„Ivana dávaj pozor, čo si zaľúbená?“ vykríkla Viola keď sa Ivane po chodbe rozsypali všetky papiere, čo niesla. Výkresy sa zmiešali s faktúrami a inými dokladmi a pokryli dlažbu ako koberec.
„Doprdele, pomôž mi to prosím pozbierať a hodíme to ku nám skôr, ako to ten chuj zbadá. Už aj bez toho mi robí peklo zo života.“
„Stále ťa ničí?“
„Stále je to horšie, už neviem či to dlho vydržím. Už som pozerala pracovné ponuky.“
„Nevymýšľaj Iva! Čo tu budem bez teba? A vôbec, nie je on vlastne do teba?“
„Prosím?“ opýtala sa vyčítavo Ivana.
„Však sa pozri na jeho ženu. A ako sa pozerá na teba. A ty tu všade rozprávaš akého máš úžasného frajera. Keby ste boli deti určite by ťa bil lopatkou po hlave.“
Ivana sa schuti rozosmiala ale ostalo jej to vŕtať v hlave. Viola ďalej rozvíjala svoju teóriu.
„Vieš Iva, nejako sa mi to nezdá. Neschopná nie si, to by som si všimla. A ku nám všetkým sa správa úplne profesionálne. Mohla by si aspoň vyskúšať, či sa niečo stane ak by si bola opäť single.“
„To sa mám teraz rozísť s Petrom?“ nechápavo zdvihla zrak od papierov rozsypaných na podlahe.
„Iva, okamžite ideme na kávu lebo tebe to ešte nepáli. Však ideš teraz na dovolenku. Tak keď sa vrátiš tu vypusti príhodu ako ste sa na dovolenke pohádali. Ak by ti chýbala inšpirácia, vylíčim ti detaily tej mojej. To bola iná katastrofa.“
„To mi ešte musíš porozprávať, bola si dosť čudná keď ste sa vrátili.“
Viole sa o tom vôbec nechcelo hovoriť. Nechalo to v nej veľa dojmov, ktoré ešte musela spracovať. Našťastie šéf ich nútil vyčerpať si dovolenku, tak ju ešte čakali dva týždne nariadeného voľna zároveň s Ivanou. Kým tá bude so svojim novým objavom niekde na pláži užívať si to, čo miluje, Viola bude v starom dome premýšľať o tom, čo sa stalo na pláži.
S Viktorom sa už do konca dovolenky nerozprávali. A po nej tiež veľmi nie. Cítila, že teraz potrebuje priestor aby si opäť našla k nemu cestu. Zavrieť sa v starom dome, manuálne pracovať a pomedzi to behať po okolitých kopcoch, bolo pre ňu ideálne riešenie. Keďže bratovi zakázala ho predať sľúbila, že ho bude udržiavať. Čakalo ju teda veľa fyzickej práce, s dedinčanmi sa už dohodla, že svojpomocne opravia strechu, bude musieť skontrolovať aj nejaké múry. Aj elektrické rozvody by bolo treba vymeniť, ale už sa zmierila s tým, že na to sa podujme neskôr. Za tie dva týždne bude rada ak vyriešia to, čo je v havarijnom stave a vyprace všetko nepotrebné, od harabúrd v skriniach až po nábytok prežraný červotočom.
„Viola a nemáš fotky z dovolenky? Chcela som Petrovi ukázať ten Váš rezort, či náhodou nejdeme na to isté miesto.“
„Vlastne nemám. Ja som telefón hodila do skrine hneď prvý deň. Viktor niečo fotil ale neposlal mi to. Ani na sociálne siete on nič nedáva.“
„Škoda. Ale v tom si obaja môžu podať ruky. Mali by sme ich zoznámiť.“
„Veru, mali. Mali sme ísť na tú dovolenku spolu, možno by to bola menšia tragédia.“
***
V lete vyzeral starý dom nádherne. Všetko naokolo bolo zelené. Stromy, vysoká tráva, ktorú nemal kto kosiť, neďaleký potok a plot, čo ledva podopieral sám seba, dotvárali idylku. Keď Viola prišla bolo už okolo domu kopec ľudí. Tak ako to na lazoch býva zvykom, susedia si pomáhajú. A Violu poznali už od malička, takže ju mali radi.
Partia chlapov už liezla na strechu, aby zistili, koľko roboty to zaberie. Ďalší susedia priniesli jedlo a pitie a z opravy strechy urobili spoločenskú udalosť. Viola väčšinu z nich ani nepoznala ale aj tak sa tu cítila ako s rodinou. Vybalila občerstvenie a všetky starosti zamkla v aute spolu s telefónom.
Ani nevedela kedy, boli plány práce pripravené, všetko dohodnuté a materiál pripravený. Prvý deň sa ale viac pracovať nemalo. Dobrý projekt treba zapiť a to bolo niekedy náročnejšie ako odbehnúť sto kilometrov, na ktoré sa Viola na jeseň chystala.
Preferencia alkoholu nikoho nezaujímala, kým si ona decentne otvorila pivo, už ju naháňali s fľaškou domácej. Ďalší ujco priniesol domáce víno a muselo sa koštovať. Roky praxe z nej však urobili experta a aj keď vedela, že je odsúdená pomiešať všetko, stále sa snažila kontrolovať aspoň množstvo. Poháriky naliate až po okraj vypila len spolovice, a vždy ich niekde elegantne stratila pomedzi jedlo a pitie na starých stoloch, ktoré povynášali na dvor. Aj tak sa jej už začínala točiť hlava a pristihla sa, že veľa rozpráva.
Z takmer introvertnej Violy, ktorá mala problém komunikovať s viac ako jedným človekom naraz, sa od jedného promile vyššie stávala stand-up komička. Jedna jej časť to akoby to sledovala z hora a hovorila si, že ráno sa bude poriadne hanbiť. Úplne to videla, ako len čo otvorí oči, vynorí sa jej všetko čo narozprávala, a ona sa s hanbou zakryje perinou až po vrch hlavy a nebude chcieť vyliezť. Teraz ju ale unášala atmosféra a tak rozprávala a rozprávala. Aj o dovolenke s Viktorom, aj o tom ako ide bežať 100 kilometrov, aj o všetkom. A spoločnosť sa dobre bavila.
Ako rýchlo však začali, tak rýchlo aj skončili. Tu na lazoch sa nedá vyspávať do obeda, takže sa spoločnosť pomaly rozpúšťala už so západom slnka a do polnoci ostala sama. Rečové centrum sa pomaly upokojilo a hladina alkoholu opadla. Cez to rozprávanie už nemohla popíjať, tak trochu vytriezvela. Riady zo stolov pozbierala do obrovského prúteného koša a s námahou ich odniesla aspoň do predizby. Nechať vonku zvyšky jedla by mohlo prilákať huňatejších susedov.
V kúpeľni si ešte zvládla umyť zuby aj tvár a v starkinej izbe našla v skrini starú nočnú košeľu, navliekla sa do nej a zaliezla pod hrubú perinu. Už išla vypnúť lampičku, keď cez pootvorené dvere do izby zrazu vbehlo čierne mačiatko.
„Ahoj Murko, a ty tu čo hľadáš?“
Opýtala sa Viola mačiatka akoby ho poznala. Všetky dedinské kocúry sa volajú Muro a všetky si tu žijú slobodný život. Nájsť si v dome jedno, nebolo ničím neobvyklým.
Mačiatko najprv vyskočilo na Violinu perinu a pozaliečalo sa jej. Potom preskočila na nočný stolík a labkou škrabkalo o vrchnú zásuvku, akoby sa jej snažilo niečo naznačiť. Viola ho zobrala do rúk a položila na koberček pri posteli, aby pochopilo, že sa ide spať. Mačiatko ale bolo tvrdohlavé. Ani na tretí pokus neprestalo opakovať škrabkanie o zásuvku. Viola to už nevydržala a otvorila ju. Z vnútra sa na ňu najprv vyvalila vôňa starého papiera, až potom začala skúmať obsah. Nič, čo by mohlo zaujímať mačičku však nenašla. Spomedzi všetkého ju zaujal starý zošit v čiernej väzbe.
Oči už ledva držala otvorené ale rozhodla sa ho ešte prelistovať. V posteli sa pomrvila tak, aby sa v polosede opierala o jej čelo a na pokrčené kolená zakryté perinou položila zošit. Vyzeral ako starkej zápisník. Texty boli písané rukou, avšak úhľadne. Našla tu staré recepty, poznámky o úrode a hospodárstve. Zaujalo ju to viac ako čakala, s každou stranou sa viac zahĺbila do predstáv o živote pred desaťročiami. Predstavovala si, ako asi starká premýšľala o tom čo bude variť, a neriešila či má chuť na Čínu alebo Mexiko. Riešila, či bude mať dosť zemiakov, alebo či bude musieť nejaké nakúpiť. Koľko vajec predala a koľko sliepok pôjde do polievky.
Pomedzi, na prvý pohľad nudné, poznámky však našla aj stránky, kde bol súvislý text. Vyzeralo to ako starkej denník. Ešte raz sa pomrvila na posteli, alkohol ako keby z nej vypršal a hltala slová zo svojej histórie.
***
Milada dnes prišla ku mne na návštevu aj s malým Filipkom. Dobrý chlapec z neho vyrástol, ani neviem kedy to ušlo. Len ten jej muž sa zopsul. Odkedy máme slobodu, je ako vymenený. Stal sa z neho veľký pán a vidím, že Milada sa trápi. To je žiaľ náš údel ženy. Azda sa im už čoskoro pošťastí ďalšie dieťatko a bude šťastnejšia.
Spolu sme piekli čokoládovú tortu, našťastie som na ňu dohliadala, vôbec jej to nejde. Neviem, čo bude robiť keď sa pominiem.
Cez obed sa tu zastavil aj Ferko. Sľúbil sa pomôcť mi s kosením, tráva už je vysoká, sama na to nestačím, syna nemám a zať je darebný. Dobrý chlapec to je, škoda by bola keby sa v tých horách zmárnil. Ešte sa mu nezahojili jazvy po tých dvoch prstoch, o ktoré prišiel. Na úrade sa mu vraj bez nich zle píše na stroji, tak sa vrátil k otcovi a takto nám tu vypomáha. Nemám sa mu ani ako oplatiť, len tých pár vajíčok im nabalím.
Veru škoda ho chlapčiska, ani ženu si v meste nenašiel. A teraz ešte vtipkuje, že už si ani nenájde, lebo nemá prst, na ktorý by obrúčku navliekol. Ale aspoň tú moju Miladku trochu rozveselil, trápi ma ju takto vidieť. A s Filipkom sa celé poobedie hrali. Dobrý je to chlapec, ako môj nebohý manžel.
Ťažko je mi niekedy, ale taký je život.
***
Viola sa smiala pri predstave, ako sa starká v hrobe obracia, keď vidí mamu piecť čokoládový koláč. Stále sa to nenaučila. Musí poriadne pozrieť tie recepty čo sa tu píšu, možno aspoň ona zdedila starkej talent.
Podľa obsahu to mohla písať niekedy pred jej narodením, možno už mama bola tehotná. To, že otec po revolúcii začal podnikať a začali aj jeho výlety za milenkami už vedela dávno. Obdivovala ju, že to tak dlho znášala. No keď si spomenula, čo láska robí s ňou, ani sa jej nečudovala.
A Ferko? Žeby to bol ujo Fero od ratraku? Asi nebudú tu v okolí dvaja bez prstov. Pamätala si ho z detstva, vždy sa s nimi hrával a v zime ich vozil, no netušila, že si bol s jej rodinou až tak blízky. Pre ňu to bol vždy ujo Fero, čo býva niekde vysoko v horách. Možno by ho mala ísť navštíviť, v rámci tréningu sa tam niekedy prebehne, rozhodla sa. Únava ju už zmáhala, odložila teda zápisník na nočný stolík a vypla svetlo. Mačiatko jej už dávno spalo pri nohách.
Ráno bolo sprevádzané očakávaným pocitom hanby. „Čo doriti som to zase trepala.“ Zanadávala si a perinu vytiahla až nad hlavu. Oči silno zavrela a tlačila viečkami, akoby jej mali pomôcť vymazať spomienky. Potom ale pustila pod perinu kúsoček svetla a kútikom oka pozrela na hodinky na ruke. Ukazovali sedem hodín, čo bola doba, kedy sa tu už mali objaviť susedia s náradím a chuťou do práce. Hanba-nehanba vystrelila z postele. Nočnú košeľu zvliekla jedným pohybom a už sa aj navliekala do trička a teplákov. Jedným okom kontrolovala, kde je čierne mačiatko, nikde ho však nevidela. Možno už šlo behať po okolí, nachystá mu aspoň misku so smotanou, keby sa rozhodlo vrátiť.
Už-už vychádzala z izby, keď sa ešte prudko zvrtla, aby zápisník odložila naspäť do zásuvky, nech sa mu do večera nič nestane. Bol pre ňu veľmi vzácny. Na stolíku však nebol.
„Čo mi šibe?“
Otvorila zásuvku a prehrabala papiere. Ani tu však nebol. Rozhliadla sa po izbe, potom sa zohla pod posteľ, ale po zápisníku nebolo ani stopy. Tak ako po mačiatku.
„To čo zas ujco vypálil za ekrazit? Asi by som mala byť rada, že vidím.“ Posťažovala sa a ďalej sa krútila po izbe ako robotický vysávač, keď ho zablokujú Viktorove rozhádzané ponožky.
„Pani domáca, no kde sme? Robiť treba a nie vyspávať ako panička!“ ozvalo sa z dvora. Na hľadanie jej už neostával čas, práca volá.
Na streche sa makalo až do večera, ale veľká časť práce bola hotová. Ani nečakala, že to pôjde takto dobre. Do konca týždňa bude strecha hotová, aj menšie murárske práce sa porobia a potom sa už môže venovať len interiéru. A snáď jej ostane energia aj na beh. Po dnešnom dni to tak naozaj nevyzeralo. Ledva šúchala nohami keď večer v dome robila aspoň aký-taký poriadok.
Ďalší deň mali okrem práce aj grilovať, aby si to spestrili, tak chcela ešte pochystať drevo. V kuchyni pri peci bolo dostatok triesok aj polienok pripravených na kúrenie ešte zo zimy, tak ich poprehadzovala do prúteného koša. K nim prihodila pár starých novín na rozkúrenie. Ako vyberala noviny z kopy, staré okno sa otvorilo pod náporom vetra a zabúchalo. Viola až nadskočila ako sa zľakla. Vietor rozfúkal kopu papierov a naprostred kuchyne odvialo jeden list, ktorý bol iný, ako tlač z minulého storočia. Viola sa poň zohla a všimla si, že je to rukou popísaný papier. Písmo sa zhodovalo s tým, ktoré čítala včera v zápisníku. Ten sa jej stále nepodarilo nájsť. Sadla si na drevenú lavicu a začala čítať.
***
Dni sú už dlhé a roboty pribúda. Je to ťažké, odkedy sa môj muž pominul, roky pribúdajú a sama už toľko roboty nezastanem. Jediné šťastie, že náš Ferko od susedov mi chodí pomáhať s ťažkou prácou okolo domu. Hádam porobíme, kým nadobro odíde. Sľúbil sa na zimu odísť do hôr robiť.
Bude mi za ním smutno, otupno je takto starej žene samej v dome. Dúfam, že moja Miladka bude častejšie matku navštevovať. Filipko rastie ako z vody, už je to veľký a múdry chlapec. Ani sa mi veriť nechce, že má otca planého. Zas tu bola dievka moja vyplakávať. No ale akého muža si vzala, takého má. Keby si radšej toho Ferka všimla kým bola ešte slobodná. S tým by jej veru bolo sveta žiť.
Ale keď jej sa nepozdával dedinský chlapec. A pritom je šikovný. Aj školy má. A k tomu aj dobre vychovaný. Dnes jej pod lesom kyticu kvetov natrhal, aby ju aspoň trochu potešil. Také krásne žlté fialky. A že je študovaný, tak ich tak múdro nazval „Viola lutea sudetica“.
***
Viola list položila na stôl a nechápavo naň pozerala. Asi jej práve dal odpoveď na otázku, odkiaľ mala svoje meno. Tie kvety poznala, rástli z jari popri lesoch. Vždy ju fascinovalo, ako sa žltý kvietok môže volať fialka. Keby toto vedel Roman, nevolal by ju Fialová, ale Žltá. Pousmiala sa nad vlastnou myšlienkou. Teraz však mala v hlave množstvo otázok. Boli tie kvety pre mamu tak výnimočné? Bol ujo Fero viac ako len kamarát od susedov? Ak starká toto písala na jar, kedy kvitnú, tak niekedy vtedy mama otehotnela. Viola sa narodila v januári, to by sedelo. Zaujímalo ju, čo o tom ujo Fero vie. Určite ho pôjde navštíviť!
V tom okná znovu zabúchali a vietor opäť urobil poriadok v kuchyni. Kus papiera na stole sa vzniesol do vzduchu a zapadol pod kredenc. Viola sa okamžite zvalila na zem a hľadela do úzkej škáry medzi kredencom a podlahou. Varechou tam šmátrala hodnú chvíľu ale vytiahla len chumáče prachu. Po chrbte jej prebehol mráz. Vstala a konečne pevne zaistila okno, no zimomriavky na jej tele ostali. Už si prestávala byť istá tým, čo je skutočné a či si toto len nevymýšľa. Dnes predsa vôbec nepila. So zvláštnym pocitom sa prezliekla do nočnej košele a ľahla si spať. Mačiatko ju už čakalo na perine.
V snoch ju navštívila starká. Tak ako si ju pamätala kým ešte žila. Usmiata a milá, ale zároveň tvrdá a rázna žena. Sedeli spolu v kuchyni a prezerali si staré albumy s fotkami. Na jednej mala Viola na chrbte starý turistický ruksak a na nohách veľké popradky. Starká fotku zodvihla, pozrela sa na ňu a zahlásila: „No celý otec!“
Viola sa strhla zo sna. Hodinky na jej ruke ukazovali pol tretej ráno.
„Musím ísť za tým ujom Ferom!“ povedala sama sebe. Do rána sa jej už spať nedalo, tak sa len prehadzovala a čakala, kedy vtáky ohlásia svitanie.
Ráno bola síce dosť unavená ale pozbierala sa. Uvarila si silnú kávu a kým čakala na susedov, poobliekala si bežecké veci, nachystala vodu aj malé občerstvenie. Len čo prišli pracanti, vyniesla im na dvor všetko jedlo a pitie, čo pripravila, dohodla sa s nimi na postupe a oznámila im, že dnes je to v ich rukách.
Ani veľmi neprotestovali, neboli veľmi zvyknutí, že sa im žena motá do manuálnej práce. A ešte jej to aj ide. Dotiahla si teda šnúrky na topánkach a miernym klusom vyrazila do kopcov. Uja Fera určite nájde hore na chate alebo niekde v okolí. Slnko bude svietiť dlho, nikam sa neponáhľa, ak by aj pracoval niekde v hore, tak ho dočká.
Ráno bolo ideálne na beh. Vzduch bol ešte svieži a na tráve rosa. Vyšliapaný chodník ju sám viedol kam potrebovala, nemusela nad ničím premýšľať. Aj tak toho mala v hlave dosť. Začínala sa cítiť ako v zlom duchárskom filme, aj keď vedela, že starká ju isto nechce strašiť. V myšlienkach sa snažila pospájať to, čo sa chce uja opýtať. Nemala žiaden dôkaz pre svoje domnienky, strany z denníka tak ako sa zjavili, tak aj zmizli. Vlastne ani nevedela, či je to realita. Alebo čo je vlastne realita. A k tomu slová uja Fera, čo jej naposledy povedal, že kus jej duše už navždy ostane v horách. Touto otázkou asi začne.
Tisíc výškových metrov vybehla zahĺbená do svojho vnútra, ani si neuvedomila ako. Pred sebou už videla obrysy horskej chaty, kde ujo Fero žil aj pracoval. Musel sa tam odsťahovať v tú zimu, keď sa narodila, ona si ho pamätala len ako uja z ratraku, čo sa s miestnymi deckami hrával. Pri chate pomaly rozoznávala aj postavu muža. Podľa postoja vyzeral ako ujo. Červený turistický sveter čo mal oblečený musel byť starší ako ona. Zamávala mu.
Z diaľky videla, ako sa snaží zaostriť, kto mu to máva. Po chvíli ju spoznal a s radosťou jej zamával späť.
„Dobrý deň ujo Fero.“ Pozdravila ho a v hlas jej bolo cítiť radosť, že ho vidí.
„Ahoj diovka moja. Ale aký som ti ja dobrý deň, tu v horách si všetci tykáme. Vidím, že už ťa hory ťahajú na svoju stranu.“
„Prepáč ujo, neviem si na to zvyknúť. Snažím sa opraviť starkej dom, tak som teraz tu na dovolenke. Vybehla som ťa navštíviť, lebo mi to nedá spávať, čo si mi naposledy povedal.“
Ujo sa na ňu usmial a oči sa mu zúžili na tenké čiarky. Až teraz si všimla, že na slnkom opálenej a vetrom ošľahanej tvári sa mu vynímajú chladné modré oči.
„To nie čo som ti ja povedal, to hory ti nedajú spávať. Patríš sem diovka, nie medzi mestské paničky.“
„Ako to môžeš tak presne vedieť?“
„To sa tu tak medzi nami traduje. A sám som to aj zažil. Poď, posaďme sa, donesiem kávu a aj voľajaké kekse a podebatíme sa.“
Ujo Fero ukázal na lavicu pred chatou a vošiel dnu. O pár minút sa vrátil s táckou, na ktorej boli dve poctivé kávy a rôzne druhy sušienok.
„No už som tu, kde som to skončil? Aha už viem. To je tu taká legenda, že keď v horách takmer prídeš o život, kus tvojej duše v nich ostane. Ale to už vieš. Mne sa to tiež stalo, mne tu duša ostala celá. Ale aj ďalších poznám, čo už nemohli v meste žiť. Keď sa raz hory rozhodnú vziať si tvoj život, už ti ho vezmú. Nevadí im, že si ho na pár rokov ešte požičiaš.“
„No a aké to bolo u teba? Čo sa ti vlastne stalo?“
„Lavína ma privalila. Ale nie úplne, hlava mi trčala. Bol som tam ale zavalený a bez pomoci. Už som odchádzal na druhý svet, krásne sny sa mi snívali, keď ma chlapi našli. Vykopali ma a odviezli. Bol som podchladený a na rukách a nohách som mal omrzliny. Nakoniec som ale prišiel len o dva prsty na ruke. Aha.“ Zodvihol ľavú ruku aby Viole ukázal chýbajúci malíček a prstenník.
„To muselo byť strašné.“
„Napodiv ani nie, veď to asi poznáš, tiež si mi skoro umrzla, diovka. Len ty máš šťastie, že dnes už tie háby lepšie robia, neprišla si o tie krásne pršteky.“
Viola sa pousmiala a v hlave sa jej vybavili sny, ktoré mala, keď v zime takmer umrzla na lyžiach. Aj vtedy ju prišla pozrieť starká. Odvtedy ju zo záhrobia navštevuje často.
„A ako si potom vedel, že sa musíš vrátiť do hôr?“
„Ach diovka, to ti srdce povie, len ho musíš počúvať. Mňa už práca nebavila, všetci kolegovia riešili voľajaké serepetičky, čísla, výsledky, výkony. No mne ti to už nič nehovorilo. Ani tie košele nosiť som už nevedel. Vždy v sobotu keď som navliekol flanelku, cítil som sa ako nový človek. Tak som dal výpoveď a odišiel na leto domov pomáhať na statku. Tam mi už bolo lepšie, ale stále ma to inam ťahalo. Darmo, srdcu nerozkážeš.“
„A nechcel si mať rodinu a deti?“ nesmelo sa opýtala Viola. Počas celého rozhovoru si nervózne žmolila prsty, pretože nevedela ako otvoriť túto tému. Keď konečne prelomila ten ľad, trochu sa uvoľnila. Odpila si z kávy a zahryzla do sušienky. Ujo Fero sa z chuti rozosmial.
„Ale no ako by som sa ja už oženiť mohol? Veď si nemám na ktorý prst obrúčku dať.“
„To je pravda ujo. Ale predsa, nemal si frajerku? Isto sa za tebou dievky obzerali keď si bol mladý.“
„By si sa čudovala, že aj teraz sa obzerajú. Ale takú, čo by som si zobral som mať nemohol.“
„A nechýba ti to niekedy?“
„Diovka, diovka, ty si taká zvedavá. Ale poviem ti všetko čo len chceš. Vieš, ja som nikdy nemal ženu ani deti, ale to neznamená, že neviem čo je láska. A možno to viem lepšie ako všetci ostatní. O tebe som tiež kadejaké chýry počul, že máš muža planého, ako aj tvoja matka mala. Aká je to láska? Ja som ženatý s týmito kopcami naokolo. Od nich nemôžem čakať, že mi donesú peniaze alebo opatria domácnosť. Nepodržia ma, keď mi je smutno, ešte ma búrka na hrebeni stihne. Ale aj tak viem, že k sebe patríme. No náš vzťah sa nemeria tým, čo kto pre druhého spravil.“
„Neviem či ti rozumiem ujo.“
„Ešte máš v hlave veľa mestského života. Časom pochopíš. O čom sa ľudia hádajú? Kto koľko zarobil, kto komu zabudol kúpiť darček, či priniesť čaj. Kto má variť či upratovať, kto opatrí deti. S horami to tak nemáš. Alebo dám iný príklad, pozri na tie zvieratká. Tiež je to len na starosť taký živý tvor. S ničím ti poriadne nepomôže, ani v starobe ťa nezaopatrí. Ale keď sa tomu pozrieš do očí, vidíš čistú lásku. Aj keď naň nakričíš, aj keď mu jesť nedáš. Ty budeš vždy jeho človekom. A aj keď ťa veľmi hnevá, neopustíš ho, ani mu nedokážeš ublížiť, ani sa na neho hnevať. Keď zoberieš všetky tie veci okolo, všetky tie preteky o to, kto komu dá viac, čo ti ostane? Najrýdzejšia čistá láska. Bez podmienok a pravidiel.“
Viola sústredene počúvala a prikyvovala. Ujo Fero sa odmlčal, zahľadel sa do diaľky a tromi prstami ľavej ruky jemne hladkal čierne mačiatko, čo mu driemalo v lone.