Bol tu čas ich vytúženej dovolenky. Viac po nej po pravde túžil Viktor, Viola nikdy luxusné dovolenky neobľubovala. Keď jej však manžel oznámil, že idú, nenamietala. S prossecom v ruke, na bielej pláži pri západe slnka sa naozaj nepatrí sťažovať na ťažký život. Postavila sa k tomu ako k novej výzve na oddych, aj tak posledné týždne iba pracovala a trénovala, telo už začínalo byť unavené.
Viktor si pri pohľade do obrovského zrkadla v kúpeľni ich izby všimol, ako poza neho prebehla jeho manželka. V obrovskom klobúku a ľahkých vzorovaných šatách sa tam vznášala ako víla. Čierne rozpustené vlasy sa ľahučko vznášali v tom istom rytme ako hodvábne šaty. Pripomínala mu bytosť z iného sveta. Len tak si tam behala po izbe, bosá a po špičkách, pískala si melódiu nejakého letného hitu a on nevedel prísť na to, ktorý to je.
Mal chuť sa otočiť a schmatnúť ju do náručia. Objať ju a zodvihnúť do vzduchu. A stlačiť ju tak silno ako veľmi ju miluje. A potom ešte silnejšie. Až kým sa jej tvár neskriví od bolesti a prekvapenia. A už keď bude ledva dýchať ju pustiť. Nechať ju padnúť na kolená a potom sa k nej opäť skloniť a pomôcť jej vstať. Akoby sa v ňom bili dve osobnosti. Dr. Jekyll a Mr. Hyde. V láskavom a nežnom Viktorovi driemal agresívny netvor túžiaci po pomste. Sám Viktor sa občas obával svojich vlastných temných myšlienok.
„Nad čím premýšľaš?“ vyrušila ho v myšlienkach. Silno žmurkol aby zahnal temné predstavy a usmial sa na ňu.
„Nad nesmrteľnosťou chrústa.“ Odvetil jej. „Poďme už na pláž.“
Všetko v tomto rezorte bolo akési strojené, aj steblá trávy akoby rástli podľa presne určeného algoritmu. Celé mesiace videla len vychodené lesné cesty, kvety klíčiace pomedzi lístie, čo padlo na jeseň, polámané konáre stromov, udupanú hlinu, čvachtavé blato, stopy zveri naplnené špinavou dažďovou vodou. Tu akoby to všetko neexistovalo. Akoby bola v paralelnom vesmíre, kde všetky tie nedokonalé veci strčíte pod gauč a ostane len úhľadná kôpka časopisov na vyleštenom konferenčnom stolíku.
Na jej prekvapenie, ju to vôbec nevyrušovalo. Pohľadom skúmala každú čistú líniu budovy hotela, živých plotov, kvetinových záhonov až po biely piesok na pláži, v ktorom boli dokonale rozostavené plážové domčeky z palmových listov. Chodníkom na pláž sa priam vznášala. Slnečné lúče a voňavý vzduch ju akoby samé dvíhali na špičky a nútili kráčať ladne a vznešene.
K ležaniu na pláži si priniesla knihu a objednali si kokteily. Niečo studené, farebné a sladké s kvapkou alkoholu a ovocím na okraji pohára. Nápoj položila vedľa seba a otvorila knihu. Ledva prečítala dva riadky už ju aj zavrela a položila si ju na brucho. Zavrela oči a sústredila sa len na to, ako jej na tvár dopadajú slnečné lúče a ich silu rozrušuje príjemný vánok s vôňou mora.
Nikdy neobľubovala takéto ničnerobenie. Predstava dovolenky zahŕňala kopec modrín, odrenín, instantné jedlo, premočené nohy a totálne vyčerpanie, z ktorého sa oklepe zas v práci. A teraz bola tým ničnerobením zrazu úplne pohltená.
Že na pláži zaspala, zistila až podľa nepríjemného pocitu v ústach. Pootvorila oči, ale nechala ich prižmúrené. Slnko sa už blížilo ku hladine mora. Vzduch bol horúci, no zároveň cítila začínajúci podvečerný chlad. Viktor ležal vedľa nej a len sa na ňu usmial. Natiahla sa, chuť v ústach zapila minerálkou z fľaše. Bola už asi prevarená po celom dni na slnku ale lepšia ako tá sladká žbrnda, ktorú nedopila.
Bol pomaly čas ísť z pláže na večeru, ale ani jednému sa nechcelo. Ešte raz sa išla okúpať, kým slnko úplne nezapadne za horizont. Ako vchádzala do mora, jemné vlnky na hladine ju omývali a červené slnko jej svoje posledné lúče namierilo priamo do očí. Zahľadela sa do diaľky a začala plávať. Nešla ďaleko. Pomaly robila zábery a rovnako pomaly dýchala. Cítila ten istý pokoj, ako keď sa koncom zimy vrátila ku kúpaniu v studenej vode. Akoby svet okolo nej prestal existovať. Aj čas sa zastavil. Nevnímala nič, len svoj dych a vodu, čo ju príjemne chladila, ako sa ňou pomaly posúvala smerom k bójkam.
Viktor mlčky pozoroval, ako vychádza z vody. Z lehátka zodvihla uterák a nedbalo sa osušila. Potom ho prestrela a s výdychom sa naň zvalila. Na Viktorovej tvári videla, že má niečo na jazyku. Cítila, že sa odhodláva niečo jej povedať, tak ostala mlčky a čakala, kedy sa odváži prelomiť ticho.
„Ja viem, čo si chcela urobiť.“ Vypadlo z neho.
Viola čakala, že otvorí nejakú vážnu tému. No očakávala skôr otázku potomstva. Toto nevyzeralo, že sa bude uberať tým smerom. V prvej sekunde neprišla na to, kam tým Viktor smeruje. Vlastne ani v žiadnej ďalšej. Zľakla sa, či to nemá súvis s Romanom, stále nemala čisté svedomie za svoje myšlienky. To by ale musel vidieť do jej hlavy.
Hodnú chvíľu tam sedela s preľaknutým výrazom, kým sa Viktor konečne vyjadril. Ťažko sa nadýchol a spustil.
„Ja viem, že si sa vtedy chcela zabiť. Vtedy, keď som ťa našiel opitú. Vo vrecku kabáta si mala liekov, že by to zabilo aj koňa.“
Viola sa stále nezmohla na slovo, preglgla hrču v krku a mlčky prikývla. Tak Viktor pokračoval.
„Stále mi v hlave vŕta otázka, čo bolo dôvodom? Čo ťa tak strašne trápilo, že si to nevedela inak riešiť?“
„Prečo sa na to pýtaš teraz?“
„Chcel som sa ťa to opýtať už dávno, lenže najprv som sa bál, a potom som videl, ako sa pomaly uzdravuješ, zrazu sme mali k sebe tak blízko aj keď dovtedy si mi stále unikala. Bál som sa, že to pokazím. A teraz, po tej tvojej nehode mi to opäť vŕta v hlave.“
Tá nehoda bola celá zvláštna. Nielen Violu donútila premýšľať. Zdá sa, že celý svet okolo nej sa začal meniť a ona stále nerozumela ako. Starý život pokračoval, avšak niečo sa nezadržateľne menilo. Naháňalo jej to hrôzu. Ale nenechala si ujsť žiadnu príležitosť zistiť o čo ide.
„Vieš, už som túto kapitolu uzavrela. Myslím. Ale teda ak to musíš vedieť, jeden človek mi vtedy veľmi ublížil.“
„Bol som to ja?“
„Nie ty trdlo.“ Violina vážna tvár sa na milisekundu láskyplne usmiala.
„To len pre istotu. Len to chcem pochopiť.“
„Obávam sa, že to nedokážeš pochopiť. Ťažko sa vysvetľuje, ako si môžeš nechať šliapať po sebavedomí len tým, že si pri sebe držíš človeka, čo ti ubližuje a nevieš sa ho vzdať.“
„Možno by si sa čudovala.“
„Ako to myslíš?“
„Ty si asi neuvedomuješ, že si možno len stretla samú seba.“ Hlesol jej Viktor s kamenným pohľadom.
***
Na školskom dvore bolo toľko detí, že učiteľky mali čo robiť, aby ich ustrážili na jednom mieste. Nemali šancu riešiť a zasahovať do ich konfliktov. A nie vždy na to mali silu. V škole bol dlhodobo podstav a všetky robili maximum, aby udržali aspoň základný chod vyučovania. Viktora si teda nikto nevšímal. A on bol vlastne rád, kým si ho nikto nevšímal. Len tak sa túlal so zvesenou hlavou, práve pozoroval mravce, ako behajú po svojich trasách a rozmýšľal, ako vedia, čo majú robiť, keď zacítil ranu do chrbta.
Lopta pri náraze zadunela a odskočila naspäť k skupinke detí. Viktorovi náraz vyrazil dych a zrazil okuliare z očí. Čupol si aby ich zodvihol a dúfal, že tomuto incidentu nikto nebude venovať pozornosť.
„Dobrá šupa Viola! Blbečkovi spadla optika.“ Vykríklo jedno z deciek. Viktor tam len stál ako skamenený, ledva lapal po dychu a v chvejúcej sa ruke zvieral okuliare. Dúfal, že po chvíli prestanú a pôjdu sa opäť hrať, nechcel sa ani otočiť aby nevideli, že sa mu do očí tisnú slzy. Decká ale neprestávali. Prišli bližšie a uťahovali si z neho. Za všetko. Čo mal na sebe, aké mal vlasy, ako sa tváril. Až keď sa s hanbou rozplakal, prestalo ich to baviť. Otočili sa, akoby sa nič nestalo a ďalej sa bavili.
Rozbité okuliare opäť doma zvalil na svoju nešikovnosť. Nejakú príhodu, čo mu mama zhltla aj s navijakom, si vždy do poobedia vymyslel.
***
„A najhoršie bolo, že väčšina z vás so mnou bola aj na strednej. Trinásť rokov.“ Rozprával Viktor stále s kamenne chladným pohľadom, bez štipky emócie.
„Ja, ja, ja.“ Koktala Viola. „ja som si to nikdy neuvedomila. Áno robili sme si z teba občas srandu, ale to sme sa všetci tak bavili. Veď sme si ťa takmer nevšímali.“
„Áno, nevšímali ste si ma. Bol som pre vás vzduch, do ktorého ste si občas kopli.“
„Až tak veľmi sme ti ublížili?“
„Prečo myslíš som nikdy nebol na žiadnej stretávke?“
„To kvôli tomu? Pamätám si ako sme hádali, či ťa vtedajšia frajerka nechce pustiť. Tipovali sme, že si jednoducho pod papučou.“
Viktor sa na chvíľu odmlčal. Nevedel, čo má na to odpovedať.
Viola tiež sedela bez slova, nechápala, prečo ju s tým Viktor teraz konfrontuje. Nechápala, že si to nikdy neuvedomila. Teda občas jej to prišlo na um, ale davová psychóza bola silnejšia. Sama pred sebou si to vždy ospravedlnila. Však čo tam sedel vždy tak sám, mohol normálne za nimi prísť sa baviť. Alebo nemohol? A čo tým chce povedať? Teraz. Veď sú manželia už pár rokov. Ako je možné, že medzi nimi existuje takáto priepasť? Cítila sa v tom momente ako najhorší človek na zemi. Prečo ju vlastne miluje? Miluje ju vôbec?
Zrazu si uvedomila, že slnko už dávno zapadlo a od mora vial chladný vánok. Na rukách sa jej urobili zimomriavky. Prehodila si cez plecia vlhký uterák a čakala čo bude ďalej. Vedela, že teraz ho nemôže prerušiť.
„Niekoľko rokov po škole som chodil na terapiu. Až keď som bol úplne na konci so silami som sa k tomu odhodlal. Nemal som žiadne sebavedomie. Až postupne som sa z toho dostal. Ale keď som predával prvé byty, stále bol vo mne ten chlapec, ktorému ste hovorievali, že je nula. Blbeček.“
Viktor stále rozprával akoby to len čítal z knihy. Nedokázala mu na tvári ani v hlase vyčítať jedinú emóciu.
„Prečo potom si si ma zobral? Odpustil si mi niekedy?“
„Odpustil som tebe aj všetkým ostatným. A odpustil som hlavne sebe. Aspoň myslím. Keď som ťa vtedy po rokoch stretol, bolo to akurát, keď som zvažoval, či prídem na ďalšiu stretávku. Mal som pocit že už môžem. Náš prvý večer som bral najprv ako nácvik. A ty si ma zrazu nebrala ako toho hlupáka. Cítil som sa s tebou príjemne, akoby tá minulosť ani nebola.“
Viola ho opatrne chytila za ruku a pozrela sa na neho. Viktor pokračoval.
„Potom si však začala miznúť. Jeden deň sme boli spolu ako keby celý svet patril iba nám, a na druhý si mi nezodvihla telefón. Alebo na správy si mi odpisovala len „ok“. A potom si zase zavolala akoby sa nič nedialo a skončili sme v posteli. Ani som si neuvedomil a začal som si o teba zase ubližovať.“
„Vieš ja, …“ Viola mu chcela všetko vysvetliť, mala pocit, že je načase si povedať všetko. Naozaj všetko. On ju však nenechal.
„Hral som sa ako som nad vecou. Že sme iba kamaráti. Každú chvíľu som zbalil nejakú babu a dúfal, že budeš žiarliť. Ale s tebou to ani nepohlo. Až vtedy. Vlastne som mal mať v ten deň rande. Len som si cestou skočil k tebe po hodinky. Jedna moja časť mi vtedy vravela, aby som sa tváril, že som si nič nevšimol a nechal ťa tak. V tvári si mala podobný výraz ako ja, keď …“ až teraz sa Viktorovi zlomil hlas. Hlasno sa nadýchol.
„Ak chceš, môžeš mi to dopovedať neskôr.“ Chytila ho za ruku ešte silnejšie.
„Nie, chcem to dokončiť.“ Hlasno sa nadýchol a pokračoval. „Doteraz sa desím toho, čo by sa stalo, keby ťa tam nechám. Aká je tenká tá hranica medzi životom a smrťou. Ako na nej celý čas len balansujeme, niekedy vedome, niekedy nevedome. Niekedy prežijeme len šťastnou náhodou.“
„Som rada, že si mi to povedal, myslím, že obaja o nej vieme viac, ako sme si kedy mysleli.“
Na pláži už bola tma keď sa Viktor s Violou zodvihli a odkráčali do izby. Pri večeri sa len mlčky pozerali jeden na druhého. Viola videla vo Viktorových očiach svoju bolesť. A vedela, že ešte ju čaká dlhá cesta odpúšťania. Aj keď nevedela, prečo si to vyjasnili až teraz. Prečo celé roky mlčali. Ako keby žila s cudzincom.
Viktor mal celý večer pred očami Violin pohľad v to ráno. Akoby sa zobudila úplne iná žena. Strapatá, opuchnutá, ledva sa tackala. Ale v jej očiach prvý krát videl ten krotký výraz. Až vtedy sa do nej naozaj zamiloval. Keď vedel, že aj ona okúsila jeho bolesť.
A odpustil jej. Lenže aj medzi láskou a nenávisťou je len tenká hranica. Niekedy ani nevieš, kedy si sa dostal na druhú stranu. A tak, ako ju nekonečne miloval, vedel, že ešte chce vidieť jej bolesť. Raz.