Ani neviem kde sa vzal, zrazu je tu november a ja som si uvedomila, že sa posledné mesiace som napísala akurát tak nákupný zoznam, aj ten nie bohvieako, pretože mi v taške vždy chýbajú aspoň 2-3 veci.
Tak som si povedala, že okrem toho, že potrebujem zosumarizovať zážitky tohto leta, budem pravidelne písať aj príhody z bežného života. Len tak, aby som nezabudla, že život nie je len o tých veľkých veciach.
Takže máme tu november. Už neplačeme, že skončilo leto, lebo už skončilo aj to babie. A tak nejako je ráno zima a večer tma a nikomu sa nič nechce. A ak by toto obdobie malo mať priradenú farbu, tak je to jednoznačne čierna. Zo stromov už opadáva posledné lístie a Urpín je už takmer čierny. Dni sa skrátili a čas sa posunul, takže aj výhľad z okna je väčšinou čierny. Ešte aj ten okres sa nám zafarbil na čierno.
Nemôžem ísť do fitka, nemôžem ísť na plaváreň. Na bicykli by ma buď po tme zabilo nejaké auto, alebo by som umrzla. Sneh ešte v nedohľadne. Jediné šťastie, že ten beh je taký úžasný šport, že naň neexistuje relevantná výhovorka. Okrem toho, konečne na beh nosím bundu a mám si kam dať kľúče a telefón, a teda využijem aj tie pekné legíny bez vrecka.
Tak som sa kúsok posťažovala, ale už sa viac neviem. Čo už so mnou, keď na všetkom čiernom vidím neónovo oranžový fľak. Áno, normálnemu človeku-optimistovi úplne postačí vidieť aj biely, lenže v mojom prípade je to vždy papierová vreckovka opratá s čiernym oblečením, takže preferujem oranžovú.
Sú dve veci, ktoré mi zabraňujú upadnúť do jesenného splínu. Prvou je športové perpetuum mobile, čiže vlastníctvo skialpov a cestného bicykla. Akonáhle odstavím bicykel na trenažér, už vyzerám prvý sneh, a hneď ako sneh zlezie z posledného kopca v okrese, môžem začať zavadzať v premávke. Nonstop radosť vo mne.
Druhou skvelou vecou je moja hobby športová mánia, ktorá ma núti dávať si na každý rok nový cieľ. Ale nie tak normálne sa konzistentne zlepšovať v jednej disciplíne. Ako hrdý majiteľ dátumu narodenia v znamení blížencov mám na každý rok novú vášeň a zmysel života. A o tom som vlastne chcela.
Krásny údel hobby športovca
Predstav si, ako bežíš na nejakých pretekoch. Povedzme taký obľúbený polmaratón. Cieľovou čiarou prebehneš vo svojom najlepšom čase. Moderátor možno oznámi tvoje meno. Možno tam stojí tvoja rodina a teší sa s tebou. Alebo tvoja bežecká partia. A inak to nikoho nezaujíma. Prví už sú osprchovaní, poslední sa ešte trápia a ty si dobehol s desiatkami ďalších niekde v strede.
Každý okolo teba má nejakú motiváciu, nejaký svoj cieľ a sen, ktorý si tu asi plní. Ale teba to nezaujíma, ty sa venuješ svojmu. A na tom nie je nič zlé. Pozrieš sa na svoj výsledný čas, na zlepšenie, ktoré sa ti podarilo a po krátkej oslave tohto úspechu sa pravdepodobne zas začneš sústrediť na niečo ďalšie.
Môžeš sa pokúšať bežať ešte rýchlejšie, alebo si povieš, že polmaratón je veľa a vrátiš sa na kratšie trate. Alebo si povieš, že ťa to takto nebaví a budeš chodiť opäť behať len sám so sebou. Alebo sa vrhneš na maratón. Alebo si nájdeš iný šport. Alebo úplne iné hobby.
Niekde som raz čítala, že beh je jedinečný v tom, že na pretekoch nájdeme obrovské množstvo šťastných porazených. Väčšina z nás tam totiž chodí prehrať, no vyhrávať sám nad sebou.
A pretože to vlastne nikoho nezaujíma, tak sa môžeš úplne sám rozhodnúť, či si v daný deň vyhral. Lebo možno to nebol najlepší čas ale prekonal si najväčšiu krízu. A ešte sa môžeš rozhodnúť, čo to bude nabudúce.
Totiž tá úžasná vec, na ktorú som v posledných dňoch prišla je, že výsadou hobby bežca je robiť si čo chcem. A kým som jeden rok behala polmaratóny rad radom a zlepšovala si časy, tak som sa potom rozhodla, že krajší je beh v lese a budem behať ultratraily. No a tak som tento rok behala prevažne 50-kilometrové trasy. A keď sa dnes rozhodnem, že budem cyklista, tak budem cyklista a potom môžem plávať a potom môžem robiť všetko a nič poriadne, čiže triatlon. A nikoho to netrápi, iba moje nohy si občas poplačú.
***
Na sobotu sme sa s Denisou dohodli, že si pôjdeme zabehať. Vybrala som môj obľúbený okruh po okolitých kopcoch o vzdialenosti asi 20 kilometrov s prevýšením okolo 600 výškových metrov. Podarilo sa nám vystihnúť krásne počasie, začali sme až o deviatej, keď už bolo aj trošku teplejšie, aj sme to stihli dobehnúť, kým sa zamračilo.
Celou cestou sme si šušťali po popadanom lístí a pripomínali si, že je to zradné, lebo nie je vidieť skaly a korene, tak človek môže ľahko zakopnúť. Pripomínanie zjavne pomohlo, pretože som zakopla iba raz, a kým môj mozog už vyhodnocoval ako veľmi si odriem tvár, tak moje nohy ešte zachraňovali situáciu a ja som nakoniec nepadla. Škoda že to nemáme natočené, teraz sa nedozviem, ako sa dá ešte urobiť veľký krok, keď už na líci cítiš končeky trávy.
Môj pes, ako vždy, ťahal len dole kopcom. Hore kopcom zdržovala a po rovine vyhľadávala mláky aby prišla domov s maximálnym objem blata v srsti. (Áno, je to fena, tie rody mi nejak nejdú).
Ale tak všeobecne to bol dobrý beh. V prírode sme si vyčistili hlavy a potešili duše. Teda bol by skvelý, keby sme posledné tri kilometre nešli ako mrciny, keby neprídem domov s boľavými nohami a domotivovaná, že to vlastne ani nebol beh, lebo však priemerné tempo 9. Lebo kopce.
Bola som tento týždeň behať aj intervaly na dráhe. Asi po pol roku, len také aby som to aj cítila, ale zároveň neostala týždeň odpálená. A normálne som sa na ne tešila. Po celom lete strávenom v horách na nekonečných, dlhých behoch, som konečne cítila čo je to bežať. Tak poriadne. Naozaj. Utekať.
A tak som sa rozhodla, že do prírody sa pôjdem nabudúce radšej prejsť. Ťahá ma to opäť behať na rovnú zem a nebudem sa tomu brániť. A podľa toho budú asi vyzerať aj plány na ďalšiu sezónu. Ak sa dovtedy nerozhodnem inak. Čo to bude zatiaľ nepoviem, ešte nič nie je isté. Teda je. Skončím v horšej polovici. Ale bude to skvelé.
Tak zatiaľ čau denníček. Ozvem sa zas. A sľubujem, že aj tie zážitky z leta už spíšem. Zaslúžia si to.