Milý denníček, tak prípravu na maratón mám pomaly za sebou. Deň D sa blíži a nervozita sa stupňuje. Cítim sa ako nevesta pred svadbou, keď ešte dolaďuje posledné detaily, behá po sále a napráva vázy, po večeroch viaže pierka a podobne. Tento krát som prípravu na preteky poňala naozaj vážne a so všetkým, takže si tiež takto oprašujem každý detail.
Na druhej strane, už mám toho celkom aj dosť. S mojou povahou je sústredenie na jeden cieľ viac ako náročné a úprimne, najradšej by som teraz celú prípravu nechala tak a išla sa bicyklovať. Naozaj som nečakala, že na konci tohto všetkého budem cítiť práve nechuť. Skôr som čakala, že budem chcieť ešte pridať pár týždňov aby som dotrénovala, či to budem chcieť mať za sebou. Lenže, mne sa nechce vôbec. Tuším, že pauza od behania je blízko.
To samozrejme neznamená, že sa na to vykašlem. Je to niečo ako Vianoce. Človek od septembra rieši darčeky, objednáva, nakupuje, balí, plánuje. Potom mesiac pečie, pripravuje, nakupuje. A potom sa ráno zobudí a najradšej by ležal v pyžame až do večera. Neviem ako vy, ale ja sa z darčekov najviac teším, keď ich vymýšľam a zháňam. Baví ma ten proces. Tak je to aj teraz.
Nechcem sa ďalej pitvať v tom, ako sa mi nechce. Chcem si dnes hlavne pripomenúť, aká bola celá táto príprava.
Začnem asi tým najdôležitejším, čo v príprave na maratón treba robiť. Neuveríte, treba najmä behať. Rozprávať o tom až tak nepomáha, aj keď by mi to podstatne vylepšilo situáciu. Tréningové plány som si tentokrát robila sama. Viem, nie je to vždy najlepší nápad, ale snažila som sa, aby prípravu a kontrolu plánu zabezpečovalo najmä moje druhé ja. To prvé do toho potom nemohlo kecať. Už mám niečo odbehané, tak som si to zase nevymýšľala z nuly.
Základom bol jeden dlhý beh týždenne, ktorý pripadal na víkend. Tam sa mi celkom darilo predlžovať vzdialenosť od počiatočných18 kilometrov, ktoré sa mi zdali asi nekončenejšie ako posledných 30 kilometrov. Okrem toho, že takýto beh bol program na pol dňa, kedy človek ani nič extra nezažije, to bolo celkom fajn. Po maratóne ale rozhodne vrátim dlhé behy do prírody a na kopce. Alebo sadnem na bicykel a pôjdem niekam ďaleko. Lebo toto behanie po rovine bez cieľa mi neprišlo nijak vzrušujúce. Len povinná jazda. A ešte príležitosť na dlhý rozhovor s niekým, koho som dlhšie nevidela.
Okrem dlhého behu som mala v pláne aj jeden kratší beh na základnú vytrvalosť. Tam som sa snažila držať najmä nízke tepy. Vzdialenosti sa točili okolo 10 kilometrov. Taký ten bežný „idem behať“ beh. Pustíš si podcast, nepotrebuješ si zo sebou nosiť vodu ani jedlo, keď chceš namiesto podcastu si pustíš vedľa seba kamaráta. Nohy nebolia, hlava je čistá, duša spokojná. Hodnotím veľmi pozitívne.
Aby som sa neflákala len na nízkych tepoch, v pláne bol aj jeden tempový beh. Prehovoriť sa na tento typ aktivity mi vždy trvalo najdlhšie, lebo som vedela, že nielen budem trpieť, ale budem trpieť dlho. Boli to všetky také behy, kedy som s vysokým úsilím bežala opakovane viac ako kilometer. Ak som si už mala vybrať, tak sa mi páčil princíp, kedy som začala napríklad na 5 kilometroch a každý ďalší úsek bežala polovičnú vzdialenosť predošlého, no vždy rýchlejším tempom. Čiže povedzme 4 – 2 -1 km.
Posledným typom behu boli šprinty. Tie ma bavili asi najviac. Človek si aj potrpel ale väčšinou tak minútu. Potom pauza a potom zas. Jediné čo bol problém, bolo počítanie kôl, keďže po nejakom šiestom som už nevedela koľké robím. Môj najlepší vynález bolo prekladanie kvietku po očíslovaných dráhach.
Ak sa dalo, behala som ľahkých behov aj viac, ale skôr sa nedalo. Chodila som ešte dva krát do týždňa plávať a jeden krát na silový tréning, kde ma trénerko Lukáš rád znivočil. V utorok po silovom tréningu som niekedy ešte zvládla odbehnúť aspoň 5 kilometrov tušiac, že ďalšie dva dni bude aj chôdza náročná. Stalo sa aj, že v stredu som z bazéna nevedela vyliezť, ako ma nohy boleli. Moje sny o 50 a viac kilometroch týždenne sa veľmi ľahko rozplynuli. Vlastne mám pocit, že celá tá príprava bolo len naháňanie plánu a prehadzovanie tréningov, tak aby som stihla čo najviac.
Je kopec bežcov, čo išli na maratón lepšie pripravení. A taký istý kopec tých, čo mali podstatne horšiu prípravu. Ako veľmi ma podrží alebo sklame tá moja sa uvidí. Teraz už je všetko v rukách osudu, dnes už nič nenatrénujem.
Poďme rovno k ďalšej dôležitej veci. Bežecká obuv. Tu vlastne nemám čo povedať, iba, že keď ide človek bežať 42 kilometrov po asfalte, potrebuje dobrú obuv. Alebo aj nie, ale ja rozhodne potrebujem. Tak som si zase raz po dôkladnej analýze parametrov ako tlmenie, drop či váha, vybrala tenisky podľa farby. Zásahom tajomných vesmírnych síl som si nakoniec vybrala také, na ktorých je len tá farba zlá. Sú to také tie, čo vyzerajú akoby mali raketový pohon, podrážka k topánkam veľkosti 40 urobí odtlačok ako 45ka. Behá sa v nich skvele, tlmia výborne, dá sa v nich aj trénovať aj pretekať. Lenže sú biele. Teda boli, druhý deň po kúpe vonku mrholilo a ja som nevydržala a vybehla. Potom ešte pár krát pršalo, tak sa mi zašpinili aspoň raz do týždňa. No lebo kúp si tenisky v apríli. Zatiaľ ma však baví ich pekne poumývať po behu, nech aspoň na ten maratón vyzerám, potom sa aj tak opustím.
No a ešte je tu jedna vec, ktorú som zaradila do prípravy. Ktokoľvek ma v poslednej dobe stretol, všimol si, že mám menší zadok. V prvom rade, ja mám svoj zadok rada, dobre sa na ňom sedí. No už sa mi stalo, že mi pri dlhých behoch toľko nadskakoval tuk, až to bolelo. A teda to nie je veľmi príjemné. Ďalšia vec je, že s väčším zadkom ťa nikto neidentifikuje ako športovca. Môžeš mať ročne nabehané stovky kilometrov, aj tak budeš neznámym zaradená do kategórie „netflix and chill“. A kamoška, čo sa bola pred dvomi rokmi korčuľovať, bude na prvý pohľad pôsobiť ako športovec roka len preto, že má váhu, akú si ja dám na rozcvičku na drepy. Prisahám, že ma rozdrapí ak mi ešte niekto v dobrom úmysle povie niečo ako „celkom dobre beháš, na to, že nemáš úplne bežeckú postavu.“ Akoby za „celkom dobre beháš“ nemohla byť bodka.
Každopádne nemôžem nesúhlasiť s tým, že s menším zadkom sa ľahšie behá, bolo na čase sa časti toho môjho vzdať. To som si povedala niekedy koncom minulého roka. Najhoršie je, že teoreticky som všetko dôležité ovládala už dávno, preniesť do praxe som to však nevedela, alebo nechcela, alebo nemala čas, alebo neviem. No tentokrát sa to podarilo.
Ale k veci. Ako som to dokázala? V podstate jednoducho – matika. Teraz sa asi zrúti svet všetkým, čo tvrdili, že im matematika v živote na nič nebude. Úplne jednoducho si zapisujem čo zjem, našla som množstvo, kde je aj vlk sýty aj ovca chudšia a držím sa toho. No a keďže potrebujem trénovať na maratón, tak to musí byť veľmi pomalé. Bez dostatku jedla by sa mi točila hlava, nevládala by som, horšie by som regenerovala.
Ako si to ľudia začali všímať, prinieslo to množstvo veselých príhod. Napríklad keď ma kolegyňa našla v kancelárii s obrovským koláčom. V šoku nechápala ako môžem jesť toto a chudnúť. Nuž veľmi jednoducho – sedí to do tabuliek. Alebo sa stretávam s romantickou predstavou ako žujem zeleninu, vynechávam pečivo, čokoládu nedám do úst a okolo mekáča ani neprejdem. Áno, ťažšie sa potom plnia čísla, keď si človek dá takéto raňajky, no nie je to nemožné. Nie je to o pevnej vôli, lebo jeden intenzívnejší hlad by ma zlomil, je to o každodennej rutine a nevzdávaní sa po niečom, čo vyzerá ako neúspech.
Ale tak všeobecne si veľa ľudí myslí, že maratón je odpoveďou na moju stratu váhy, pritom strata váhy je odpoveďou na maratón. Lebo ja som trénovala veľa aj pred tým. Len keď nevieš čo ješ, a ešte si aj žrút ako ja, tak dosť často zješ viac ako je treba. Takto pôjdem na maratón o niečo ľahšia, čo by malo pozitívne ovplyvniť moju rýchlosť. Pretože čím rýchlejšie bežíš, tým skôr to máš za sebou.
Čo ale neovplyvním je „vis major“. Tento rok to vyzerá tak, že nám na Bystrický maratón nič nedaruje. Jednu vlnu oteplenia sme tu už mali, po pár dňoch sa vrátilo príjemné májové počasie. Ako tak pozerám Aladina, to ešte pár dní vydrží. Od štvrtku sa však teploty opäť budú šplhať k 30tim stupňom. Čas na aklimatizáciu na teplo – nula. Stupeň vypečenosti maratónu – milión. Polmaratón štartuje o 20:00, tam už by mohlo byť počasie príjemné, no dve hodiny predtým budem s maratóncami štartovať ešte v horúčave.
Je veľa slov, ktorými by som vedela vyjadriť, ako veľmi neznášam teplo, väčšinu v písanej forme nepoužívam. Mám však inú možnosť? Áno – vzdať sa. Takže pobežím v teple.
Čo ešte sa stane netuším. Môžeš si to miliónkrát predstaviť, aj tak ten skutočný zážitok bude úplne iný. Cesta k maratónu bola dlhá, a keď sa obzriem späť, tak som za ňu vďačná. Nech už sobota 4. júna dopadne akokoľvek, mám za sebou polrok plný driny, ktorý vôbec nevyšiel podľa predstáv, ale pritom ho považujem za veľmi vydarený.
Motivačné príručky hovoria, že cesta je cieľ. Nefandím tomuto typu literatúry, no táto cesta naozaj bola cieľom. Či už dobehnem v želanom čase, alebo sa tam budem smažiť 5 hodín, alebo sa vzdám, alebo ani neodštartujem. Všetko je možné. Asi každý, kto sa pripravoval na akúkoľvek trať vie, o čom hovorím. Tak si teda držme palce. Vidíme sa, kývame si.
A ak ma tam niekde na trati uvidíte umierať, prosím, pauznite mi Garminy.