Nedeľu venovala otužovaniu. Zima sa pomaly skončí a ona ani nezačala. Už jej chýba celá tá partia na čele s Martinom. Každú nedeľu sa schádzali o 9:30 na brehu jazera. Stačilo prísť, vždy tam niekto bol. Viola chodila málokedy, lebo väčšinou víkendy trávila mimo mesta, keď však ostala tak sa rada pridala. Pripadalo jej to, že celé to otužovanie nerobí tak pre zdravie ako pre tú srandu.
Ani vlastný manžel jej nerozumel, ani najbližšia rodina. A o to ju to viac bavilo, každé nechápavé pokrútenie hlavou bolo pre ňu symbolom uznania. Jej výhoda bola, že chlad ju nikdy zvlášť nerozhodil. Ísť však plávať do vody, ktorej teplota sa blíži k nule je už výzva aj pre silnejšie povahy. Na ten pocit si treba zvyknúť. Musela sa naučiť, ako dýchať, ako precítiť chlad a nechať sa ním na chvíľu ovládnuť. A potom nechať svoje telo znova produkovať teplo. Ten pocit je neopísateľný.
Auto zaparkovala neďaleko brehu a ďalej kráčala pešo. Na chrbte mala malý ruksak, ktorý ukrýval len uterák, suché spodné prádlo, šľapky a kus igelitu. Bundu nechala v aute a kráčala len vo svetri. Na nohách staré vyťahané legíny a teplé snehule. Nohy v teple sú základ. Vlasy si vypínala do drdola, aby si ich nenamočila a pred chladom ju chránila tenká bežecká čelenka, čo dostala na posledných pretekoch, kde Romanovi pomáhala s organizáciou.
Od jazera už na ňu mával Martin a bolo na ňom vidieť, že sa potešil jej prítomnosti. Okrem nej prišlo ešte sedem členov. Všetci rovnako vysmiati vo farebných čiapkach či čelenkách. O chvíľu to bude jediný kus oblečenia, ktorý bude zdobiť hlavy vytŕčajúce z ľadovej vody.
„Dnes už konečne ideš do vody?“ opýtal sa Martin a rozprestrel svoj kus igelitu, na ktorý začal zhadzovať oblečenie.
„Konečne! Už mi to chýba.“ odvetila Viola a urobila to isté.
„Takže už si úplne v poriadku? Musel to byť hrozný zážitok.“
„A vieš že ani nie, ani neviem ako sa to stalo. Akoby som hneď zaspala. Neklamú, keď hovoria, že najkrajšia smrť je zamrznutím. Naozaj máš krásne sny. Rozhodne to však neskúšaj, chvíľu mi trvalo vrátiť sa do starých koľají. A asi som sa ešte úplne nevrátila, ale postupne sa snažím.“
„Som rád, že si nezaspala na veky, a aby si vedela, potrénoval som, už poplávam aj zo sedem minút.“
„Tak to ma dnes prekonáš.“ žmurkla naňho Viola a gestom mu naznačila, aby sa už neflákal a išiel plávať.
Všetci členovia skupiny sa pomaly povyzliekali do plaviek a postupne kráčali k brehu. Najprv vošla len chodidlami. Breh sa postupne zvažoval, takže mohla cítiť každý centimeter, ktorý sa jej ponáral do ľadovej vody. Zavrela oči a pomaly kráčala hlbšie. Keď bola vo vode po pás na chvíľu zastala, zhlboka sa nadýchla studeného vzduchu a s výdychom sa ponorila. Pri ďalšom nádychu otvorila oči a pomaly začala plávať. Ostatní sa ešte vo vode aklimatizovali a dávali si čas, kým vyplávajú jej smerom.
Nad hladinou sa z jej dychu tvoril opar, akoby až magický. Až mala pocit, že je vo sne. Že jej hladina jazera niečo šepká. Zastala a zapozerala sa do diaľky. Zrazu sa jej telom rozprestrel zvláštny pokoj. Akoby neexistovalo nič iné, akoby práve sem patrila. Zhlboka sa nadýchla a precítila tú chvíľu. Potom sa pozrela na hodinky a zamierila k brehu. Treba vedieť, kedy je čas odísť. Na tento rok už mala pokusy o zamrznutie vyčerpané.
***
„Snehulienka! On mi zavolal!“ vyhŕkla Ivana na Violu ešte vo dverách.
Viola sa snažila zorientovať v čase a priestore, ledva dnes vstala do práce. Celý víkend okrem otužovania nič neurobila a táto lenivosť pokračovala aj dnes. Keby mohla, ostane doma a preleží ďalší deň. Vnútorne ju to štvalo, väčšinou takáto nebývala, ale nevedela si pomôcť. Akoby od tej nehody bola iným človekom a teraz sa s ním učí žiť. Cítila, že zas potrebuje ísť mimo mesto. Onedlho aj pôjde, pomaly začína jar a Roman organizuje bežecké preteky, kde mu už niekoľko rokov chodí pomáhať. Dovtedy ešte musí vydržať v meste.
„Kto? Či ten tvoj Peter?“
„Áno on. Viola ja neviem či mu mám veriť, ale keď tento víkend bol taký úžasný.“
„Ako dlho sa neozval? Mesiac? Pekné od teba, že si vždy k dispozícii keď zapíska“ skonštatovala Viola so značne sarkastickým tónom, ktorý hneď aj oľutovala. Niekedy si nevie pomôcť, ide to z nej automaticky.
„Tak teda ďakujem za názor.“ Odula Ivana spodnú peru.
„Prepáč, vieš že som to tak nemyslela. Ale už nad týmito vecami asi príliš rozmýšľam. Asi mám jediné šťastie, že som vydatá.“
„To teda máš“ zasmiala sa Ivana, „rožkom ťa už nikto neopije a zdá sa ani kvalitnou whisky.“
„Tak teda nejdem ťa súdiť, povedz mi ako to bolo.“
Prešli sa ku kávovaru cez prázdnu chodbu, keďže v kanceláriách takto ráno nikto nebol. Popri káve Ivana vyrozprávala všetky detaily víkendu. Peter jej písal už v týždni, chvíľu bola v rozpakoch, či ho ešte chce vidieť ale nakoniec si povedala, že to ešte skúsi.
Na schôdzku prišiel načas a dokonale upravený. Za to, že s ňou nekomunikoval sa jej ospravedlnil. Vysvetlenie však Ivanu zaskočilo, ešte donedávna bol zadaný. S priateľkou už ale mali dlho problémy a keď spoznal Ivanu vedel, že to musí ukončiť. Ivana bola v pomykove, že je k nej taký úprimný, zároveň ju mrzelo, že doteraz nebol. Bola skeptická, či jej už teraz hovorí pravdu, keď doteraz ju klamal. Ako však spolu kráčali a rozprávali sa, skepsa sa akoby z Ivany vyparila a podľahla čaru okamihu.
Bola rada, že ho vidí, mala pocit, akoby strela samú seba v mužskom vydaní. Začali prechádzkou popri Dunaji, potom ju zobral na obed. Ako kráčali k Ivaninmu bytu, chcela každý jeden krok ešte spomaliť, nechcela aby to skončilo. Strávili spolu celé doobedie, ale jej sa to zdalo ako pár minút.
Pred vchodom ju pobozkal a z Ivany vypadlo, či nemá ešte chuť na kávu. Sama ostala prekvapená, že sa nechala dobiť takto ľahko, ale už to nevedela zobrať späť. Ku dverám bytu kráčali mlčky. Ivana odomkla a pustila Petra dnu. On si vyzliekol sako a prevesil ho na stoličku v predsieni. V kuchyni sa posadil na barovú stoličku a počkal kým Ivana zapne kávovar. Kým kávovar signalizoval, že sa zohrieva potiahol Ivanu za ruku a pritiahol ju k sebe. Pobozkal ju na ústa, potom na krk, pritom ju stisol ešte viac. Ivana stŕpla od vzrušenia ale hneď sa odtiahla.
„Počkaj ešte na tú kávu“ žmurkla naňho a odskočila späť ku kávovaru. Peter si zatiaľ odopol manžetové gombíky na košeli a ležérne si vyhrnul rukávy. Ivana ho jedným okom pozorovala a pripadalo jej to strašne sexy. Podala mu jednu šálku s horúcim nápojom a zaujala opäť pozíciu v jeho blízkosti. Kým pil kávu mal v nej po celý čas zabodnutý pohľad. Ivana sa prestala brániť, odložila svoju šálku na stôl a postavila sa medzi jeho kolená. On tiež položil nedopitú kávu bokom a opäť schmatol Ivanu. Rukami jej prešiel po chrbte až sa napružila ako luk.
Pomaly ju začal bozkávať od krku a pokračoval nižšie až narazil na výstrih šiat. Ivana sa k nemu ešte viac pritlačila a zaryla mu ruku do vlasov. On svojou rukou nahmatal zips na jej chrbte a zbavil ju šiat. Sadla mu na kolená a nechala aj ďalej pokračovať jeho pery po jej tele. Keď sa odtiahla už celá vzrušená takmer trhala gombíky na jeho košeli. Peter jej s tým pomohol a opäť ju na seba posadil. Mocne ju objal a zodvihol sa spolu s ňou. Ivana ho navigovala cestou do spálne, kde ju surovo hodil na posteľ. Svojich nohavíc sa zbavil v sekunde, ona mala na sebe ešte pančušky. Rukou jej prešiel po stehne až hore. Pohladenie rukou vystriedal jeho jazyk.
Ivana s rukami za hlavou zaryla nechty do vankúša. Peter sa nenechal vyrušiť a pokračoval v tom čo začal. Keď jej stiahol pančušky spolu s nohavičkami a jazykom pokračoval v začatom, Ivana len vyklopila oči stĺpkom a hrýzla si do pery.
„Iva ale už hádam stačí detailov!“ vyhŕkla Viola a rozosmiala sa.
„Aaach nechala som sa uniesť.“ Ešte zasnene dodala Ivana. „No ale pochop ma, nevedela som ho poslať preč. Ale nie je to divné, že mal priateľku? Teraz mi to vŕta v hlave. Nerobím hlúposť?“
„Občas človek niečo musí urobiť aj keď vie, že je to hlúposť. Keď nič tak je to aspoň experiment.“
„Vidím, že to berieš pragmaticky.“
„Keď už máš zmätok v citoch, treba pustiť rozum nech to uprace. Ak chceš urobiť to, čo je múdre tak sa na neho vykašli.“
„Ja viem, ja viem.“ Oponovala Ivana. „Lenže neviem ho vyhnať z hlavy, povedať, že dosť. Ešte nie je čas.“ na chvíľu sa odmlčala. No a čo ty a tvoj zmätok? Už je to lepšie?“
„Pravdu povediac ani nie. Stále sama sebe nerozumiem.“
„Len dve veci mi prosím ťa vysvetli dievča. Neviem odkiaľ si sa ty princezná zobrala, kto ťa stvoril, ale mám pocit, že si stála v rade aj na krásu, aj na rozum, športové nadanie a neviem čo všetko. Z akého paralelného vesmíru ty si? A ako je možné, že TEBA mohol niekedy nejaký chlap odmietnuť? Keby si mala aspoň celulitídu, alebo škaredé zuby, alebo ja neviem, bola psychicky labilná. A za druhé mi vysvetli, čím je on taký úžasný, že si sa kvôli nemu musela trápiť.“
Viola sa nahlas rozosmiala. „Ty si ma dobre idealizuješ. Asi nie všetko, čo si vymenovala je vždy dobrá vlastnosť. Aj keď v skutočnosti neviem, čo presne na mne Romanovi vadilo. Nikdy mi to priamo nepovedal.“
„Všetko čo som vymenovala je dobrá vlastnosť. Neverím, že máš aj zlé.“
„Už netrep. Napríklad nie som veľmi spoločenská. Nevšimla si si, že okrem teba nemám iné kamarátky?“
„Čuduješ sa? Však ja mám čo robiť aby som ťa neohovárala po chodbách, neviem čo skôr ti závidieť.“
„Vážne? No napríklad Romana mi isto nemusíš závidieť. Škoda že už je ženatý, mohla by si ho zbaliť ako predtým moje kamošky.“
„To ti vážne urobili? Akože viaceré?“
„Zas nerobme z toho drámu, nikdy som s ním naozaj nechodila. A boli dohromady tri, teda vlastne štyri ale s tou jednou sa len vyspal. Tú poslednú si zobral za ženu.“
Viola sa na chvíľu odmlčala, potom sa nadýchla a pokračovala.
„Vieš, on je ako ja. Asi tak ako to teraz ty vidíš s Petrom. Čím viac som ho poznala, tým viac som mala pocit, že sa pozerám do zrkadla. Teda, samozrejme v mužskej verzii. To, čo videli kamaráti nebol úplne ten Roman, ktorého som ja poznala. Trávili sme spolu obrovské množstvo času, či to bolo práve obdobie, kedy som dúfala, že z toho niečo bude, alebo či som bola vytriezvená a zmierená. Vždy sme sa vedeli rozprávať donekonečna. Víkend s ním sa zdal ako prestávka na kávu.“
„Nechápem potom, prečo ťa bral iba ako kamarátku, keď s tebou trávil toľko času.“
„Dám ti číslo a opýtaš sa? Ale tuším, že problém bol práve to, že sme boli rovnakí. Všetky, s ktorými vážne chodil boli také dobré dievčatá. Nieže ja by som bola nejaká potvora, ale vieš, také … dobré. A jeho žena je asi najlepšia z nich. Viem to, zoznámila som ich.“
„A koľko to bolo? Sedem rokov? To si ako zvládla?“
„Áno sedem, ale nebolo to stále o tom istom, nejako ten čas uplynul. Prvé dva roky na vysokej boli intenzívne, potom on doštudoval, tak sme sa tri roky stretávali len občas. Po škole som sa zas vrátila, pomohol mi nájsť prácu u nich vo firme. To bolo asi najhoršie obdobie. Našťastie som rýchlo pochopila, že to nezvládam a uvedomila som si, že nastal čas odísť.“
***
Vlasy si zopla do vysokého vrkoča a k čiernemu roláku si obliekla svetloružové sako. Nenápadné náušnice a ľahký mejkap dotvorili výsledok aký chcela. Bolo len päť hodín ráno, no Viola sa už ponáhľala na autobus. V práci si vzala dovolenku, ale nikomu nepovedala kam ide. V Bratislave ju čakal pohovor na dobrú pozíciu pre absolventa. Za rok praxe sa ešte necítila veľmi sebavedomo, bola rada, že s prácou jej pomohol Roman. Zároveň však vedela, že už tam nemôže ostať.
Kým boj jediný problém, že ho nevedela dostať z hlavy pretože ho každý deň stretla, ešte to ako-tak zvládala. Ako sa však na vianočnom večierku dozvedela, že si začal s jej spolužiačkou, ktorú ona priviedla do firmy, už jej to preliezlo cez hlavu. Tie Vianoce boli pre ňu hrozné. Jej bratovi sa práve narodil prvý syn a ona sa ani nedokázala tešiť. Nevedela sa zúčastniť tej radosti, lebo myšlienkami bola len vo svojich problémoch. A to ju štvalo ešte viac, cítila sa ako sebec.
Po sviatkoch sa vrhla na pracovné ponuky, pretože už vedela, že cesta z tohto von vedie len jedným smerom – smerom iné mesto.
A tak teraz sedela v autobuse, so stiahnutým žalúdkom, opakujúc si odpovede na najzáludnejšie pohovorové otázky.
„Kde sa vidíte o päť rokov? V dome s bazénom a s Romanom. Len on ma tam nevidí.“ Pomyslela si a pobavila sa na predstave ako by toto povedala potenciálnemu šéfovi.
V budove ju privítala pani už v dôchodkovom veku. Predstavila sa ako asistentka a ponúkla Viole kávu. Viola si pod stolom nervózne žmolila ruky a dúfala, že nepovie nejakú hlúposť. Nakoniec sa strachovala úplne zbytočne. Jej budúci šéf bol veľmi príjemný, vlastne len chcel Violu spoznať osobne. Už dopredu videl jej prácu a bol takmer rozhodnutý. Ani ju nenapínal, rovno jej odporučil realitku, cez ktorú si má začať zháňať podnájom.
A tak urobila za Romanom hrubú čiaru. Aspoň si to teda myslela.
Keď mu to oznámila ostal zaskočený. Bolo na ňom vidieť, že mu je to ľúto. A ona si to škodoradostne vychutnala. Až odporne sa tešila, že aj ona jemu dokázala spôsobiť bolesť. Takú ako ona zažívala vždy, keď sa na ňu vykašľal. Na tom, že stále chodil s jej kamarátkou to ale nič nezmenilo. Na sekundu sa na neho zahľadela a predstavila si, ako ju chytí, oprie o stenu, pobozká a povie jej, aby nikam nešla. To sa ale nestalo, a tak si pomaly vypratala svoje veci a začala proces sťahovania.
***
„A vtedy si stretla Viktora?“
„Áno, v tej realitke, čo mi šéf odporučil pracoval on.“
„Takže potom si zistila, že Viktor je skvelý a zabudla si na Romana?“
„Nie.“
„Čože? Ako to? Veď teraz ste manželia.“
„To sme, ale chvíľu to trvalo kým som pochopila, že s Romanom je koniec. Ešte sa mi pravidelne plietol do života. Viktora som viac krát nechala tak ako teba Peter. Zmizla som, prestala som komunikovať. Napríklad preto, že som išla na nejaký výlet alebo na preteky s Romanom. Tá hrubá čiara sa kreslí naozaj ťažko.“
„Chápem ťa.“ Povedala Ivana a chytila Violu sústrastne za ruku. Tá až nadskočila ako sa zľakla a ruku si automaticky odtiahla. „Prepáč, čo sa deje?“
„Prepáč Iva, to mi sama ruka vystrelila. Vieš, počas tých rokov s Romanom som vystriedala pár chlapov. S niektorými sme boli spolu dlhšie, s inými to bolo len o jednej či pár nociach. Ale s nikým som naozaj nechodila, lebo som sa stále nevedela odpútať. A tak aj napriek tomu, že som s nimi robila v podstate všetko, nikdy som neurobila jednu vec – nenechala som sa chytiť za ruku. Taká hlúposť.“
„To je náhodou veľmi romantické.“ Ivana dlaňami naznačila srdce.
„Asi áno. Jedine Viktor má toto privilégium. Ale ak budeš dobrá, možno ťa zaradím na VIP zoznam.“
„Vynasnažím sa. A som rada, že aspoň so mnou si kamoška, ja ti Romana baliť nebudem. Sľubujem.“ Naznačila Viole vzdušný bozk. Viola na ňu sprisahanecky žmurkla.
„No a nemáš náhodou fotku toho tvojho?“
„Nemám. Snažila som sa zapojiť svoj detektívny talent ale myslím, že nepoužíva sociálne siete. Musíš počkať kým si urobíme spoločnú foto. Alebo vás rovno zoznámim.“
„Dobre to beriem. Ale poďme už asi pracovať, pomaly prídu kolegovci, nech si myslia, že tu naozaj od siedmej rána makáme.“
„Rozkaz!“ vykríkla Ivana a naznačila, že salutuje.
„Len mi sľúb jedno.“ ešte dodala Viola.
„Čo také Snehulienka?“
„Že keď bude čas od Petra odísť, tak nebudeš opakovať moje chyby. Hovorí sa, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Lenže aj v ľadovej vode môžeš byť len chvíľu, potom zamrzneš. Čas prísť a čas odísť.“