Niekedy sa aj v maličkostiach skrýva to pekné, čo nám život ponúka. Napríklad dať si kávu s kamarátkou. Viola už dávno žiadnu nemala. No odkedy stará pani asistentka odišla do dôchodku a nastúpila Ivana, začali si čím ďalej tým viac rozumieť. Väčšinou sa zarozprávali ráno, kým boli v kancelárii samé dve, no v poslednej dobe im to už nestačilo. Ivanin nový priateľ a Violine zvláštne životné udalosti si vyžadovali viac času na rozhovor.
„Takže si to zrekapitulujme. Prvý krát si prežila svoju smrť, keď ťa brat hodil do snehu. Odvtedy máš svoju ľadovú superschopnosť. Potom si takmer spáchala samovraždu, ale šťastnou náhodou si sa k tomu vlastne nedostala. Odvtedy si sa vykašľala na Romana a zistila si, že Viktor je ten pravý. No a teraz si napriek svojim schopnostiam takmer zamrzla. Čakám, že sa ti aj teraz stane niečo veľké. Alebo sa už stalo?“
„Tiež si myslím. Trochu sa toho obávam. Ale okrem toho, že mi zase behá po rozume Roman, som na nič neprišla. Všetko je po starom.“
„Ako je to možné? Veď s Romanom je to už uzavretá kapitola.“
„Ja viem, neviem čo sa to deje. Asi si to musím hodiť aj štvrtý krát.“ Ironicky poznamenala Viola.
„To mi ani nevrav! Tento tvoj čierny humor ma vôbec nebaví. Neopováž sa na to ani pomyslieť! Šibe ti?“
„Ivka pokoj. Vieš, že len žartujem. Už dúfam budem žiť šťastne až do smrti v starobe.“
„Nechaj si ten humor pre tvojich kamarátov. Ja ťa mám rada a bojím sa o teba.“
„Ty si moje zlatíčko.“ Viola sa hanblivo dotkla Ivaninej ruky.
„Wow, tak to je pokrok.“ Poznamenala Ivana, keďže vedela, ako je toto drobné gesto pre Violu intímne.
„No a ešte je tu tá vec čo mi povedal ujo Fero. To s tým, že kus mojej duše ostane v horách.“
„To je trochu strašidelné.“
„Ale vôbec v tom neviem nájsť zmysel. Asi sa nad tým nejdem zamýšľať. Poďme sa venovať príjemnejším témam. Čo ty a Peter?“ vyzvedala Viola.
„Ach ani sa nepýtaj. Asi som už nadobro zaľúbená. Síce veľa pracuje, stále je odcestovaný, no keď je so mnou tak je to úžasné. Je to ako by sme sa celý život hľadali a teraz sme sa našli.“ Ivana nemohla uveriť tomu, ako bolo v tomto vzťahu zrazu všetko jednoduché a pekné. Nie ako tí predtým, čo sa z nej pokúšali urobiť ozdobu svojho drahého auta bez názoru, či naopak takí, čo ju vycicali. Finančne aj emočne. Ešte teraz splácala pôžičku, ktorú si zobrala keď už nemala peniaze na každodenné drahé večere. A platila vždy ona. Jednoducho preto, že chcela. Dala by všetko za to, aby strávil večer s ňou, tak bola ochotná minúť na to všetky peniaze. Ale to už bola našťastie len spomienka. A poučenie. Teraz je všetko inak, teraz tu je Peter.
„Ja mám z teba obrovskú radosť. Si skvelý človek, zaslúžiš si to.“
„Ďakujem. Ak chceš môžem vás v sobotu zoznámiť. Budem variť obed, príď aj s Viktorom.“
„Prepáč, tento víkend to nepôjde. Brat chce predať dom po starej mame, takže musím ísť domov, ideme ho vypratať a nafotiť. Vrátim sa v nedeľu, ale to máme rozlúčku s otužileckou sezónou.“
„Tvoja smola“ žmurkla na ňu a ďalej rozoberali všetky tie nedôležité veci, o ktorých človek rád hovorí. A boli radi, že sa našli.
Víkend sa nezadržateľne blížil a tak Viola opäť, podľa svojich dobrých zvykov, opustila kanceláriu už na obed. Za štyri dni tam odrobila toľko, čo by dvaja ľudia nestihli, tak si mohla dovoliť takýto režim. Veci už mala zbalené v aute a vyrazila priamo smerom domov. V sobotu ráno príde aj brat, dovtedy chcela v dome zakúriť a oddýchnuť si v pokoji opusteného domu pod lesom, kde sa voda ťahá zo studne a kúri sa drevom.
Jar už roztopila ľad z príjazdovej cesty, ale na kopcoch ešte boli fľaky ťažkého, hrubého snehu. V dome už roky nikto nebýval, odkedy zomrela stará mama chodili ho len občas upratať, a Filip sem zvykol brávať deti na chatu. Robil im tu súkromný skautský výcvik, behali po lese, hľadali huby a stopy zvierat, pozorovali ako zapadá slnko a učili sa rozoznávať súhvezdia. Lenže pre tých pár pekných chvíľ sa neoplatilo nechávať dom opustený. Rozhodol sa, že ho predajú, aj keď zaň nezískajú veľa peňazí, ale snáď sa nájde niekto, kto ho bude udržiavať a bude tu šťastný.
Viola odomkla staré dvere a zatlačil zhrdzavenú kľučku. Presne vedela, ako ich musí podvihnúť, aby sa dali otvoriť. V dome bolo chladno, cez malé okná sem veľa slnka nesvietilo, tak ich všetky pootvárala a nechala dnu prúdiť svieži jarný vzduch.
Dom nebol veľký, no vecí tu bolo kopa. Staré fotky v rámikoch, vyšívané obrazy a dečky. Obrovské skrine ukrývali množstvo starých šiat a výbavy. V kuchyni našla množstvo starých riadov, keď chytila do ruky staré poháre vynorili sa jej spomienky, ako z nich kedysi s bratom pili sladký čaj. V komore by možno ešte našla sušienky, ktoré im vždy starká kupovala.
Chvíľu tam len tak stála a spomínala. Mala pocit, ako by ju v nose pošteklila vôňa starkinho čokoládového koláča. Tá predstava bola úplne reálna, až jej prebehli zimomriavky po chrbte. Rozhodla sa radšej sa zamestnať prácou. Bolo treba zakúriť, tak zobrala narúbané triesky, čo tu ešte ostali z poslednej návštevy, aj nejaké drevo a všetko naskladala do pece tak, ako ju to učila starká. Oheň založila na prvý pokus, za čo bola na seba hrdá. Do malého kastrólika naliala vodu čo si doniesla v bandaske a postavila ho na pec. Ešte nie je veľa hodín, ešte jednu kávu môže.
Ďalšie drevo treba vonku narúbať. Potom musí vyprášiť periny, aby sa jej dobre spalo. A chce ešte dnes pozrieť, čo sa ukrýva v skriniach, zajtra bude všetko uponáhľané.
Po dlhých dňoch v kancelárii ju fyzická práca priam napĺňala pokojom. Rúbať drevo sa naučila ešte ako dieťa. S bratom často ušli do kôlne, on si zobral väčšiu sekeru, Viola menšiu a rúbali drevo, až kým si jeden z nich nezaťal do prsta. Potom si ich nešikovne ošetrovali, lebo starká im takéto hry zakazovala. Pri tej predstave sa pousmiala a zaťala sekerou celou silou.
Narúbané drevo nahádzala do koša a zaniesla do kuchyne. Pozatvárala okná, pretože pec už kúrila a vonku sa začínalo ochladzovať. Bublajúcou vodou z hrnčeka si zaliala nahrubo pomletú kávu a zamiešala ju lyžičkou. Klasika, „turek“ do skla. Horúci pohár rýchlo vložila do žltej plastovej šálky, tak to vždy robili aby nepálil, a odniesla si kávu do izby.
Veľká drevená skriňa silno zavŕzgala, keď potiahla dvere aby sa otvorili a zo skrine ucítila vôňu starých vecí. Všetko bolo poukladané tak, ako to tu naposledy nechala stará mama. Úhľadné kôpky bieleho posteľného prádla, obrusov, nočné košele a uteráky s monogramom. Rukou pohladila vrch každej kôpky. Ani nevedela, kde začať. Niektoré veci si vezme domov ona, niečo si nechá brat, väčšina asi poputuje do smetí. Ale zatiaľ tu ležia akoby čakali, kedy starká niektorú z tých vecí opäť vytiahne.
Ako prechádzala prstami po jednej z kôpok zavadila o kúsok látky, čo bol iný ako ostatné. Chytila ho a zo skrine vytiahla detskú plátennú vreckovku. S bledomodrým okrajom a lodičkami uprostred. Presne touto vreckovkou jej starká zaviazala prst, keď si ho naposledy trafila sekerou. V duchu sa pousmiala a vreckovku si vložila do vrecka nohavíc.
Cesta, rúbanie dreva a spomienky ju už poriadne unavili, tak si v studenej kúpeľni umyla zuby, navliekla na seba starú nočnú košeľu a uložila sa pod veľkú perovú perinu. Všetko to, čo ju posledné týždne ťažilo ako keby nemohlo prejsť cez staré hrubé múry domu a ona tak do pár minút zaspala.
***
Ráno svietilo do izby ostré slnko vždy priamo do tváre. Tu na lazoch sa žalúzie nepoužívali, takže sa vstávalo, keď to chcelo slnko. Stará mama už dávno obriadila sliepky, kým Viola s Filipom ešte skrývali hlavy pod veľké periny.
Starká sa s nimi ale nepárala a hneď ako sa vrátila stiahla z detí perinu a vyhnala ich do kúpeľne. Na stole už mali nachystané raňajky a po nich ich čakala práca na záhrade. Prázdniny u starej mamy neboli zadarmo, ale oboch ich to bavilo. Navyše, vždy keď bola práca hotová, mohli sa ísť kúpať do potoka aj s ostatnými deckami z okolia.
Kým starká spratala kuchyňu ešte poslala deti po drevo do kôlne. V kôlni boli kopy narúbaných polienok, ale im dvom nikdy nedali pokoj sekerky.
„Jola poď, narúbeme triesky.“ Navrhol Filip a Viola sa nenechala dva krát prosiť.
„Ale rýchlo, lebo starká nás čaká.“
„Dobre, veď len pár polienok nakálame kým starká riady poumýva.“
Každý si zobral svoj nástroj a už sa rúbalo. Filipovi to šlo od ruky, bol predsa starší, lenže Viola bola súťaživá. A tak rúbala celou silou. Keď išla preseknúť posledný kúsok dreva na polovice, zaťala skôr ako dala preč ruku. A problém bol na svete. Z palca sa jej valila krv a veľké červené kvapky dopadali do triesok na podlahe.
„Čo robíš? Zase sa nepozeráš?“ hneval sa Filip. Viola si celou silou držala prst a zahanbene pozerala na červené bodky. Z očí sa jej tlačili slzy ale hrdinsky ich držala. Brat jej skontroloval ranu, no bola príliš veľká.
„Neboj, prst si si neodťala, ale musíme to povedať starkej. Máš to hlboké.“ Poznamenal a ťahal Violu naspäť do domu.
„Nie, nehovorme jej to, zober drevo, ja si to pôjdem umyť a nejako si to zaviažem. Bude sa hnevať.“
Filip teda rýchlo nahádzal drevo do koša a niesol ho do kuchyne. Viola sa skrývala za ním a nenápadne vkĺzla do kúpeľne. Na ranu si naliala vodu. Krv sa jej však znova pustila a začínalo ju to bolieť. Nevedela, čo má robiť, tak tam len stála a vzlykala.
Starká hneď tušila, že sa niečo stalo, tak vošla do kúpeľne za Violou.
„Jolka čo tu vystrájaš?“
„Nič starká, len si ruky umývam.“ Zaklamala Viola snažiac sa zakryť plač.
„Ale no neklam. Ukáž, čo si si zas urobila.“ A schmatla Violinu ruku. „Dievča zlaté, veď sa ty načisto dokaličíš.“ Viola sa v tom momente rozplakala.
Starká videla, že nemá význam ju karhať, prst bolo treba ošetriť. Rana bola veľká, ale usúdila, že ju stačí dobre obviazať. Zo skrinky vytiahla fľašku s liehom a ranu najprv vydezinfikovala. Potom ju čistou vreckovkou starostlivo obviazala. Plačúcu Violu posadila na stoličku.
„Neboj, to sa zahojí kým sa vydáš. A dnes bude Filip robiť aj za teba, keď ťa na zlé nahovára.“
***
„Neboj, to sa zahojí, kým sa vydáš. Ale toho, čo to tvoje ľadové srdce úplne roztopí, nájdeš až keď jazva celkom zmizne.“
Viola sa strhla zo spánku keď už ostré jarné slnko svietilo do izby. Hlas starej mamy akoby počula úplne zreteľne. V dome však bolo úplné ticho. Zodvihla ľavú ruku a na palci našla pozostatky jazvy. Už ju takmer nebolo vidieť, no jej obrysy ešte rozoznávala. Ležiac v posteli civela na svoju ruku a premýšľala nad tým, aký živý bol aj tento sen.
Ticho v dome narušil detský krik. To už Kubo a Rišo s hukotom vbehli do domu, kým Filip vyberal škatule z auta. Topánky vyzuli každú inde a rozbehli sa k Viole.
„Teta Jolaaa! Aha čo mám!“ vykrikoval Kubo a v ruke držal hračkársku pištoľ. Rišo rovno vyskočil na posteľ a začal po nej skákať.
„Krásne chalani, ale ukľudnite sa, kde máte otca? Nevravel mi, že donesie aj trestné komando.“ Zasmiala sa Viola a pošteklila Riša, ktorý sa hneď zvalil na chrbát a chechtal sa.
Filip sa škodoradostne bavil na sestre, aká je vyplašená z jeho dvoch postrachov. Do izby nanosil škatule a aby Violu úplne nezničili, poslal ich po drevo dúfajúc, že si nedosekajú prsty. Viola sa rýchlo prezliekla a postavila vodu na kávu. Dnes ich čaká dlhý deň, potrebujú sa dohodnúť, čo si kto odnesie, čo vyhodia, upratať a nafotiť dom.
Kým zovrela voda, rozložili papierové škatule. Tú ľahšiu časť mali za sebou. Keď sa konečne dostali ku káve, ledva z nej odpili a už dobehli chalani s revom. Kubo bol celý červený ako plakal. Viola s Filipom len na seba pozreli, obaja mysleli na to isté – sekera.
„Rišo mi rozbil pištoľ.“ Kričal Kubo a oni si synchrónne nahlas vydýchli.
„No poď sem ty môj čert, neplač, ocovi dám peniažky, nech ti kúpi novú.“ chlácholila chlapca Viola. Posadila si ho na koleno a z vrecka vytiahla vreckovku aby mu utrela slzy. Ako sa kus látky s bledomodrým okrajom a lodičkami uprostred dotkol detskej tváričky Viola sa zháčila a s vážnou tvárou pozrela na Filipa.
„Ešte to tu nepredávajme.“ Povedala rozhodným tónom.
„Jola čo teraz vymýšľaš? Nikto sem poriadne nechodí, dom pomaly začne chátrať, potom už nebude mať žiadnu cenu. Teraz všetci utekajú z miest na vidiek, ideálna príležitosť to predať.“
„Utekať budú aj o rok. Mám pocit, že toto miesto ešte nemôžem opustiť. Aj tak musím trénovať, budem sem chodiť cez víkendy, dám to tu trochu do poriadku. A ak potrebuješ peniaze, môžem ti tvoju časť vyplatiť.“
„Nejde o peniaze. Ale zbytočne ten dom držíme, nikto z nás ho nevyužije. A ty by si nemala žiť v spomienkach.“
Filip síce protestoval, ale videl sestre v očiach odhodlanie, aké tam už dávno nebolo. Tak nakoniec ustúpil. Namiesto balenia si tak s chalanmi urobili pekný deň, ukázali im všetky veci, čo tu spolu kedysi navyvádzali a večer sa všetci uložili do veľkej postele a zakryli sa veľkou ťažkou perinou. Pri svetle sviečky im rozprávali strašidelné príbehy.
***
Na brehu jazera stála veľká skupina ľudí v plavkách. Prvý jarný deň bol za dverami a nastal čas sa rozlúčiť s otužileckou sezónou. Vždy na začiatku a na konci sezóny sa zišli takmer všetci miestni otužilci, aby sa spoločne okúpali. Jeden zo zakladajúcich členov mal vždy dlhý príhovor. Aj dnes rečnil už tak dlho, že aj silnejším povahám začínala byť zima. Martin stál vedľa Violy a zabával ju komentovaním prejavu. Tá sa snažila tváriť vážne, ale kútiky úst sa jej neustále dvíhali.
Keď konečne príhovor skončil, masa ľudí sa pohla smerom k vode. Celé to malo inú atmosféru ako ostatné stretnutia. Otváranie sezóny mala vždy radšej, teraz to bolo akési smutné aj napriek krásnemu slnečnému dňu. Vzduch ešte chladil, ale slnko už ukazovalo svoju silu. Voda už tiež bola citeľne teplejšia. Aj leto je pre Violu krásnym obdobím, no napriek tomu cítila smútok za zimou. Rozhodla sa sústrediť na tento moment aby jej spomienka ostala až do jesene.
„Aké máš plány na leto?“ vytrhol ju z myšlienok Martin.
„Kamarát ma ukecal, aby som s ním odbehla sto kilometrov, takže asi budem musieť trénovať.“
„Fíha, ani nie hocičo. Ale ako ťa poznám, kamarát bude mať čo robiť, aby to zvládol.“
„To dúfam. A teba čo čaká?“
„Dal som v práci výpoveď, budem cestovať. Ešte nemám plán, kam mi volantom otočí, tam pôjdem.“
„Wow, tak to mi budeš mať veľa čo rozprávať, keď budeme otvárať ďalšiu sezónu.“
„Určite, trénuj, budeme plávať tak zo tri hodinky.“
„Ako nič.“ Rozosmiala sa Viola.
„Toto mi bude chýbať, budem na vás spomínať.“
„Áno, ale nemôžeme žiť v spomienkach.“ Zopakovala bratovu myšlienku.
Nemôžeme žiť v spomienkach. Ale bez spomienok by sme boli nikým. A občas práve v spomienkach nachádzame odpovede na otázky o našej budúcnosti. Aj keď teraz ešte nerozumela, čo jej chce minulosť povedať.