Poviedka: Čakanie

Keď prišla do práce, bolo všade ešte ticho. Len horúci čaj na Ivaninom stole naznačoval, že ranné vtáča tu už je. Viola väčšinou prichádzala prvá, s výnimkou dní, kedy sa šla ráno otužovať. Vtedy ju predbehla asistentka Ivana. V kancelárii ich bolo spolu päť, zvyšok tímu si obvykle dával načas.

Viola pracuje vo firme, ktorá sa venuje rekonštrukciám luxusných domov a bytov. Spolu s kolegom Michalom majú na starosti technickú časť návrhu. Vždy bola hlava na statiku, takže jej návrhy nikdy nemali problém prejsť posudkami. Michal bol zas typický introvertný detailista. Hovoril málo ale jeho práca bola precízna. Nik nechápal, ako môžu oni dvaja spolupracovať, keďže boli úplne opačné osobnosti, napriek tomu to fungovalo.

Zvyšok tímu dopĺňali dizajnéri Lukáš a Natália. Dvaja hipíci so sójovým latté. Obaja boli tak správne umelecky narušení, viedli zvláštne konverzácie, nosili nezvyčajné oblečenie a ich práca bola autentická. Viola si ale ľudsky rozumela najviac s Ivanou. Aj napriek tomu, že okrem dokonale upraveného zovňajšku ich nespájalo nič.

Ivana je typické mestské dievča, v piatok smerujú jej kroky priamo na najbližší večierok. Čím prestížnejšia spoločnosť, tým lepšie. Žije sama v byte v centre a jej vzťah k prírode vystihuje traumatický zážitok, ako sa stratila v parku. Viola zas nikdy nechápala koncept piatkovej konzumácie alkoholu. Nieže by bola abstinent, ale vždy sa buď opije tak, že kým začne zábava zaspí na stole, alebo sa tak kontroluje, že zábava ani nezačne. Napriek všetkému sú tieto dve na jednej vlne.  

Viola si sadla za stôl, naučeným pohybom zapla počítač a pár minút premýšľala, aké asi má heslo.  Bude to chvíľu trvať, kým sa zorientuje a zistí, čo tu vlastne robí. To už prišiel aj Michal. Napriek jeho povahe bolo vidieť, že sa z jej návratu úprimne teší.

Hipíci  sa ukázali ako poslední, aj deväť hodín ráno bolo pre nich nepredstaviteľne skoro. V rukách nemohla chýbať káva, tak si Viola rýchlo urobila espersso z firemného kávovaru a rozhodla sa pre prestávku na pokec. V tom sa rozleteli dvere.

„Väčšieho kokota som ešte nezažila.“ Bez servítky a nie práve potichu zahlásila prichádzajúc Ivana.

„Čo tak radšej povedať, že šéf nepatrí práve k najbystrejším?“ sucho skonštatoval Michal.

Viola sa len smiala, ako jej toto chýbalo.

„Prepáč, že som narušila tvoj mravný vývin Miško, ale čaj už mám studený a mám za sebou dvojhodinovú prednášku o zoraďovaní šanónov.“ V tom sa ale zarazila. „Viola! Snehulienka sa nám vrátila! Vitaj naspäť, sme radi, že si v poriadku.“

„No, že si ma aj všimneš, drahá.“ Objali sa.

Meno Snehulienka jej Ivana vymyslela už dávno. A nebolo to len prvoplánovo preto, že Viola miluje zimu. Ona aj naozaj vyzerá ako Snehulienka. Tvár bledú ako sneh lemujú dlhé vlasy, čierne ako eben. Plné pery rada nosí namaľované rúžom vo farbe krvi. A oči majú ten najstudenší odtieň modrej, aký sa len dá predstaviť. Keď niekoho prebodne pohľadom, je to vlastne dokonalá vražda cencúľom.

„Chýbala si nám. Dnes ťa nepustím samú na obed, musíme toho veľa prebrať.“

„Dobre, rada urobím výnimku.“

„Super, len ešte musím dokončiť nejaké podklady pre toho ko… pardon, šéfa.“

„Samozrejme, ja snáď do obeda zistím, čo tu vlastne robím.“

***

Ranná hmla už dávno nepanovala mestu a vystriedal ju mrazivý slnečný deň. Slnko sa im odrážalo od štýlových okuliarov a Ivana s Violou si vykračovali po meste, v rukách polievky v kornútiku, smerovali do obľúbenej kaviarne.

„Takže to si tam vážne takmer umrela?“

„Vraj áno, mala som šťastie, že ma našiel kamarát. Bola som nejaký čas v bezvedomí.“

„Ja som sa skoro zbláznila, keď si mi písala, že ležíš v nemocnici. A ty pohoda, len tak mi oznámiš, že ti mám nahodiť PéeNku. A pritom tam ležíš skoro zomretá. O prsty si skoro prišla! Ukáž ich.“ schmatla Ivana Violinu ruku. Tenké prsty boli všetky, no nakrátko ostrihané nechty neladili k zvyšku Violy. „Dievča, ty potrebuješ manikúru!“

„Áno ja viem, nemala som na všetko čas.“

„Ale ja áno, zajtra si nerob plány na obed, pôjdeš k mojej manikérke. Ja som vedela, že to takto dopadne. A na stredu máš kozmetiku a obočko.“

„Ty si poklad Iva.“ Naznačila jej vzdušný bozk. „A už dosť o mne, žijem, som tu a som zvedavá, čo si ty zatiaľ stihla povyvádzať, kým si nebola pod dozorom.“

„Ja?“ zagánila Ivana. „Ja som vždy slušná, milá a cudná, veď vieš.“

„Veď práve, že viem.“ Viola neudržala smiech.

„Dobre, dobre. Vlastne dosť nuda tu bola. Ešte v ten víkend čo sa ti to stalo som mala rande s tým Petrom, čo som ti ho spomínala, potom sa už neozval.“

„Akože neozval?“

„No nedala som mu na štvrtom rande, tak sa vyparil.“ S trpkým úškrnom zhrnula Ivana situáciu.

„Už som trochu mimo, ale pravidlo troch rande už nefrčí? A vôbec, kto si a čo si urobila Ivane? Nemohol byť až taký škaredý!“

Ivana sa rozosmiala. „Tieto tvoje komentáre, ďakujem. Práveže vôbec nebol škaredý, naopak, páčil sa mi až príliš na to, aby som sa s ním vyspala a nezavolala mu. Vieš, rozumeli sme si vo viacerých veciach, úplne ako keby sme sa poznali roky. A zrazu nič. Keď mu skúsim napísať, tak mi odpíše ale len tak formálne, bez nejakej emócie. Neviem prečo. Ale myslím, že sa mu už nechcelo čakať.“

„Ja ťa nespoznávam Iva. Ale je to naozaj zvláštne, žeby zahodil takú šancu, len preto, že musel čakať?“

„Viem, mäknem. Celý čas si myslím, aký mám nadhľad, ale asi aj zo mňa bude romantička.“

Viole opäť ušli myšlienky a zahľadela sa do prázdna.

„Viola? Kde si?“

„Prepáč Iva, od tej nehody sa mi stáva, že sa takto stratím v myšlienkach. Už som tu, počúvam ťa.“

„Ale kam si sa stratila?“

„Neviem, ujo Fero, ktorý ma našiel mi povedal, že časť mojej duše ostane v horách, ale neviem vôbec, či to nejako súvisí.“

„A to si akože teraz myslela na to, ako beháš po horách?“

„Práveže nie, len vždy, keď niekto povie to slovo …“ povzdychla si.

„Aké slovo? Čo som povedala?“

„Romantička. Aj Viktor ma stým včera vykoľajil.“

„Čo je na ňom zlé? Či už si teraz horská, tvrdá žena, čo neuznáva romantiku?“ podpichla ju Ivana.

„Prestaň, práve naopak, len mi nejako veľmi po rozume chodí Roman. Vôbec neviem, prečo má také blbé meno.“

„Roman? Ten Roman, s ktorým chodievaš na všetky tie tvoje zvláštne výlety a preteky?“

„Áno, ten Roman.“

***

Viola odchádzala z prednášky s bolesťou hlavy. Ledva šúchala nohami po chodbe školy a v hlave si opakovala povinnosti, ktoré ju čakajú. Na dlhú dobu ju nečakalo nič pozitívne, len povinnosti a skúšky. Zamyslená si nevšimla, že chodba končí a mala by odbočiť na schodisko, tak nabúrala do steny. Ešteže sa šuchtala tak pomaly. Na tvár sa jej nalepil leták. Strhla ho a začala čítať.

Leták pozýval študentov na spoločnú turistiku. Akcia sa mala konať už budúci víkend. Viole zasvietili oči. Aj napriek povinnostiam si povedala, že jeden deň oželie a vyčistí si hlavu. Z vrecka vytiahla mobil a zavolala na číslo z plagátika. Akcia bola plánovaná už od začiatku semestra, všetci, čo chceli ísť už boli prihlásení. Našťastie sa práve jedno miesto uvoľnilo. A tak sa ani nenazdala a sedela v autobuse.

Cestu viac-menej prespala, nikoho nepoznala a dievča, čo si k nej prisadlo si okamžite založilo slúchadlá, čo znamená, že nemá záujem o konverzáciu. Výlet organizovali štvrtáci a väčšina účastníkov bola jedna partia. Okrem nich tu bolo pár dvojíc, či trojíc, ktorí sa držali vo svojich bublinách. Viola len tak obstávala popri nich, nevedela sa zaradiť k nikomu do konverzácie,  a tak len dúfala, že si všetci zvládnu vybrať ruksaky aby sa konečne pohli.

Traja chalani, ktorí to celé vymysleli povedali niekoľko organizačných pokynov a celý výstup odštartovali. Od parkoviska sa tiahla celá skupinka, na jej čele títo traja chalani. Viola si našla miesto niekde v strede. Stále sa jej však nepodarilo s nikým nadviazať rozhovor, všetci boli zahrabaní v tých svojich, tak len kráčala a vychutnávala si prírodu.

Čím dlhšie išli, tým jej viac zavadzali ľudia zo skupiny. Keď bola možnosť, vždy niekoho obehla. Celý život behala niekde po kopcoch, takže mala lepšiu kondičku ako spolužiaci, z ktorých veľa ani netušilo kam dnes idú. Podľa látkových tenisiek ich ihneď zaradila. Pokrútila hlavou a predbehla ďalšiu dvojicu.

Skupina sa čím ďalej tým viac trhala, vzadu zaostávali takí, čo nakoniec hore ani nevyšli. Viola už bola úplne vpredu a pokračovala svižným tempom. Z troch organizátorov  boli na čele už len dvaja, keď ich predbiehala jeden to práve vzdával. Potreboval sa vydýchať.

„Hej ty! Nerob si z toho preteky!“ zakričal na ňu Roman.

„Ja?“ otočila sa Viola, ale neprestala kráčať.

„Áno ty, kam sa ženieš?“

„Veď doteraz ste udávali tempo vy. Ja len v kľude kráčam hore.“ Ešte raz sa otočila a šibalsky naňho žmurkla.

Viac už nikto nehovoril. Skupina už nemala šancu ich dobehnúť. Ani jeden z nich nepriznal, že sa preteká, ale obaja kráčali stále rýchlejšie. Viola prepletala nohami, už sa ani nestíhala pozerať okolo seba. Vrodená súťaživosť ju hnala dopredu. Roman s ňou ledva držal krok, ale nemal v pláne nechať ju vyhrať. No nemal šancu, ako uvidela vrchol ešte pridala a zvíťazila v tejto neexistujúcej súťaži. Za malú chvíľu na vrchol vybehol aj zadýchaný Roman.

„Ty si čo zač?“ opýtal sa jej lapajúc po dychu.

„Viola, teší ma.“ vystrčila ruku na zoznámenie.

„Roman. A práve si mi zničila ego.“

„Nebuď smutný, pozri sa kde je zvyšok skupiny.“

„Máš pravdu, si ozaj dobrá. Často chodíš na hory?“

Kým prišiel zvyšok skupiny, zistila, že Roman je rovnaký maniak ako ona. A že tiež mu chýba dobrý parťák, lebo však videla tých jeho kamarátov ako sa šuchtali. Pomedzi rozhovor sa pristihla, že Roman sa jej páči. Vysoký a šľachovitý, tmavé vlasy mal rozstrapatené do všetkých strán. A na tvári mu bolo vidno, že je ošľahaný horským slnkom a vetrom. Pripomínal jej chlapov zo všetkých tých filmov o horských nosičoch, ktoré zbožňovala.

Aj ona mala pocit, že sa mu páči. Bol neskutočne ukecaný, takže nemusela rozmýšľať nad svojim prínosom do konverzácie, len odpovedala na otázky a počúvala jeho príhody. A pozerala sa, ako sa mu robia vrásky okolo očí keď sa smeje. Ešte skôr, ako sa na vrchole objavil niekto zo skupiny stihol ju zavolať do baru. Budúci týždeň idú zresetovať hlavy s partiou. Viola okamžite súhlasila.

V deň D bola nervózna už od rána. Ešte pred odchodom do školy stihla vyhádzať všetky veci zo skrine a nakombinovala asi desať outfitov. V škole síce fyzicky sedela, ale hlavu mala úplne inde. V žalúdku povestné motýliky a srdce jej búchalo ako splašené. Cítila sa ako keď mala štrnásť a išla na prvé rande. Ani pri bývalom frajerovi nebola takáto hotová. Bolo to tým, že za tú krátku chvíľu čo sa poznali v Romanovi uvidela dokonalú polovičku samej seba. Mal všetko, čo chcela.

„Viola, nepanikár. Volá ťa iba von, nie je to rande. Ale prečo inak by ma volal? Je toto možné? Chalan mojich snov a ja sa mu páčim. Teda asi sa mu páčim. Čo ak sa mu nepáčim? Možno ma volá len ako kamošku. Mám tam vôbec ísť? Ja ho vlastne ani nepoznám. Čo ak je to nejaký úchyl. Ale to už preháňam, nemôžem byť ako moja mamka.“ A toto stále dookola išlo vo Violinej hlave. Až kým sa konečne nezačala pripravovať.

Keď bola so svojim výzorom spokojná, vykročila do ulíc. Čierne vlasy natočené v nedbalých vlnách, na perách rúž vo farbe krvi a šaty krátke tak akurát, aby sa cítila trochu ako dáma a trochu ako štetka. Dokonalé.

Keď vošla, Roman s partiou už sedeli v bare. Asi tucet ľudí, z ktorých rozoznala Romana a zdá sa aj chalanov, ktorí boli na výlete. Hneď ako ju zbadal vyskočil zo stoličky a išiel ju privítať. Na pozdrav jej dal letmý bozk na líce.

„Poď, zoznámim ťa. Chalanov z výletu si snáď pamätáš, aj keď si ich obehla ako kométa, toto je Vlado, Zuzana, Mišo, tamtých vzadu ti predstavím potom, aj tak si všetkých nezapamätáš. A toto je moja priateľka Evka.“ postrčil dopredu drobnú blondínku.

Viola v tom momente akoby sa stratila zo svojho tela. Akoby jej duch odrazu lietal nad hlavami, akoby sa tej situácie ani nezúčastnila, len ju sledovala. Na sekundu zmeravela, nohy jej stŕpli, motýle v žalúdku sa zmenili na roj švábov. Rebrá akoby boli obrovským zverákom, ktorý jej stláčal všetky orgány. Mala pocit, že čas stojí. Chcelo sa jej kričať, hodiť niečo o zem, rozplakať sa a ujsť. V realite však automaticky podala pravú ruku dievčine.

„Viola, teší ma.“

Zo všetkých síl sa sústredila na to, aby na nej nebolo vidno čo práve prežíva. Karhala sa, že to mala tušiť, nemala si stavať vzdušné zámky.

Zachránil ju barman, ktorý práve doniesol tácku plnú poldecákov. Jeden do seba hodila a ako prázdny pohárik buchla o stôl, nahodila úsmev číslo päť a zapojila sa do najbližšej debaty. Vyplače sa potom, teraz je hlavné zachovať si tvár.

***

„Tak to máš môj obdiv, ja by som mu tam asi urobila scénu.“ Skonštatovala Ivana. „A vôbec, ako si to zvládla, ani na záchode si sa nebola vyrevať?“

„Ja vlastne ani neviem. Dosť som sa vtedy opila. Zobudila som sa v Romanovom byte, ale v izbe jedného z jeho kamošov. Vôbec neviem ako sa to stalo, matne si pamätám čo sa stalo, ešte bol asi o hlavu nižší odo mňa. Skoro som sa prepadla od hanby.“ Priznala sa Viola a odchlipla si z kávy.

„Snehulienka!“ pohoršene ale zároveň pobavene vykríkla Iva. „Takže s trpaslíkom?“

Viole skoro vyprskla káva z úst. „Vidíš, vlastne za tých sedem rokov som aj sedem trpaslíkov nazbierala.“

„Ako? Akých sedem rokov.“

„Sedem rokov som v podstate čakala a dúfala, že Roman sa predsa spamätá a zistí, že miluje mňa.“

„Počkať ale nemal frajerku?“

„Mal, lenže tak každý druhý mesiac novú. A pomedzi to sa aj medzi nami čo-to stalo.“

„Ja ťa nespoznávam. Prečo mi takéto veci hovoríš až teraz. Bola som v tom, že Viktor je snáď jediný chlap v tvojom živote.“

„Teraz už je. Ale musela som asi „zomrieť“ aby som sa odpútala od Romana. Viktora som dlho brala len ako také potešenie, až neskôr som pochopila mnohé veci. A ako som teraz „zomrela“ zase, tak akoby som bola zase späť. Aj keď si uvedomujem, že je to hlúposť. Dáva ti to zmysel?“

„Mne už nedáva nič zmysel. Zomrela? Kedy? Ako? To mi musíš všetko povedať!“ nástojila Ivana.

„Poviem ti to všetko, ale je to dlhý príbeh. A pozri sa koľko je hodín, nemáš už dosť problémov so šéfom?“

„Sakra!“ zahrešila Ivana, zamierila k baru zaplatiť za kávu a rýchlim krokom sa vydali naspäť do kancelárie.

Späť už kráčali bez slova, bolo počuť len dva páry podpätkov, ako v rytme klopú o chodník. Až keď vchádzali do budovy, Viola ešte poznamenala: „Ale nie je to zvláštne? Na Romana som čakala sedem rokov a zbytočne. Viktor na mňa čakal dva a nakoniec pozri na nás. A ten tvoj Peter, nepočkal ani na piate rande. A keby počkal, tak sa dočká. Ako máš vlastne vedieť, či máš ešte počkať, alebo už strácaš čas?“

Dole schodmi práve kráčal Michal: „Ivana, šéf sa ťa už nevie dočkať.“