Milý denníček, tento krát sa mi píše veľmi ťažko, neviem ako začať, ani o čom chcem vlastne písať, nemám ani hlavu ani pätu. Po dvoch rokoch, kedy nám životy zmenila pandémia sme čakali, že sa všetko vráti do normálu. A teraz zistíme, že normál vlastne neexistuje, že to, čo sme považovali za bežný život, boli krásne a bezstarostné časy. Mať stroj času, tak sa z nich tešíme určite viac.
Pred dvomi rokmi sme boli s rodinou v Taliansku na lyžovačke. Bezstarostné časy, o tom čo nás čaká sme nemali tušenie. O korone sme už počuli, ale nebrali sme ju vážne, až kým nám zo dňa na deň nezmenila životy. Tento rok sme boli na tej istej dovolenke, na tom istom mieste, v tej istej zostave, dokonca v tom istom apartmáne. O napätí na východe sme už počuli, ale nebrali sme to vážne. Mali nás už predsa čakať dobré časy.
Pred dvomi rokmi som dostala pod stromček diár. Hneď ako som si do neho spísala kalendár pretekov, ktoré chcem absolvovať, som ho mohla odložiť do zásuvky a zabudnúť na svoje plány. Tieto Vianoce som dostala podobný diár. V stredu som si do neho poznačila všetky plánované preteky na tento rok. Vo štvrtok bolo všetko inak.
Pred dvomi rokmi som napísala blog. O tom ako vnímam situáciu a čo teraz idem robiť. Nakoniec som ho zahodila. Teraz to neurobím. Nepamätám si už úplne presne o čom bol, ale pamätám si, čo som ním chcela povedať. Že aj keď sa nám životy asi kompletne zmenia, aj keď už nič nebude ako predtým, musíme nájsť spôsob, ako si zariadiť život. Nie čakať, kým podmienky budú ideálne a potom byť šťastný, ale nájsť spôsob ako byť spokojný v daných podmienkach.
Teóriu by sme mali, teraz prax. Ako sa mám tešiť z toho, že som si zlepšila čas na 5 kilometrov, keď neďaleko sa ľudia boja vyjsť z domu? Ako sa teraz môžem zaoberať tým, či som zjedla dosť bielkovín, keď neďaleko sú ľudia, čo sú radi, že vôbec jedli?
Teraz by mala prísť hlboká myšlienka a múdra odpoveď, no nemám ju.
Po tom, čo som štyri dni viac-menej preplakala, som sa v noci vraj zo sna začala smiať. Nepamätám si, čo sa mi snívalo, ale smiala som sa silno a nahlas. Po tom, čo som niekoľko dní preplakala si moje telo jednoducho pýtalo smiech. Aj napriek útlmu, ktorý som cítila som sa premohla a šla si zabehať. Len na taký môj obľúbený chodníček na okraji lesa, kam takmer nikto nechodí. Zrazu mi bolo akosi lepšie, aspoň na chvíľu som prestala vnímať všetko to zlé a užívala si, že žijem, že život sa nezastaví.
Beh mi za posledné roky veľa krát pomohol a veľa ma naučil. Myslím, že nastal čas využiť, čo som sa naučila.
Život nie je fér
Aké by to bolo krásne, keby platila priama úmera medzi tým, čo dáš do tréningu a tým, čo sa ti vráti v podobe výsledkov. Ale toto neplatí. Vzhľadom na môj životný štýl do asi 29teho roku života si samozrejme nezaslúžim rovnať sa s profesionálnymi športovcami, ale za posledné roky som do tréningu dala nespočetné množstvo hodín, energie, úsilia a premáhania sa. A áno, stále som podpriemerný bežec.
Skúšala som kadečo, ako každý nováčik som sa najprv dlho borila s tým, aby som si našla v športe rutinu a nehrala sa na bežca, keď som naposledy bola behať pred troma týždňami (neplatí v prípade choroby či zranenia). Potom som prešla fázou odpálenia sa. Niekoľko krát.
Keď opakované dokazovanie platnosti hesla „športom k trvalej invalidite“ nezabralo, skúsila som profesionálne napísaný tréningový plán, regeneráciu, tréning v zóne 2, doplnkové športy a neviem čo ešte.
Nevravím, že k zlepšeniu nedošlo, ale človek musí mať naozaj cit pre detail aby to vedel medziročne identifikovať.
No a potom stretnem babu, čo má 45 kíl, záľubu v alkohole a cigaretách a občas si ide zabehať, a keďže jej povedali, že 10 kilometrov za 55 minút je slabé, tak to zabehla za 48. Tušíme správne, že môj osobný rekord je 55.
Akokoľvek je človek nad vecou, tak v takýchto situáciách ma ide niečo, čo sa nedá napísať slušne.
Ale čo s tým urobím? Nič. Tak to jednoducho je. Môžem skúsiť trénovať ešte viac, alebo inak, alebo schudnúť, alebo nabrať svaly, alebo ešte dopovať. Aj tak sa nájde niekto, kto sa menej snažil a predbehne ma. Ale tak to je, niekto sa narodil na lepšej časti planéty a nie je jeho vina, že druhý nie. Ale tak isto keď sa nájde človek s ešte horšou genetickou výbavou na beh, tak ho pri spoločnom behu čakáme, tak aj keď príde niekto, kto nemal v živote šťastie, tak mu pomôžeme.
Aj keď niečo vyzerá, že je to stratené, tak to tak nemusí byť
Som rodený realista, čo sa na instagrame ťažko verí, ale je to tak. Naučila som sa počítať s najhorším scenárom, takže vo štvrtok 24. februára, sa mi zrútil svet a mala som pocit, že všetky moje životné malichernosti, ktorými som žila sú preč. Že celý život ako ho poznáme už nebude, bude len boj o holý život. Dobré to asi úplne nebude, ale ako hovorí moja mama „nič nie je také horúce ako sa zdá“.
Keď som v lete bežala Ultrafatru, tak mi to tiež beh ukázal. Keďže Ultrafatra nepatrí k najznámejším pretekom, tak kúsok objasním o čo ide. Je to horský ultrabeh, ktorý začína v obci Dolný Harmanec, okres Banská Bystrica a končí v Ružomberku. Trasa má 56 kilometrov a beží sa hrebeňom Veľkej Fatry, čiže človek nastúpa dohromady 3800 metrov. Na tento beh som sa odhodlávala niekoľko rokov, kým som si trúfla zabehnúť ho v časovom limite 13 hodín.
Na úvod sme dostali lejak, takže cesta na prvý kopec miestami pripomínala potok. Zbeh po blate na Staré Hory pripomínal komediálny nemý film krížený s bojom o život. Za tým poriadna dávka stúpania, potom vyšlo slnko, ktoré sa ma snažilo upiecť cestou na kopec Ploská. Medzitým ma odrali nohavičky tak, že nepomohla ani vazelína, a tak som využila chvíľku, kedy neboli bežci na dohľad a pár metrov od chodníka som ich v tráve v pozícii prekoteného chrobáka vyzliekala.
Za tým ma čakali ďalšie nekonečné chodníčky a ďalšie stúpania, takže keď som 15 minút pred časovým limitom dorazila na chatu Smrekovica, ktorá je tak 15 kilometrov pred cieľom, mala som level energie hlboko pod nulou. Čakala ma tu kamoška Lenka, ktorá mi mala robiť psychickú oporu na trati. Lenže ona už nemal čo podopierať, psychiku som už nemala. Že prídem unavená asi čakala, ale že prídem v stave, že ledva prepletám nohy ju trochu prekvapilo. Rozhodla som sa nejaký čas kráčať, predbiehali ma aj pomalší turisti. Myslím, že kto ma videl, čakal, že sa čoskoro vzdám.
Ja som vtedy nemala vôbec žiadny plán, sama som netušila ako chcem tento beh dokončiť, len som tvrdohlavo pokračovala v kladení nohy pred nohu. Ani neviem ako, zrazu sa mi šlo lepšie. Ešte som nachvíľu zastala, aby som si prezula ponožky a rozhodla som sa dať si niečo od bolesti, čo na týchto typoch behov nie je úplne neštandardné, aj keď nerada sa k tomu uchyľujem. Fyzicky nie je možné, aby mi lieky zabrali do piatich minút, ale faktom je, že o 5 minút som bežala. Zrazu som mala ľahké nohy, obehli sme niekoľko bežcov.
Do cieľa som nakoniec prišla za potlesku všetkých organizátorov a bežcov, čo už oddychovali. Samozrejme, ak ma chcete hľadať vo výsledkovej listine začnite od konca, ale prišla som. Tak ako sa vtedy nenaplnil najhorší scenár, nemusí sa ani teraz, treba len tvrdohlavo kráčať ďalej.
Mimo komfortnej zóny nie je tak zle
Ktokoľvek kto behá, či inak športuje vie, že je to o tom, posúvať hranice svojej komfortnej zóny. Na každom behu je najťažšia tá časť, kedy sa mám zodvihnúť z gauča a obuť tenisky, prepnúť sa z pohodlnej polohy do polohy, ktorá vôbec nie je pohodlná. O to viac, ak je vonku škaredo, zima, dážď, sneh, traktory.
Raz sme sa tak s kamošom Lukášom vybrali behať na Krížnu v apríli. Na jednej strane kopca bol ešte sneh, ale vyhodnotili sme, že už je to behateľné. Deň predtým svietilo slniečko, tak mi prišlo v pohode obliecť si šortky. Našťastie ma pri aute Lukáš presvedčil, že tých pár gramov navyše v batôžku v podobe dlhých legín môžeme riešiť, až keď nebude mať kilogramy navyše pod legínami. Ešte sme len vyšli na hrebeň, už sa zatiahlo. Pri prvej príležitosti som sa prezliekala. Na vrchu Krížnej bol ešte sneh, k tomu sa pridala hmla a vietor. Tenké bežecké veci síce plnia svoj účel, ale človek nesmie prestať bežať, inak zamrzne.
Presne si pamätám, ako mi vietor narážal do kapucne a tá mi plieskala o ucho. Lukáš išiel popri mne ale ani som sa na neho nevedela poriadne otočiť. Hlavou mi išlo len, ako musí nadávať, že sa sem so mnou trepal, veď je to čisté šialenstvo. Zrazu som si všimla, že sa smeje. Nie, on sa nesmial, on sa rehotal. Tak sme tam trpeli a rehotali sa na tom ako blázni.
Podobné zážitky mám aj s babami, Karin a Maťkou, ktoré sú rovnako bláznivé. Keďže zlaďovať kalendáre je náročné, chodievali sme na dlhé behy hocikedy v týždni. Ráno okolo šiestej sme vybiehali a trepali sme sa po kopcoch okolo Banskej Bystrice kým celé mesto ešte len vyliezalo z postelí. Bol tak február a zima sa práve rozhodovala, či zostať alebo odísť, takže takmer mrzlo a pršalo. Po chvíli sme mali premočené tenisky, terén zahŕňal buď mokrú trávu alebo mäkký sneh, a s každou ďalšou mlákou mi bolo viac jedno či ju obídem alebo nie. Bundu som mala premočenú a spolu s mokrým tričkom sa mi lepila na studenú kožu. Keď sme v zľadovatených zbehoch začali padať ako hnilé hrušky, tiež sme nevedeli udržať smiech.
Kedykoľvek som niekde vystúpila ďaleko za svoju komfortnú zónu, boli z toho zážitky, ktoré robia život pestrejším. Myslím, že najbližšie obdobie nás všetkých vytrhne mimo komfortnú zónu a preto si teraz viac pripomínam, že kým sú tie dôležité veci v živote v poriadku, tak bez tých maličkostí, ktoré robia život pohodlným sa zaobídem. Ešte keby som s takouto vnútornou silou dokázala zvládať „soplík“, ktorý ma práve zasiahol.
Prvé, čo mi napadlo 24. februára bolo, ako je teraz heslo „užívaj si každý deň, ako by mal byť posledný“ pravdivé. Na fotku som si vybrala tričko z minuloročného bystrického maratónu, farba mi prišla symbolická. Vtedy som bežala len polovicu, a teraz urobím všetko preto aby som ho odbehla celý. Nič iné nám neostáva, len bežať ďalej kým sa dá.