom vbehnem do lesa. Krásny lesný zbeh ma aspoň baví. Aj video si natočím, také to influencerské ako počas behu rozprávam svoje pocity. Ale nikomu som ho neukázala, lebo moje pocity sú, že ma bolí tuk na zadku a chce sa mi nadávať.
Áno, viem, že každé kilo pri behu zaváži a odvážne behám s väčším zadkom, ale že okolo 40teho kilometra už bude taký vytrasený, že ma bude bolieť som nečakala. Nohy boli celkom OK, pľúca spokojné ako nikdy, len ten tuk bolel s každým krokom.
Z pochmúrnych myšlienok ma zas vytrhol môj parťák. Že som doteraz nespomenula jeho meno? No to bude tým, že som ho doteraz nevedela. Pomedzi iné debaty nebol čas na zoznamovačky. Volá sa teda Vlado a zas sa dostával do vedenia vďaka rovine a zbehom. Nešli sme spolu dlho, nohy mi nespolupracovali, tak som ho po chvíli poslala napred a myslela si, že už ho nestretnem.
A práve tu som sa začala opúšťať. Viac som kráčala ako bežala, motala som sa a hlavu som už nevedela udržať v kľude. Zachránila ma moja sestra, ktorá celý deň sledovala kde sa nachádzam. Cez hlasové správy ma informovala, že Škrabo je už na poslednej občerstvovačke, že to určite dám, že mi to ide skvele a že malý synovec mi silno drží palce, aj keď to asi skôr len bije svojimi malými pästičkami. Každopádne mi to veľmi pomohlo.
Ani mi nestihlo doviať signál na odoslanie poslednej správy a už som znova zahliadla Vlada. Krútil hlavou pri smerovníku a zvažoval kde je asi trasa. Ja som našťastie mala aj online mapu, tak som už v predstihu poznala správny smer. Mapy.cz sa stali mojou obľúbenou aplikáciou už dávno a opäť nesklamali.
Pokračovali sme zase spolu, už ani neviem o čom sme sa debatili, sústredila som sa na trať, ktorá podľa nákresu na štartovacom čísle prechádzala do posledného stúpania. Turistickú značku nahradili fáborky, keďže táto trasa zjavne nepatrila k vyhľadávaným. Bolo vidno, že len nedávno sa niekto pokúsil vyčistiť aspoň akú-takú cestu čučoriedčím. Zúfalstvo z toho, že som paličkami len tak bezmocne šúchala po kríkoch vykompenzovalo občerstvenie lesnými plodinami. Snáď nebudú chýbať miestnym chlpatým obyvateľom.
Inak no – medvede a diviaky, téma sama o sebe. Pár divých svíň som počula pred malou chvíľou, ešte kým som bola sama. Boli za stromami, ale jasne som rozoznala ich diskusiu. Predstavujúc si túto situáciu doma v obývačke by som si nakakala do gatí, ale vystavená priamo situácii som konala nečakane logicky. Proste som si povedala, že oni sú tam, ja som tu, každý máme svoju cestu a ideme ňou kam treba. A ešte vždy tu bola možnosť, že je to halucinácia.
Kríza
Už počas tréningov som zistila, že nie je dôležité koľko idem bežať, dôležité je, na koľko si nastavím hlavu. Ťažké to začne byť až vtedy, keď zacítim cieľ. Vtedy ma už trápi čas, prichádza únava, telo už chce ten pocit cieľa. V jednom tréningu sa mi podarilo tento pocit oklamať a predcieľová kríza neprišla, to som ale bežala 31 kilometrov a ešte na tridsiatom uvažovala, či to nepotiahnem na maratón. Dnes som už takáto odolná nebola. Prichádzali prvé myšlienky na finiš a to som ešte neprešla poslednou občerstvovačkou.
Na chvíľu som ich zahnala, vytiahla Vlada do posledného kopca a v zbehu sa rozhodla ho už nepustiť. Po brázdení čučoriedčia sme sa dostali do lesa, kde nám zas popadané stromy robili prekážkovú dráhu. Bolo ich toľko, že som ich ani nezačala počítať, len moje nohy plakali pri každom. Radiť sa jedna za druhú ešte vedeli, ale dodatočné povely ich už ničili.
Čo ma deptalo viac, bol rozdiel v nameraných kilometroch na hodinkách a v tom, koľko ich malo byť na predchádzajúcej stanici. Podľa mapy mala byť tá posledná na 47mom kilometri, ale odvodila som si, že ju uvidím až keď GPS ukáže 49. A to malo byť ešte dlho. Na moju nekonečnú radosť sa tie dva kilometre dorovnali a naozaj sa ukázala na tom kilometri, na ktorom sa mala.
Sadať si nebol čas, chceli sme to už doklepať. Dopĺňať hydrovak na deväť kilometrov mi už prišlo zbytočné, tak som doliala vodu do malej fľašky a vypila tekutín, čo sa do mňa zmestilo. Ešte nekoncepčne napchať líca nejakým jedlom a bežíme ďalej. Samozrejme som sa vybrala zlým smerom. Dobrovoľníci ma ale rýchlo spacifikovali a nasmerovali na trať.
Počasie na dnešný beh vyšlo úplne ideálne. Bolo príjemne teplo, ale slnko nepálilo, dažďu síce viseli nohy ale nakoniec poslal len pár kvapiek. Všetci bežci prišli do cieľa čistý. Až teda na jeden prípad. Na druhý deň pri balení Škrabo silno uvažoval ako som si mohla v týchto podmienkach kompletne zablatiť tenisky a ešte aj paličky. Nuž, tak niekde v týchto miestach bola jedna rozsahovo väčšia mláka. Teda koľaje od auta naplnená vodou. Stredom sa tiahol zdanlivo suchý pás hliny. Zdanlivo. Bola to pasca. Noha mi vbehla po členok do mäkkého blatíčka. Ešteže som to paličkami vycentrovala a neprišla s hnedým zadkom.
Niekde v týchto miestach, sme sa s Vladom dohodli, že už keď sme to vydržali doteraz spolu, už sa dotiahneme do cieľovej rovinky. Taktiku sme vyladili k dokonalosti, v každom kopčeku som zabrala ja, nechápem že som stále vládala, na rovine som sa nechala predbehnúť a len sledovala dve kompresné ponožky predo mnou ako sa v rytme striedajú. Moje nohy šli na automat. Ostávali mi posledné malé radosti:
– Aha, aha! Mám 50 km! Moja prvá 50ka v živote!
– Aha, veď sú skoro štyri hodiny poobede. Bežíme od siedmej rána. Veď v práci tak dlho nebývam.
A niekde v týchto miestach sa mi podarilo ťuknúť Škrabovi správu, že už som na poslednom úseku a zagratulovať mu k dobehnutiu. Sestra si úlohu informátora plnila poctivo, takže som vedela, že už je v cieli a pohodlne prekonal 8 hodín, ktoré som mu nanútila ako cieľ. Neviem kedy si správu prečítal, ale až kým som sa neobjavila v cieli trápil si hlavu tým, ako a kedy som ho začipovala, že mám tieto informácie. Ako keby nevedel, že mám v tíme dve prvotriedne stalkerky. O to horšie, že jedna je moja sestra a druhá moja Linduška.
Už len zbeh
Už keď ťa opúšťajú sily, morálka, nervy a tuším aj môj pes už na mňa zabudol, držala som sa nad hladinou len tým, že už len dole kopcom.
Ale keď si myslíš, že už bude dobre, organizátori pretekov si na teba vymyslia nejaké milé prekvapenie. Napríklad, že toto nebol zbeh, ale zoskok. Keby trať otočia tak do tohto kopca potrebujeme horolezeckú výstroj. Akože, keby ráno vstanem, rozbehám sa, rozcvičím, tak by som to možno zoskákala ako laň. Keď máš ale namiesto nôh dva telefónne stĺpy, musíš zapojiť kreativitu. Opäť ma z maléru vytiahli paličky, tento raz v úlohe barlí, a pomaly som na nich zoskakovala meter po metri.
Už keď si hovoríš, že ten zbeh sa začína mierniť, príde ďalšia rana. Baba, čo nás pred chvíľou obehla nám šla oproti. Vraj sme zle. Pomýlili nás fáborky asi z iného preteku a ocitli sme sa na cykloceste. Zachovala som rozvahu a opäť vytiahla mapu. Cez kríky som previedla zvyšok skupiny naspäť na turistickú značku. Bežkyňa bola odhodlaná držať sa nás až do konca, ale keď videla môj „štýl“, rozhodla sa radšej ukončiť to rýchlejšie a v pár sekundách nám ušla.
Zbeh bol opäť strmší a tento krát aj kamenistý. Už by som sa aj vážne začala opúšťať, keď sa nám pred očami ukázala veža Zázrivského kostola. Cieľ je blízko!
Kým som si uvedomila čo sa deje, videli sme cieľovú bránu. Namiesto dobehu sme ale zastali, neistí kade vlastne pokračovať – priamo? Alebo ešte dookola? Moderátor si nás ale všimol a kývol na nás, že dobre ideme. Posledných 20 metrov dole kopcom! Vlado ale opäť zastal. Tentokrát už preto, že mi asi pred hodinou oznámil, že z nás dvoch vyhrám ja. A ja som už nemala silu hrať sa na dobrého človeka a dohadovať sa. Rozbehla som sa k oblúku, ktorý som pred deviatimi hodinami a štyridsiatimi minútami prebiehala v opačnom smere.
V cieli ma už čakal Škrabo a ja som sa mu hodila okolo krku. Je to tam! Silno som ho vystískala, aj som chcela pustiť slzu šťastia ale na to som už bola dehydrovaná. A to bola asi posledná sila, ktorú som v sebe našla. Nasmeroval ma ľahnúť si na ihrisko a vzal mi číslo, že mi ide po kofolu.
Kým som sa zvalila, ešte sa mi zazdalo, že mi vravel niečo také, že si už dal pivo a teda naspäť šoférujem, ale hovorila som si, že to sa mi muselo isto len zdať.
Ležiac tu na tráve som zažila najväčšie fyzické dno v živote. Žiadne doterajšie preteky, zážitok ani strata vedomia a vybité zuby neboli sprevádzané takou slabosťou. Nevedela som, či budem zvracať, nevládala som držať otvorené oči, sadnúť si. Kofolu som si len naliala do úst ale ani piť som nemohla. Škrabo pokračoval v nosení občerstvenia, ale ani zázračný potréningový nápoj sa u mňa nestretol s úspechom. Keď mi šiel po vegánsky guláš, hovorila som si, že aj večer studený bude hádam dobrý.
K môjmu telu teda položil ďalší pohár s gulášom a dva krajce kváskového chlebíka. Najprv sa naň pozrelo len ľavé oko, potom aj pravé. Môj slabý čuch zaregistroval príjemnú vôňu. No, však len ochutnám. Pomaly som pritiahla pohár s polievkou k sebe a okoštovala. Musel to byť onakvejší guláš, lebo po prvej lyžici sa mi popravilo a už vo mne mizol. Výdatne som ho zaliala kofolou a ešte som aj Vladovi vyžrala hranolky.
Som späť! Teda až na nohy. Tie som našla až ráno.
Tak, toto bolo moje prvé ultra. Verím, že nie posledné. Ešte je veľa kútov, ktoré by som chcela pobehať. A po takom výkone by sa hodila nejaká motivačná oná. Niečo o tom, čoho je človek schopný, ako som sa za šesť rokov z dvoch kilometrov a týždňovej svalovice prepracovala až na toto. Ale ja ti neviem, nehrala mi v hlave zvučka z Rockyho. No v hlave mi hralo, treba sa pripraviť na to, že mozog si počas takéhoto zážitku vyberie svoj playlist a vydoluje ho z hlbín dávno nepoznaných. A zvyčajne je to o dvoch až troch skladbách, ktoré idú dookola. Mne išli dve. Alane od Wes, kde Zdeno z Popradu našiel text „mám malé lietadlo“. A Spolu od AMO a Polemicu. A tým by som toto rozprávanie uzavrela.
„Vydržím viac, vydržím stáť, hlavu mám hore sa nemusíš báť …“
