Milý denníček, po tom, čo som sa definitívne rozhodla, že odbehnem maratón, som začala s plánovaním. Najdôležitejšie je vybrať si miesto a termín. V tomto mám jasno, určite to bude Banská Bystrica. Rozum mi síce radí, že sa práve rozhodujem pre jeden z tých ťažších maratónov, ale keby to bolo ľahké, robil by to každý. Problémy bystrickej trate sú dva. Jeden je, že sa beží 6 okruhov, čo je dosť na morál, a aj napriek tomu, že je to tá najrovnejšia trať akú v Bystrici máme, tak je na okruhu jedno nepríjemné tiahle stúpanie. Pri polmaratóne sa beží tri krát a pri treťom raze už mám väčšinou dosť, takže toto bude výzva. Druhý problém súvisí s termínom – začiatok júna, kedy už vie byť nepríjemne teplo a pamätám si roky, keď sa kamaráti maratónci na trati dobre varili. Akoby však povedala motivačná príručka, ak neznášaš teplo, choď bežať maratón v púšti. Chcem aby to bola výzva a nehodlám si to uľahčiť.
Veci nie sú len čierne alebo biele. Medzi nula a sto je mnoho čísel. A nie je maratón ako maratón.
Teda, to budem môcť s istotou tvrdiť až keď odbehnem aspoň dva, ale vychádza mi to tak.
Napríklad aj prebeh hrebeňa Nízkych Tatier, ktorý sme absolvovali minulý rok sa dal poňať viacerými spôsobmi. Mohli sme sa dohodnúť s kamarátmi, že nám na trase pripravia občerstvenie, donesú vodu aj zásoby, večer pomasírujú nôžky, v cieli nás mohli čakať s teplým jedlom. Alebo sme mohli ísť na štart vlakom, všetko si niesť so sebou a dopriať si len to, čo si na trati sami vieme kúpiť. V oboch prípadoch by sme na konci mali prejdených 101 kilometrov za 2 dni. Len trochu inak. Vtedy sme tiež zvolili zlatú strednú cestu, na trati nám nikto nepomáhal, ale na štart sme sa nechali odviezť a tiež sme si zabezpečili suché veci a zásoby na Čertovicu, kde sme nocovali. Tak aj teraz, volím zlatú strednú cestu skvele zorganizovaného podujatia s dostatkom občerstvenia, ktorá bude sťažená nie ideálnymi podmienkami na beh. A samozrejme, čo si budeme hovoriť, veľa zavážil lokálpatriotizmus.
Čo ma ale trápi, milý denníček je, že banskobystrický maratón je už približne o 20 týždňov. Natrénované niečo mám, nezačínam od nuly, ale aj tak to nie je veľa času. Tak som sa na to pozrela pragmaticky, zobrala kalendár a zvýrazňovače a vymyslela plán. Teraz to už bude len o tom, čo z toho nedodržím.
Kým začnem behať tie brutálne objemy, chcem ešte popracovať na rýchlosti, ktorá mi stále chýba, takže január je v znamení menších objemov a intervalov. A môžeme si rozprávať, ako veľmi milujeme beh, keď príde na behanie intervalov, nevieme nájsť pekného slova. Jediné, čo ma k tomu ženie je, že sa budem v júni na trati trápiť o pár minút kratšie. Tak som si na prvý tréningový týždeň naordinovala osem krát 2 minúty na maximum.
Po pondelkovom ľahkom bicyklovaní na trenažéri, som si v utorok doniesla do práce hrdý batôžtek s vecami. Aby som eliminovala nechuť z tmy a zimy, naplánovala som si beh na obednú prestávku. Mojou výhodou je, že obed si môžem v stanovenom časovom rozmedzí predĺžiť na takmer dve hodiny, ktoré si potom samozrejme odrobím. Hodinový tréning sa mi tam pohodlne zmestí. Slniečko svietilo a denná teplota sa vyšplhala nad nulu. Tak som sa na WC prezliekla, odprezentovala všetkým kolegom, ako sa mi nechce a vyrazila. Aj tak mi isto neverili a som tu za blázna. Nevadí.
Na rozbeh som sa cez uličky mesta presunula pomalým tempom k Hronu, kde ma čakala dostatočne dlhá rovina na môj plán. V duchu som sa ešte prihovorila samej sebe, že však to mám čochvíľa za sebou, prepla hodinky a vypálila. Pri prvom úseku som mala pocit, že bežím ladne ako laň, nohy sa krásne prepletali. Aspoň v mojej hlave to tak vyzeralo. V prestávke som hneď prešla do chôdze, nezastavovala som.
Neviem, ako je to možné, ale dve minúty behu sú rozhodne dlhšie, ako dve minúty prestávky, a môžu si hodinky tvrdiť čo chcú, nie je možné, aby toto krátke vydýchanie sa, trvalo tak isto dlho ako to sebatrýznenie. Hodinky už pípajú a ja zas točím, čo to dá. V druhom kole je to o niečo menej ladné, tretie je čistá katastrofa, pretože suchý asfalt je na tomto mieste pokrytý tenučkou vrstvou snehu, čo ma zneistí a zneistená strácam rýchlosť pri rovnakej námahe. V prestávke sa otáčam naspäť na tú suchú časť a už šípim, že z ôsmych úsekov bude tak šesť. Upokojujem sa tým, že už som za polovicou.
V piatom kole môj beh nevyzerá dobre už ani v mojej hlave, našťastie ma nikto nevidí. V tom poslednom, už v hlave počítam sekundy a snažím sa dostať zo seba čo to dá. Ten pocit úľavy je neskutočný. Lenže ako bežia sekundy na vydýchanie sa, mne nenapadne nič lepšie ako predsa skúsiť aspoň siedme kolo. Tak sa po dvoch minútach opäť rozbieham a okamžite si aj v hlave nadávam. Zásahom vesmíru sa však dostávam mimo chodník, na zamrznuté blato a ľad, tak to po minúte zabalím.
Po tom, čo som si jeden deň potrápila srdiečko, sa žiada ľahučký beh. Opäť volím možnosť vybehnúť cez obed, keď je počasie krásne. Aj napriek tomu, že dnes to má byť jednoduché sa mi nechce ešte viac. Pripúšťam, že to mohlo byť spôsobené aj tým, že mi práve kuriér doniesol obed.
Ono to možno ľuďom pripadá tak, že behám toľko, že už to musí ísť samé. Moje staré, gaučové ja si myslelo, že ľudia, čo športujú bežne majú nejakú zázračnú schopnosť, vďaka ktorej sa nemusia premáhať. Netvrdím, že by také niečo nebolo príjemné mať, ale ani po rokoch som to nedosiahla. Ani neviem koľko hodín života som strávila prokrastináciou pred behom, keď som tak napoly oblečená, ležím v posteli a premýšľam, či nenájdem dobrú výhovorku.
Úplne v pohode dokážem preležať celý deň, aj práca ma vie dosť unaviť, v sledovaní filmov mám také medzery, že by jeden neveril. Je pravdepodobné, že raz sa stane, že vynechám tréning, potom ďalší, potom si nájdem nejakú výhovorku, vynechám ďalšie dva a o mesiac zistím, že ani neviem kde mám bežecké hodinky. Potom sa rýchlo vyberiem behať, zlenivené telo sa mi poďakuje svalovicou, ktorú vyležím a o ďalší mesiac sa na to úplne vykašlem. A potom v júni, pôjdem niekam autom a zistím, že musím ísť obchádzkou, lebo sa tu koná nejaký maratón. „Aha, veď ten som chcela bežať.“ Pomyslím si a trochu sa tomu zasmejem.
Asi sa tejto predstavy bojím tak, že radšej tréningy nevynechávam. Zatiaľ je to dobré, mám plán. A plán je základ.