Milý denníček, v posledných dňoch som dosť uvažovala o motivácii behať. Keď sa obzriem naspäť, tak ma beh drží už asi ôsmym rokom, a miestami sama nechápem prečo. Ak nerátam momenty, kedy som bola chorá, alebo zranená, tak nebolo týždňa, čo by som aspoň raz nevybehla.
Kedysi dávno som niekde čítala, že keď človek začína cvičiť, tak trvá 21 dní, kým si vytvorí zvyk. Keď už zvládneš tieto tri týždne, tak potom si to telo pýta samé. Ako motivačná predstava dobré, ale ak by to bolo takto jednoduché, tak sme športovci všetci. Poznám množstvo ľudí, vrátane môjho minulého ja, ktorí začali s nejakým cvičením, pol roka tým žili, nakúpili si kopec somarín ako trampolína (true story) a potom si jednoducho ľahli na gauč a bolo.
A tak som vlastne prišla na to, že odpoveď nie je jednoduchá a je to skôr o sérii motivácií, ktoré ma pri behu udržali tak dlho. Na začiatku to určite bolo, že som sa posúvala každým behom ďalej. Prvý krát som nevydržala ani 15 minút a zvládla som neskutočnú vzdialenosť dvoch kilometrov. Týždeň som nevedela chodiť.
Potom som skúsila tri, neskôr štyri a keď sa sestre zdalo, že tam chcem ostať, vytiahla ma dať moju prvú 5-ku. Tak sa mi to zapáčilo, že som dala hneď ďalšiu 5-ku. A tak som objavila prvé bežecké zranenie – zápal plantárnej fascie. Ani som nevedela, aký bol krásny život v nevedomosti o existencii plantárnej fascie. Dva týždne som nevedela chodiť.
A potom to pomaly pribúdalo, skúšala so tie 5-ky, alebo aj 6, či 7 kilometrov. Až som sa vybrala na prvé preteky a odbehla svoju prvú 10-ku. Napodiv som si nijak neublížila, takže tento odsek nezakončím tým, že som tri týždne nevedela chodiť.
A potom to pribúdalo ďalej. K behu si vie človek nainštalovať aplikácie, kúpiť hodinky a sledovať ako sa posúva, ako pribúdajú kilometre, zlepšuje sa tempo. Aj to inak bývala krásna nevedomosť, netušiť, že tempo sa dá merať v minútach na kilometer. Týždenné štatistiky, mesačné štatistiky, prvá stovka za mesiac padla v júli 2016. Nevravím, že pri iných športoch sa nedá sledovať pokrok, aj to, že som na dance aerobiku nenabúrala v otočke do zrkadla vie byť motivujúce, no pri behu je stále čo analyzovať, prepočítavať, porovnávať. A to ma baví.
Táto moja tabuľková motivácia vyvrcholila asi prvým polmaratónom, ktorý som odtrpela v čase 2 hodiny 35 minút, cestou si stihla tejpovať koleno a snažila sa zachrániť svoj výkon vyžratím všetkých občerstvovačiek. Aby mi nebolo málo, na druhý polmaratón som sa prihlásila presne po roku, tak isto do Banskej Bystrice, aj keď ti každý normálny bežec povie, že v Bystrici je to strašne kopcovité a radšej volí Bratislavu či Košice. No ale doma je doma. Na druhý pokus som ho dala až o minútu lepšie a pre istotu ma boleli obe kolená. Tak som teda naplno precítila aj druhé bežecké zranenie.
Neviem dokedy by ma tieto intergalaktické zlepšenia bavili, odhodlania síce mám dosť ale dlhodobo porovnávať zlepšenie v tempe z 7:10 na 7:08 je veľa aj na silné povahy. A tak ďalším motivujúcim prvkom u mňa bolo rapídne zlepšenie. Recept, ako sa k nemu dopracovať nemám, asi som bola len dosť tvrdohlavá. Po tom, čo som ešte raz Bystricu v zmenenom formáte odbehla za 2:24 ma čakalo celkom plodné leto. Ozval sa mi vtedy Braňo, že potrebujú bežca na štafetový beh „Od Tatier k Dunaju“. Samozrejme ma jeho ponuka nadchla, ja som vtedy ani len nesnívala o tom, že sa toho niekedy zúčastním. Po upozornení, že nie som práve rýchly bežec, prišla odpoveď. „My beháme hravo a zdravo, a 10-ku za hodinu predsa dáš.“
Pozrela som sa na tú správu a trochu ma zalial pot. Bájne 6-kové tempo bola pre mňa stále teoretická abstrakcia. A čo som vtedy urobila? Odpísala: „Do augusta áno.“
Neviem, či to bolo tým sľubom, alebo zhodou okolností, či zásahom z vesmíru, ale začala som behať krátke, rýchlejšie behy, kúpila som si nové tenisky a zrazu bác, ešte v júli som na jednom behu dala 10-ku pod hodinu. A takúto rozbehnutú si ma po OTKD adoptoval Marathon BB team a vzali ma aj na polmaratón do Košíc. A tu, z ničoho nič, bežala som ako som najlepšie vedela, som cieľovú pásku prebehla s časom 2:04. Zlepšenie za 4 mesiace o 20 minút? Nemožné? Kdeže. Ako? Neviem.
Po tomto bola motivácia behať ešte vyššia. Zrazu som mala pocit, že nič nie je nemožné. A zrazu aj kamaráti bežci ma brali inak, už som nebola odsúdená behať sama. Do práce som to mala vtedy autom 12 kilometrov. Keď to vezmeš skratkou cez kopec, je to 14,5. A kolega sa rozhodol, že už keď takto behám, môžem chodiť ráno s ním. Však prečo neprísť do práce spotená za takmer dve hodiny. Už to vyzeralo, že to bude prvý rok, čo nabehám tisíc kilometrov. Vyzeralo.
Ak som si myslela, že medzi kolenom a chodidlom nič podstatné nie je, tak verte, že je. Napríklad taká holenná kosť, a ta-dá objavila som zápal okostice. A vtedy som aj objavila smradľavé extra mentolové športové krémy. Ak sa kolegovia tešili, že v práci máme sprchu a nebudem ich otravovať mojím odórom tak mali smolu. Toto prerazilo aj „vône“ závodnej kantíny.
Po krátkej pauze som sa vrátila silnejšia a odhodlanejšia. Na ďalšie polmaratóny mi už stačili dve hodiny. Mal byť ďalej maratón? Myslím, že podľa logiky áno, ale logický postup som ja nikdy nikomu nesľubovala. Pre zmenu som zistila, že behať v lese je tiež krásne. A vďaka zmene terénu, stúpaniam a klesaniam sa nielenže nedá odhadnúť očakávané tempo, behy sa medzi sebou ani nedajú porovnať. Po rokoch prepočtov a porovnávaní to bolo nekonečne oslobodzujúce.
No a vplyvom externých faktorov, som sa rozhodla pre „ultra“. Kým normálny maratón by som odbehla za 4,5 až 5 hodín, prvý beh o vzdialenosti 56 kilometrov v teréne mi trval takmer 10. Dvojitá radosť za výhodnú cenu. No nekúp to. A pravdou je, že komunita ultrabežcov je úžasná. Je to úplne iný šport. Človek v sebe objaví to, čo ani nevedel, že má. Napríklad, že z behu ma môže bolieť tuk na bokoch, alebo ako plakať a bežať zároveň.
Je až neuveriteľné, že v tomto období som neobjavila žiadne nové bežecké zranenia. Zároveň ma tréning naučil cítiť sa v prírode ešte viac doma a nebáť sa každého šuchnutia lístia. Predlžovanie tratí ma vyhnalo na miesta, kde neboli ľudia aj v čase, keď boli v prírode všetci. Nikoho nesúdim, tiež by som sa možno šla pozrieť do obchodného centra, keby mi zavreli prírodu.
V prvom koronovom roku som k „ultra“ len pričuchla, v ďalšom som to rozbalila naplno. Za dva dni som „pebehla“ hrebeň Nízkych Tatier, ktorý sa mi roky nedarilo prejsť turisticky. Potom som zvládla Ultrafatru, čo je síce „len“ 55 kilometrov, ale prevýšenie sa aj zle vyslovuje. No a potom som sa ešte vybrala na Mallorcu odbehnúť trasu GR 221, čo je parametrami veľmi podobné tým Nízkym Tatrám. No a potom som už bola tak demotivovaná, asi ako niekedy pred 10-timi rokmi, keď som nevládala vyjsť na tretie poschodie s kapučínom v jednej ruke a croissantom v druhej. Zrazu ma ten pomalý beh-nebeh ničil. Skúšala som skrátiť trasy, vrátiť sa na dráhu a behať intervaly. Aj som sa na ne tešila, ale zas som našla štatistiky z minulého roka a uvdomila si, že som sa nikam neposunula. Však kam by som sa posúvala, keď som celý čas riešila objem. K tomu vďaka stresu v práci pribudol aj objem na stehnách.
Až som sa takto bežecky demotivovaná vybrala na preteky v behu so psom do Čiech. Na 20 kilometrovú trať. Zas to bude dlhé a pomalé. Už ma tam nútilo ísť len to, že som to pred časom sľúbila. Moju demotiváciu cítili všetci, pravdepodobne vrátane môjho psa. A aj keď som sa snažila stlačiť to aspoň pod dve hodiny, moja Fefe by rýchlejšie cúvala. Tvárila sa, akoby ju v cieli čakal odchyt do útulku a brzdila ma čo to dalo. Ak som predtým mala pocit, že som demotivovaná, tak až teraz som naozaj vedela, čo to je.
Našťastie, ako by ti povedal motivačný blábol, od dna sa dá už len odraziť. Bola to asi zhoda náhod, vôľa vesmíru, ale najmä úžasní ľudia okolo mňa, čo mi bez môjho vedomia vybavili na druhý deň pretekov iného psa. Takého, čo sa netvári, že ho behom týram.
Pozn.: Fefe behom netrpí, behanie ju vo všeobecnosti baví, nemá problém dávať aj dlhšie a náročnejšie trasy. A v živote by som ju nevymenila.
Pozn.2: Áno, na pretekoch so psom sa behá to isté dva dni po sebe. Lebo.
Aj keď som už bola po prvom dni unavená, tak som si takúto príležitosť nemohla nechať ujsť. To sa nestáva často, že ti niekto len tak požičia psa. Tak som vytiahla aj druhý bežecký outfit, opäť vstala skoro ráno, aj keď som sa už tešila na spánok a raňajky s kávou, pripla si postroj a psa a postavila som sa na štart. Pes bol síce zvyknutý ťahať záprah, sám ešte nebežal, ale bolo vidno, že vie čo má robiť. Prvý kilometer, ktorý ešte aj Fefe ťahala sme tak dali o minútu rýchlejšie a to stihol vyštekať fotografov. Na druhom mi pes kakal, aj tak sme ho prešli rýchlejšie ako akýkoľvek kilometer čo bežím na dráhe. Potom kúsok zvoľnil tempo ale stále sme šli bomby. Pred cieľom nás ešte obehol záprah s jeho majiteľom, tak opäť pridal. Do cieľa sme prišli v čase, ktorý som sama nečakala. Priemerné tempo som mala lepšie ako na akejkoľvek 10ke. A to som nebola oddýchnutá, trať bola síce tvrdá ale v teréne, preložená pár kopčekmi, uhýnali sme sa veľkým záprahom, pes kakal aj pil.
Pozn. 3: Slovo „kakať“ by som rada zaradila do zoznamu najkrajších slovenských slov.
A zrazu to prišlo, tá radosť z toho, že behám. Chcem ísť behať zase, rýchlo aj pomaly. Dlho aj krátko. Behať, cítiť silu svojho dychu, spomaľovať si v hlave tie sekundy keď efektne preskakujem kanál či konár, ten pocit, keď si po behu vyzlečiem prepotené veci. Už sa zas neviem dočkať. Kedy ideme behať?
Ak by toto bol vedecký článok, tak by som na záver v odrážkach zhrnula všetky horeuvedené motivácie. Ale toto je len blog jednej z mnohých hobby bežkýň. Takže nech už ťa motivuje čokoľvek, drž sa toho. V konečnom dôsledku je to aj tak len o zdraví. O tom, že každý deň cítiš viac životnej sily, vládzeš vyjsť do schodov, dobehneš na autobus, alebo ti len niekto pri prechádzke povie „preboha spomaľ!“, oprie si dlane o kolená a pomedzi zvesené ramená ťažko vydýchne.