Milý denníček, často sa ma ľudia pýtajú, ako to všetko stíham. Práca, priatelia, pes, behanie, plávanie, skialpy a kopec ďalších aktivít. A pritom odpoveď je tak jednoduchá: Nestíham.
Ešte na vysokej škole, už si nepamätám ktorý pedagóg to bol, no odznela tu krásna myšlienka. „Ak máme viac ako tri priority, nemám žiadnu.“ Nemôžeme predsa byť skvelý v desiatich veciach naraz, na to sa ani nedá myslieť. Lenže, všetci si snažíme nahovoriť, ako to zvládneme, a potom v lepšom prípade len zabúdame na výročia a sviatky.
Ako si ale urobiť zo zdravého životného štýlu prioritu? Po rokoch neúspechov, som prišla na revolučnú myšlienku, ktorá vlastne vôbec nie je revolučná a dá sa nájsť kade-tade po internetoch. Tu je moja verzia: Nesnažiť sa zlepšiť z nula na sto za 10 sekúnd.
Tak, ako zlyhávajú „začnem od pondelka“ diéty, tak zlyhávajú aj životné obraty o 3628 stupňov (áno, správne je o 180, ale chcela som aby to vyznelo dramaticky). Celý život máme nejaké návyky, a k tým sa budeme vracať, ak si nevytvoríme nové. A keďže to má byť návyk, tak je logické, že nevznikne len tak a chce to čas.
Keď som ešte o behu vedela len to, že v škole som neznášala 12-minútovky, mala som občas snahu zmeniť svoj život, schudnúť, začať sa hýbať. A čo som urobila? Predstavila som si taký ten filmový zostrih, ako zrazu vstanem o piatej ráno, odpijem si z proteínového kokteilu, vybehnem v parádnom outfite. Po behu si dám sprchu, hodím sa do saka, dám si zdravé a vyvážené raňajky, odkráčam do práce kde budem produktívna, milá a usmievavá. Na obed šalátik, po práci ešte skočím do fitka, za pár týždňov sa naučím robiť zhyby, videla som sa ako dokonala a ladne predvádzam každý cvik. Myslím, že v tých predstavách mi aj ventilátor rozvieval vlasy, ktoré zázrakom zhustli a narástli. Večer nezabudnem na starostlivosť o pleť, ponanášam všetky séra a olejčeky, zuby si umyjem dôkladne aj medzizubnou kefkou a v rozumnom čase pôjdem spať.
No a teraz aká bola realita?
Ráno mi budík zvonil o piatej ale ani si nepamätám ako som ho vypla. Zobudím sa o pol ôsmej, rovno skočím na rovné nohy. V priebehu 10 minút si polomastné vlasy stiahnem do gumičky a oblečiem rifle a tričko (aspoň je čisté). Vezmem obrovskú tašku s notebookom a papiermi, vážiacu tak 10 kíl a trielim na autobus. Zadýcham sa tak, že na schodoch do autobusu skoro odpadnem. Pred prácou ešte skočím do jednoty a kúpim si sladké pečivo a jogurt. V práci to zjem popri čítaní e-mailov, zalejem kávou a do obeda vydržím byť milá a usmievavá. Na obed si dám pizzu na polovicu s kolegyňou, lebo už mi tak škvŕka v žalúdku, že pri pomyslení na šalát mi je nevoľno. Po obede dostanem útlm a ani káva mi nepomôže. Vybehnem si ešte kúpiť niečo sladké do obchodu. Z práce odchádzam minimálne o hodinu neskôr ako som chcela, cítim sa ako zbitý pes. Doma si ľahnem na gauč, pretože si musím oddýchnuť. Vyhradím si tak hodinku, potom pôjdem cvičiť. Zrazu je o tri hodiny viac a cvičiť sa mi už neoplatí. Variť sa mi tiež nechcelo, tak ani neviem čo som popri ležaní povyberala z chladničky, okolo mňa sa váľajú obaly od všetkého možného. Keď vypnem televízor, som taká unavená, že si ledva umyjem zuby a odpadnem do postele.
Aby som nezavádzala, ono tie pokusy o zdravý životný štýl mi vždy nejaký čas vydržali, pamätám si, ako som si kúpila taký ten ružový šejker a proteín špeciálne pre ženy, do práce išla pešo a raňajkovala len ten proteín. Aj cvičiť sa mi podarilo podvečer. No a potom nadšenie opadlo a začali sa množiť výhovorky.
Minulý týždeň, sme sa s Denisou dohodli, že si namiesto obeda dáme krátky beh. Doniesli sme si veci, zabezpečili jedlo, aby nás už čakalo po behu. Lenže počasie malo svoj humor a začalo pršať. Nie veľmi, ale predsa. Začali sme menovať všetky výhovorky, ktoré sa dali: prší a poobede v práci s mokrými vlasmi nie je ideálne, keby mám aspoň šiltovku, ani sa mi veľmi nechce, nohy ma bolia, hladná som už. Po chvíli, čo sme si takto nahrávali, Denisa povedala: „ale, veď nie sme z cukru, ideme.“ Kolegyňa Alenka to doteraz nepochopila, ako sme sa výhovorkami prebili až k tomu, že sme predsa len odbehli 5 kilometrov.
Aj keď to tak môže pôsobiť, nemáme žiaden zázračný vôľový aparát, ktorý by z nás robil lepších ľudí. Len sme si uvedomili, že ak nie teraz, tak v ten deň nepôjdeme. Keď už človek behá dlho, začne hľadať spôsoby ako ísť, aj keď padajú traktory. Ale k behaniu po namydlenej podlahe v kuchyni som sa ešte nedopracovala.
A preto pre objektívnosť, doplním predošlé dva opisy dní ešte tretím. Takým ozajstným, z aktuálnej prípravy na maratón.
Streda
Budík mi zvoní 5:20, zapínam si ten na hodinkách – nemusí byť tak nahlas a viac ma preberie, keď mi vibruje ľavá ruka. Vstávať sa mi štandardne nechce, ale beriem to ako súčasť procesu. Vyspatá som dosť, zväčša sa na spánok ukladám už po deviatej večer a už teraz sa bojím ako to budem riešiť, keď bude v tom čase ešte svetlo.
Viem, že môžem ešte 10 minút ležať, takže si poležím ešte 15. To už je ale príliš, takže samotný akt postavenia sa z postele je dosť drastický. Vedľa Riša si namiesto mňa ľahne na chvíľu pes, zavriem ich, nech ešte spia. V obývačke zhrabnem veci a zavriem sa v kúpeľni. Sediac na WC zhodím pyžamo a naťahujem plavky. Na to nohavice, košeľu. Zoberiem Fefe a idem venčiť. Keďže som v časovom sklze idem si mantru „veď už kakaj“, až kým sa nedočkám. Vrátim Fefe domov, vezmem pripravenú tašku na plaváreň a pripravenú tašku do práce a odchádzam. Ak mám šťastie tak mám doma banány a jeden cestou zožujem. Nič iné pred plávaním nezvládam a plávaním na lačno si koledujem a záchvat pažravosti po tréningu. Ako kráčam k autu zvoní mi budík o 6:00, ktorý mám na normálne dni. Dnes je to znamenie, že nebudem meškať.
Plávať chodím od minulého roka, lebo aj keď som sa vždy celkom slušne udržala na hladine, o technike plávania som predtým veľmi nechyrovala. Takže teraz dobieham čo sa dá. A ešte je to skvelá regenerácia. Po utorkovom silovom tréningu mám zvyčajne ťažké nohy, občas sa mi ani z bazéna nechce vyliezť. A občas ma bolia tak, že vyliezť ani neviem, len sa tak vyvrhnem z vody ako vorvaň.
Do vody skáčeme presne 6:15 a ja si naplno uvedomujem, že teraz sa už musím naozaj zobudiť, lebo voda mi to urobí tak či tak. Po pár metroch si telo zvykne, rozhýbem sa, odplávam tréning. Po ňom si ešte doprajem 3 minútky v saune alebo vírivke a hybaj prezliekať sa.
Cestou do práce zbehnem kúpiť niečo na raňajky. Chuťou raňajok konečne zaháňam pachuť chlóru v ústach. Z nosa to dostávam štandardne celé doobedie. Doobeda v práci som z tréningu trochu unavená, po obede sa to nezlepší, ale už je to únava po jedle. Našťastie neustále telefonáty a stretnutia ma udržujú v strehu, mať tak vlastnú kanceláriu a málo roboty môžem písať návody na optimálne spánkové polohy na kancelárskej stoličke.
Okolo tretej poobede sa nejakým zázrakom zobudím a začnem byť produktívna. Na túto časť dňa si nechávam všetky náročnejšie úlohy. Flow by mi síce vydržal ešte nejakú tú hodinku ale pred piatou už balím, doma ma čaká Fefe a ďalšie kolo venčenia. Poobede vždy napravím svoje ranné nestíhanie a doprajem psíkovi poriadnu prechádzku. Hneď ako pes dostane večeru, zvalím sa do postele a hľadám v matraci energiu. Zafixujem sa na nejaký okrúhly čas, ktorý si určím ako čas na beh. Ten síce nedodržím, ale aspoň 5 minút pred ním vyleziem a začnem sa obliekať. Čaká ma ešte ľahký beh – aspoň hodina a pol na nízkych tepoch. Do uší zastrčím slúchadlá, ideálne s dobrým podcastom a vyrážam. Na záver dňa si už len užijem večeru, nohy vyložím k telke alebo knihe. Mám dosť.
Štvrtok
Aby som bola objektívna, po dvojfázovej strede nasleduje štvrtok, kedy nemám žiadny tréning. To ale neznamená, že do práce prídem skôr. Práve naopak, ranné váľanie v posteli si naplno užijem, raňajkujem doma, prejdem sa s Fefe. Do deviatej sa ocitnem v kancelárii. Ako sa pomaly otepľuje, môžem použiť na prepravu bicykel. Štandardne sa ranná rozospatosť vystrieda s poobedným útlmom, o tretej ma to začne baviť, tak o piatej idem domov. Ja mám dnes pauzu od tréningu, pes od aportovania, takže ju beriem na svižnú prechádzku popri Hrone. Prechádzka dobre padne mojim nohám. Večer mám konečne čas aj niečo upratať či uvariť, ale zväčša to skončí skrolovaním na telefóne. Hlavné je, že si telo oddýchne, zajtra bude opäť náročný deň.
A občas to celé vypáli úplne inak. Tréningy si presúvam, prekresľujem v diári podľa toho, ako sa práve cítim, alebo koľko mám povinností. Už som sa naučila nestíhať a nezblázniť sa z toho.
Život nie je filmový zostrih, pomedzi momenty, ktoré si človek odfotí na Instagram je veľa takých, kedy nevládzem, som nervózna, plačem, hádam sa. A keby chcem niečo strihať, tak video by začínalo mojím moonwalk so svalovicou, pokračovalo pokusmi podeliť sa o koláč, aby som ho nezožrala celý, vstávaním z postele keď sa mi nechce, bolo by tam moje nadšenie v tvári keď vliezam ráno do studeného bazéna, zívanie v práci, zakopnutia pri behu, lapanie po dychu po každom bežeckom intervale. To je to, čo ma na tom baví najviac. Tiež to máte tak? Na normálnom sa nezabavíš.
Milý denníček, občas je to naozaj náročné. Ale cieľ je jasný a nezadržateľne sa blíži. Takže aj keď ma nohy bolia, poskočím si. Tričko na Bystrický maratón už mám motivačne doma. Nie je cesty späť.